Katarína Varsiková

Osemdesiatsedem emócií

Fotka: súmrak na jazere v Hofstade dvanásteho novembra.

Pre všetkých učiteľov, a toho jedného – vnútorného bodhi.

87 emócií podľa knihy Brené Brown: Atlas Of the Heart. Nie päť-šesť – na aké to zväčša redukujeme: nahnevaný, smutná, spokojná, ešte zopár z vrchu mysle vytiahne každý.

Where the Crowdads Sing. Kde spievajú raci, kniha, film.

Pre mňa zatiaľ kniha. Kto rád volavky, mokrade, svet, kde vládne voda, je to určite ono. Literárne a kriticky – nejdem do toho. Postava Kye je snová, archetypálna, vyzdvihnutá zo sveta kauzality do vibrácie nekonečných možností.

Jedna zo scén, a neprezradím priveľa, ak sa chystáte čítať. Malú opustenú Kyu nalákajú predstavitelia štátu do školy na teplé jedlo, ktoré už dávno nezakúsila. Aj sa do školy vybrala. Konfrontácia s nepriateľstvom a posmechom preváži. Môžu si to pečené kura strčiť kam chcú, viac sem nepríde. A toto psychologicky sedí – kód prežitia má svoje zákony. Do žalúdka stiahnutého úzkosťou jedlo nepatrí. Prežitie je v prvom rade bezpečie, až potom plné brucho.

Sklamanie zo škôl, školského systému si nesiem v sebe od malička. Nedôveru, nikto tu nechce moje dobro. Pretože tu nikto nechce svoje vlastné dobro. A čo je vlastne „dobro“?

Obete výchovy, systém potláčania. Skúsenosť sa preniesla do generácie mojich detí. Škola je nástroj na potláčanie autentického. Česť výnimkám.

Potláčanie pocitov – zákaz cítiť to, čo cítim.

Boli sme s kamarátkou na obede v napoly prázdnej talianskej reštaurácii, ktorá má svoju poctivosť – len niekoľko jedál na  lístku – toľko, koľko vedia čerstvo pripraviť. Omáčky na cestovinu, ktoré majú hlavu aj pätu.

K vedľajšiemu stolu nesie čašník horúce zapekacie misky s obergine parmiggiana, zapekaným baklažánom, a keďže sú horúce, má ich na drevených doštičkách. Jednu kladie na stôl, druhá sa zošmykne a s treskne na zem. Horúca červená šťava sa rozprskne na dlaždiciach. Merde! Pochopiteľne.

Ospravedlnenia, utieranie, starosť o to, čo sú hostia v poriadku a ich šatstvo tiež. Mohlo to dopadnúť oveľa horšie. Po chvíli vzruchov sa situácia upokojí, hostia dostanú nové, čerstvo pripravené predjedlo. Zdanlivo nič také – zvládnutá situácia. Navyše je 11/11, deň pokoja zbraniam, v Belgicku sviatok, atmosféra nedele. Počujem napoly šeptané hlasy na oboch stranách – Lebo mi dávajú tridsať inštrukcií, komu čo mám kam položiť, čašník. Ešteže to bola červená omáčka, tá nezanecháva stopy, irónia hostí. Potlačenie pocitov je takmer dokonalé – takmer. Čo je potlačené, zostáva. Hoci v tej chvíli nevidené, niekde sa prejaví. V rodinnej hádke, v potrebe čosi nástojčivo otupiť. Na niekom si vyliať frustráciu. Za hnevom a sa skrýva všeličo – odporúčam pozrieť si koliesko Brené Brown v knihe Atlas srdca. Ak vezmem túto situáciu ako príklad, u čašníka je hnev maska pre hanbu, zlyhal v profesionálnej situácii. Je v ňom strach, možno o prácu, hoci si nemyslím, že by ho za toto ojedinelé zlyhanie vyhodili. Je to hnev v ktorom znie „nie-som-dosť-dobrý“.

V hneve hostí je potlačenie chuti vynadať obsluhujúcemu, vyliať si frustráciu, sme však civilizovaní a nerobí sa to. Je v tom obyčajný strach z nečakaného hluku a ohrozenia (atavisticky, a aj tak reálny). Avšak kódex káže ospravedlniť sa a veľkoryso prijať ospravedlnenie predtým, ako si stihnem uvedomiť, čo cítim. Pomenovať to, alebo nie. V každom prípade, dať emócií pozornosť a priestor. Nechať ju rozplynúť cez prijatie, a potom to naozaj nie je také vážne. Ani dôležité. A zároveň, je to to, čo tu pred nami naberá stále konkrétnejšiu podobu: výzva tejto civilizácie, generácie. Nás, čo nebojujeme denne o holý život. A nechcime vznešenosť od iných, na prázdne brucho a v prostredí, kde nie je bezpečne. Dajme ju sebe.

Kya ju má, tu vznešenosť napriek okolnostiam. Jednotlivci ju majú za akýchkoľvek okolností, aj v koncentračnom tábore je to možnosť. Je súčasť nekonečna možností. Ale nevyžadujme ju.

V súbore pravidiel tejto spoločnosti, dobre mienených, sme osamelí. Izolovaní. Natlakovaní pocitmi, ktoré sme nikdy nesmeli prejaviť, nenaučili sme sa ich prejaviť bezpečným spôsobom. Vysmievame sa. Sme pripravení hrýzť. Ujsť. Irónia je sofistikovaná agresia. Bežná škola, trieda, je toho všetkého plná. Je to kuchta s dobrým ventilom, takže nehrozí mega explózia, nie bežne, len keď sa ventil niekde upchá, vtedy áno. Aj napriek ventilu, je v nej obrovský tlak, malý priestor.

Kya žije v otvorenom svete čajok, volaviek, vody, ktorá sa vzdúva a klesá, vetra, čo sa dostane všade. Hmyzu, a jeho prefíkaných nástrojov na nalákanie. Obraz samičky, ktorá požiera svojho milenca, hlavu mu zožerie, a on stále kopuluje, nakladá do nej materiál na ďalšiu generáciu. Nemá na výber. My máme voľby. Až keď pochopíme, že sme súčasťou všetkého, všetci sme všetko v tomto 3D svete a prepojení so všetkým, až vtedy sme slobodní.

Osemdesiatsedem je spolu 15. Čiže 6. Číslo lásky. Čiže slobody.

https://www.goodreads.com/en/book/show/58330567-atlas-of-the-heart

https://en.wikipedia.org/wiki/Where_the_Crawdads_Sing

O autorke Všetky Články

Katarina Varsikova

Príbehy. Ľudia. Joga. Prítomná chvíľa a vedomie, že všetko sa neustále mení.