Katarína Varsiková

Autor -Katarina Varsikova

Tibet in Belgium. Yoga Weekend at the Tibetans

The first days of 2019 are rainy; no heavy rain, there is just an ongoing drizzle and trickle, the water condenses on the bare branches of trees, it fills the porous earth, it pulls the sky down, and shapes the fog. The roofs and sculptures of bright tropical colours – golden, green, red, peacock blue and bright green – shine through. It is The Tibetan Buddhist centre close to the town of Huy and to the nuclear power plant of Tihange. One can get very close to its cooling towers, though there is a double barbered wire. The towers seem to have undergone a reconstruction, a few years ago they looked like plastered with an office tape. Vapours swirl around their tops and mingle with the moist air. In the region, there are several castles and manor houses, once I was here in a viniyoga training. It feels a long ago, a different era, a different me.

The Buddhists own the castle, it is a typical brick construction with an inner patio, the original decoration contrasts with the Tibetan ones; there is a symbiosis with yoga, though I suspect the monks do not care about the yoga so much. Yoga brings visitors and visitors help to ensure the monastery maintenance. Why not?

My ego is in a strong opposition with everything institutional, though. I feel like banging into large gongs and letting them produce a loud benggggg. It is probably not allowed so I refrain myself. Perhaps it is the strict rules I so do not like about institutions. We attend an evening meditation in a great temple, the gongs are used moderately, mostly, there is  silence in which an ego is supposed to dissolve. Again, I feel like banging the gong, let its sound to lift me. Instead,  I shift, scratch, turn and do all the parasite moves which my mind uses in order to keep its power.

Yoga practice is a meditation in move, it fits me better than motionless sitting. After rounds of sun salutations the head switches off spontaneously. Three hours of practice a day in the spacious temple and then whatever: vegetarian food at shared tables, a walk through the forest in Wellington boots, an early night and an early morning meditation.

Abram studied the house rules, and there are quite some, whenever I hear or read about one, I have a strong urge to break it. I do not, but the urge is there. Yoga is a discipline of observation, so I just look at it from the observation point.

A deep respect for people who have opted for a path of withdrawal from desires, for conscious seeking of something beyond mind. It requires courage. A few Belgium guys perform the chores around the kitchen, they are striving to live as monks. A gazebo on a little hill is the only place where they can smoke, voices are constantly heard from there, it is a little island of revolt. Lama is humming mantras during lunch; chickpeas, carrots and rice in a tight embrace.

The yoga teacher is Sebastien and the present moment. The classes are constructed to introduce shivananda yoga; sun salutations as a warm-up, followed by a head stand, upside-down positions and counter-positions and much more. Sebastien is enthusiastic and joyful, he inspires, and the sequence works fine, the breath of life is there. It is swell to be guided.

The price of the yoga weekend is fully given to the Centre.

Sunday afternoon the dusk comes early, sped by dark clouds. In the Tibetan library peace prevails,  I see a few writer-teachers, touch their backs with a finger and eyes, for a moment, I nap on a comfortable leather couch.

We put the mats into the car, after a couple of hundred of meters the cooling towers are in sight again.

And I almost forgot important castle inhabitants, there is a couple of a black and a white swans swimming in the pond. They are accompanied by a white duck, perhaps the swans adopted it, like in a fairy tale.

Sebastien:

https://www.yogawebacademie.fr

Tibetan Budhist Centre near Huy (a non-profit organisation)

https://www.tibinst.be/

 

 

 

Joga v Yeunten Ling

Prvé novoročné dni a noci sú mimoriadne daždivé, nie je to silný, intenzívny lejak, ale neprestajné crčanie a kvapkanie vody, ktorá sa kondenzuje na holých konároch, napĺňa póry zeme, ťahá k nej oblohu, tvaruje hmlu. A z tej sa vynárajú sochy a strechy v jasných farbách trópov – zlatá, zelená, červená, pávia modrá, oslnivo zelená a všetky ich kombinácie. Tibetské budhistické centrum neďaleko mesta Huy a neďaleko atómovej elektrárne Tihange. K chladiacim vežiam sa dá dostať neuveriteľne blízko, chráni ich síce dvojitý ostatný plot, ale naozaj natesno, a tuším ich zrekonštruovali, lebo plášť už nevyzerá akoby bol polepený kancelárskou opravnou páskou ako pred pár rokmi. Kúdole pary sa vo vlnia vo vlhkom vzduchu, zámkov a zámočkov je tu niekoľko, neďaleko som bola na viniyoga tréningu, zvláštne, akoby sem teraz prišiel niekto celkom iný, nie ja.

Budhisti tu majú svoj zámok, klasická obdĺžniková stavba s vnútorným nádvorím, pôvodný zámocký dekor si múzuje s tibetským, symbióza s jogou funguje, ale tuším, že tibetskí mnísi o jogu nestoja; je to dobrý zdroj financií, ktorý pomáha zabezpečiť prevádzku. Vlastne, prečo nie? Akurát, moje ego sa tak strašne vzpiera čomukoľvek inštitucionálnemu. Mám veľkú chuť búchať do gongov, ktoré sú v chráme a pred ním, nechať zaznieť to zvučné benggggg…, lenže to asi nie je v súlade s pravidlami, a tak sa ovládam. Vlastne, asi sú to prísne pravidlá, v inštitúciách nevyhnutné, ktorým vzdorujem. Ideme na večernú meditáciu, a gongy zaznejú, ale len občas, je tu hlavne to ticho, v ktorom má človek nechať rozplynúť ego a jeho potreby a počúvať, byť, poddať sa. A znova mám chuť tresnúť do gongu, alebo nech ho rozozvučia mnísi, a zvuk ma pozdvihne. Miesto toho sa posúvam, presúvam, škrabkám, obzerám a robím všetky tie parazitné pohyby, ktorými sa myseľ snaží udržať  pri moci.

Joga je meditácia v pohybe, vyhovuje mi viac ako nehybné sedenie. Pri x-tom pozdrave slnku sa hlava vypne sama od seba. A dostaví sa radosť. A niekam som sa v joge posunula, pretože pozície cítim zvnútra. Tri hodiny aktívnej jogy vo veľkom chráme a k tomu čokoľvek. To čokoľvek na tomto mieste je vegetariánske jedlo za spoločnými stolmi, a v gumových čižmách les, a knihy v posteli a… Hosťovský poriadok naštudoval Abram, ja vôbec, akonáhle o nejakom pravidle viem, mám chuť ho porušiť, nie nevyhnutne to spravím, ale chuť tu je. Joga je disciplína seba-pozorovania, a tak ju nemusím potláčať, ani pustiť z uzdy, bavím sa pozorovaním – okolia a seba.

Cítim úctu voči ľuďom, ktorí si vybrali cestu odriekania, vedomého hľadania čohosi, čo je mimo pochop, ďaleko za možnosťami mysle. Chce to odvahu. Okolo kuchyne sa motajú muži, Belgičania, skúšajú žiť ako mnísi. Na kopčeku v altánku je jediné miesto, kde sa smie fajčiť, stále sa odtiaľ ozývajú hlasy, neveľký ostrov vzdoru a dekadencie. Lama si pri obede hmká svoje mantry, cícer, mrkva a ryža v tesnom objatí.

Učiteľ je Sebastien a prítomný okamih. Hodiny sú koncipované ako predstavenie zostavy shivananda jogy; pozdravy slnku, hneď potom obrátené pozície, protipozície. Sebastien je plný nadšenia a radosti, inšpiruje, a zostava funguje, v hodine a po nej cítim dych života. Je skvelé nechať sa viesť, takže vďaka, Sebastianovi, joge, a áno, aj budhistom. Cena stanovená na tento víkend ja darom tomuto centru.

V januárovú nedeľu popoludní urýchlia tmavé mraky súmrak, v knižnici tibetského inštitútu panuje pokoj kníh, vidím tu niekoľko známych a učiteľov, prejdem sa zrakom po ich chrbtoch a na chvíľu zaspím na koženom gauči. Poukladáme veci a podložky do auta a o po pár sto metroch sa vo výhľade zjavia chladiace veže atómky.

Jaj, zabudla som na dôležitých obyvateľov zámku: v jazierku s budhistickým pokojom plávajú čierna a biela labuť a jedna kačka. Možno ju labutí pár adoptoval, ako v rozprávke.

Sebastien:

https://www.yogawebacademie.fr

Centrum tibetských budhistov pri Huy:

https://www.tibinst.be/nl_BE/institut-tibetain-yeunten-ling-huy

Stories not only for Christmas

Picture: Bratislava streets briefly snowy before Christmas 

Last year before Christmas around the Opera House in Brussels:

I long to go to the Opera for a spectacle since it was reopened after the reconstruction. Outside, on the square there is an ice-skating ring in winter. Right next to it there is a seat of the Randstad work agency, behind it a yoga studio, and all around many shops, as here begins the shopping strip known as Nieuwstraat.

Here, I bought myself a winter coat last winter, a bit down in spirit, knowing I would have to hand in the bank card soon and give up the access to the still family account. The coat is fine. The Randstad agency never offered me a job, though, right before Christmas, they told me to come back after the holiday and that there might be a chocolate sales job, as the chocolate boutiques always seek people. Why not? I was mentally prepared to sell pralines to tourists, if it pays the rent. My friends were fine with the idea, too.

A year has gone by, I sometimes practice in the BYP studio. They still sell coats in the shop, even the model I am still sporting. I do not sell chocolates and I have not yet bought tickets for the opera. Mainly because one must do that way before, as the crowd eager for spectacles is huge in Brussels. Outside the opera, there is an ice-skating ring again, and I have a credit card and my own bank account.

I do not have much time to write, only in the morning, after waking up, stories swirl in my head, they want to use me as a medium, I know. I also know they either find another head and pen, or they will wait for me. Because once I am at the office, the stories go silent, overwhelmed by phone calls, human voices and insisting mailboxes. I have translated two books, I have let go several peels of the endless onion, this year, they went off quite easily, compared to those that sometimes peel only with great pain. I seek how to connect Brussels and Bratislava. Rotterdam is the island where I do not have to fill in or send  out anything, it is enough to be. I will never get rid of the sadness of parting, I am learning to live with it. And the Brussels world of diplomacy is a challenge and fun, because it is nothing less and more than human relationships again.

I am grateful for each moment of laughter, as laughter cleanses the mind more efficiently than seated meditation when my legs go numb and my mind wanders anyway. Laughter defrosts old ice blocks, releases the sediments and sets them free. Winter is cleansing, it is a counterpoint that unites.

I am grateful for the chance to see myself in every stranger´s eyes, as the song goes.

An old man sits every morning in a café I pass. Most people grab a coffee-to-go and a croissant, and he sit there motionless, over a cup of coffee, strong features and inward-looking eyes veal and reveal his stories. One day, somebody may write them down.

Is it true that nothing is ever lost?

Merry Christmas and a happy 2019.

Príbehy nielen na Vianoce

Foto: Ulica v Bratislave, krátko pred Vianocami zimná.

Minulý rok som sa pred Vianocami zopár ráz ocitla na námestí pred bruselskou operou, mimochodom, túžim tam ísť, odkedy ju zrekonštruovali, a neviem, čo mi bráni. Pred operou je v zime klzisko, hneď vedľa je agentúra Randstad pre sprostredkovanie zamestnania, hneď za ňou bruselský BYP, joga štúdio, a všade okolo kopa obchodov, pretože tu sa začína známy shopping strip: Nieuwstraat.

Minulý rok som si tu v zime kúpila kabát,  s malou dušičkou, vediac, že o niekoľko mesiacov nebudem mať túto bankovú kartu s prístupom na tento, ešte stále rodinný, účet. Kabát je fajn. Agentúra Randstad mi žiadnu prácu nikdy neponúkla, hoci som odchádzala na Vianoce s tým, že po sviatkoch sa mám zastaviť a obchody s čokoládou stále potrebujú ľudí. Prečo nie? Ak to zaplatí bývanie? Vnútorne som sa stotožnila s celkom romantickou predstavou predávať pralinky turistom. Moji kamaráti tiež.

Prešiel rok. Občas si chodím zacvičiť do BYP. Obchod stále predáva kabáty, dokonca aj ten môj. Nepredávam čokoládu a ešte som si nekúpila lístok do opery. Hlavne preto, že ho treba kúpiť dosť dlho dopredu, dav dychtiví po predstaveniach je v Bruseli veľký. Pred operou sa aj tento rok korčuľuje a mám bankovú kartu s účtom a vlastnými peniazmi. Nemám veľmi čas a priestor písať, len ráno mi víria poviedky a nápady v hlave, chcú ma použiť ako médium na zapísanie, viem, a viem aj to, že si buď nájdu iné pero a hlavu, alebo počkajú na mňa. Lebo prídem do práce a poletujúce poviedky stíchnu, umlčané telefónom, hlasmi ľudí, nástojčivosťou mailovej schránky. Preložila som dve knihy, nechala zlúpnuť niekoľko šupín nekonečnej cibule. Tento rok sa lúpali vrstvy ľahšie, lebo sú aj také, ktoré idú dolu s veľkou bolesťou. Hľadám, ako prepojiť bruselský a bratislavský svet. V Rotterdame je ostrov, kde nič nemusím vypĺňať, ani preposielať a stačí  byť spolu. Nikdy sa nezbavím smútku lúčenia, len sa s ním učím žiť. A bruselský svet diplomacie je výzva a zábava, pretože nejde o iné, len o vzťahy, opäť.

Som vďačná za každý okamih smiechu, smiech dokáže vyčistiť myseľ dôkladnejšie ako meditácia v sede, keď mi tŕpnu nohy a myseľ sa aj tak túla, kade sa jej chce. Smiech je dôkaz, že postupne rozmŕzajú staré ľady, v nich uviaznuté nánosy sa dávajú do pohybu. Zima je očistná, je kontrapunkt. Ďakujem ľuďom za možnosť dívať sa do očí a vidieť sa v nich.

Príbeh, vnímanie príbehu je to univerzálne a ľudské. Starí pán, ktorý sedáva ráno v prázdnej kaviarni, kde si väčšina ľudí vezme croissant a coffee to go a ide ďalej, a on je tam so svojou šálkou kávy, ostrými črtami a očami, za ktorými tuším toľko príbehov, možno ich raz ktosi napíše. A dovtedy, nech poletujú.

Lisabon

Kupujeme druhý predražený drink na prepchatom letisku, terminál dva, a je to len snaha preklenúť hodiny čakania v uzavretom priestore. Unavení, prestimulovaní ľudia, kam sa pozriem, svetlá, zvuky, veci, kopy tašiek, igelitiek, kufríkov, pomiešané energie, ktoré prechádzajú cezo mňa občas ako šok či nevoľnosť. Hodinu sedíme v naloženom lietadle a pilot čaká na pokyn odštartovať. Všetci sú ticho, disciplinovane, hoci napäto. Od dievčiny vedľa si požičiam knihu. „Je to sociologická kniha, prognóza.“ „Optimistická či pesimistická?“ pýtam sa. „Pesi, pravdaže. Zlikvidujú nás technológie. Technológie bez vedomia.“ A tak listujem, občas prečítam pasáž, autor má humor a postreh. Lietadlo konečne odštartuje, letíme tmou, Lisabon pod nami je na chvíľu morom svetiel. Dobrý okamih na úvahu Čo za svet to vytvárame? ale zároveň aj chvíľa vďaky za možnosť zažívať to, cestovať. Lisabon. Obrigada. Štyri dni kdesi na kraji lesa v chalupe by boli asi vhodnejším oddychom od Bruselu, kancelárie, nekonečného zoznamu vecí na vybavenie. Ale mestá ma síce unavujú, no neskonale nabíjajú zároveň.

Slávna žltá električka 28, ktorá namáhavo stúpa po úzkych uliciach, domy sú vykachličkované, každý neopakovateľným spôsobom, mnohé zanedbané, opustené, no väčšinou dávajú tušiť život za oknami. Vonku je teplo, dvadsať stupňov, mierne jesenné slnko a modrá obloha, inšpirácia pre kachličky? Odviezli sme sa električkou na konečnú, ako odporúča každý bedecker, ale odviezli sme sa opačným smerom, ako radia turistom. Vystúpime v rezidenčnej štvrti, je to mimo centra, nad hlavou každé tri minúty pristáva lietadlo, psy sa naháňajú vo vyhradenom oplotenom priestore, na námestíčku pred cintorínom neodmysliteľný quiosque s kávou a koláčikmi. Ideme preskúmať cintorín, prechádzam sa medzi náhrobkami, kde sa vyvaľujú mačky – strieborné, čierne, strakaté, biele a nezávislé. Z vrecka voľných letných nohavíc občas vytiahnem mobil a snažím sa o fotku s atmosférou, čo je takmer nemožné, čím viac fotiek, a čím kvalitnejšie devices, tým viac mi fotenie uniká. V jednej časti cintorína sú rodinné hrobky – cez sklo, občas aj so záclonkou, vidno naukladané truhly. To sú tí ľudia naozaj pochovaní nad zemou? A ležia v tých truhlách? Zdá sa mi to nemožné, ale Abram tvrdí, že hej. A to odtiaľ nevytečú?

Okej, nejdem rozvádzať ďalšie predstavy, vraciame sa z cintorína s plánom zísť k rieke, k rieke, čo tak veľmi v Lisabone pripomína more. Kdesi uprostred chcem odfotiť mimoriadne pekne okachličkovaný dom a siahnem do vrecka, Kde mám mobil? Už nikde. Vrátili sme sa na cintorín, k mačkám, hrobkám a správcom, ale nič. Keď naň zavoláme, je vypnutý. Abram tvrdí, že akási pani prešla tesne popri mne, hoci vraj nevyzerala na zlodejku. A možno mi vypadol pri prebehovaní ulicami a uličkami.

Okej, lepšie starý mobil ako celú peňaženku, no aj tak, nie som na seba hrdá. Toľko trénujem tu a teraz, vnímanie, bdelosť, a tak veľmi mi to nejde. Na druhej strane, nie zlé trénovať adieu, dokázať oželieť. A pamätám si poslednú správu s fotkou, ktorú som z tohto mobilu poslala. Prítomnosť.

Víno a ryby, káva a pasteis de nata, strmé kopce, pouliční muzikanti, rozľahlé námestia s mozaikami a sochami, tmavé dvory, mäkká portugalčina, pani, ktorá hrá na flautu a nemá oči – nemá vôbec žiadne oči, len kožu, na ktorej vidno jemný šev, hrad a donekonečna rozliata rieka. Lisabon.

Tu je kniha, ktorú čítala slečna v lietadle:

https://www.ynharari.com/book/homo-deus/

Dva mesiace som v električke, v posteli, pri stole, v každej voľnej chvíli čítala Knausgaardov diel 6. Napoly román-spoveď, napoly diškurz a esej. Nedá sa zostať nedotknutý Knausgaardom. Čítam Nočný vlak do Lisabonu. Prečo asi? Vonku sa brieždi, nad strechami Etterbeeku krásne svetlosivé mraky.

A najlepšie pasteis de nata sú v bruselskej kaviarni Forcado.

Jeseň

Foto: Dom  kedysi patril rodine tlačiarov a sklárov, dnes je schátraný v parku v Etterbeeku, ktoré nesie meno jedného z členov: Felix Haps. 

Vône Etterbeeku sú prekvapivé, je to zmes: tráva, suterénne vlhko, suché zhorené listy, niekto akoby tu neustále fajčil trávu – ráno aj večer.  Slovenská ambasáda je na mieste, kde sa stretávajú štyri štvrte; stačí prejsť na druhú stranu ulice, a som v Uccle, alebo vo Forest alebo v St. Gilles alebo v Ixelles. Prechádzanie rôznymi svetmi ma odjakživa vzrušuje. Nemôžem písať o živote vnútri ambasády, podlieha to kódu, pán veľvyslanec ho raz na porade aj pekne nazval, ale neviem si spomenúť ako: skrátka, o tom, čo sa udeje za bránami ambasády, sa nehovorí. Chápem.

Čakala som, čo život v úrade spraví s jogou. Ráno som na cvičenie po týždni-dvoch vyhodnotila ako nevhodné. Skoré ráno patrí káve a knihe, natiahnuť si trochu chrbát, to áno. Dva večery v týždni odcvičím so svojimi skupinkami – zostavy nachystané cez víkend. V stredu sa dotiahnem domov po prvý raz skôr ako o ôsmej, a zvalím sa  na podložku v sivej sukni a modrej košeli; po celom dni už to nie je žiadny veľkolepý outfit, ležím a sledujem vibrujúcu energiu, podložím si pod chrbát tehlu a poddám sa tiaži zeme. Rotácie, večerné rotácie sú naj, som príliš unavená na bojovníkov a viniyasy, ale vytiahnuť brucho a chrbticu do pomalých asymetrických polôh je paráda. Pes áno, pes dolu hlavou, aj hore hlavou, sukňa nakrivo a košeľa poletí do koša s bielizňou na pranie.

Cez víkend som vyskúšala nové joga centrum v starom meste. Kedysi som tam bola na hodine vo flámčine, adresa pri Muntpunt a táto spomienka vzbudzujú očakávania, že vstupujem do flámskeho mikrosveta, ale nie, všetky kurzy sú po anglicky a po francúzsky. Vkĺznuť do miestnosti, vziať si podložku a tehlu, nechať sa unášať hodinou, ktorú pripravil muž menom José – dokonalé. Má chladné ruky a výborne opravuje. Navyše, na bicykli som v starom meste za dvadsať minút a leto sa preťahuje do polovice októbra.

Šiesty diel Knausgaardovej ságy v čítačke, z nejakého dôvodu trvalo roky po vydaní originálu, kým vyšiel po anglicky, ale prišiel, nasypal sa do čítačky v určenom dátume posledný augustový deň. Vyše tisíc strán. No nie je to počet strán, s čím sa prekladateľ pravdepodobne dlho boril. Šiesty diel  je iný. Čítam, čo som nečakala – autorovo vyrovnanie sa s minimalistickou poéziou P. Celana a vzápätí stovky strán venované Hitlerovej mladosti. Vlastne som nikdy o Hitlerovi nič nevedela, otec mi kedysi povedal, že Mein Kampf je zlátanina blbostí. Vedela som, že sa narodil v Rakúsku a chcel byť maliar. Knausgaard nazval svojich šesť kníh rovnako: Môj zápas. A tak teraz čítam tie stovky strán, a som s Hitlerom vo Viedni. Zúfalá sociálna situácia mesta na začiatku 20. storočia, ale nielen Viedne, rovnako Londýna a ďalších. Masa zbedačených, zápach, nedýchateľný vzduch.

Dnes sa v týchto  mestách opäť dá dýchať, sme dobre platení a mesto je ako obývačka, hlavne pri tomto globálnom oteplení. Ľudia sa rozvaľujú na terasách a v parkoch, čítajú, jedia, pijú, zhovárajú sa. Lenže – mnohé  tie veci, ktoré k svojmu blahobytu potrebujeme,  sa vyrábajú mimo Európy a tam sa ľudia tlačia v smrade a sú bezmennou masou, ako kedysi londýnski a viedenskí robotníci. Knausgaard je majster literárnej špirály, nie analytik, je autor, ktorý vidí vnútornú súvislosť. Porovnáva dva životopisy, hovorí o človeku, ktorého sme zredukovali na symbol moderného zla. Dva pojmy mi utkveli asi na dlho: opustené egoživot robí korekcie.  Čím väčšia úchylnosť, tým dôraznejšia korekcia. Hitler bol samotár, ale samotárov je veľa, a nie všetci tak dôkladne zblbnú. Aj tak, v jeho profile vidím črty seba, a všelikoho z okolia, je to znepokojivé, ale je to tak. Opustené ego sa prejavuje napríklad tým, že človek namiesto seba chce naprávať svet. Alebo si myslí, že práve on/ona to má v hlave načisto v poriadku a pozná recept. Duchovné filozofie majú pravdu – hľadaj v sebe, nie vonku. Zabúdam na to, a spomínam si opäť a opäť.

V Etterbeeku svitlo ráno, lebo napriek otepľovaniu dni sa skracujú podľa zavedeného poriadku. Etterbeek ešte vonia starým drevom, sú to trámy striech týchto domov z inej éry? Tu žila buržoázia, v auguste sa leto skončilo a nastali chladné dni, kúrilo sa v kachliach, kuchyne boli na prízemí, odtiaľ služobníctvo servírovalo pánom jedlá na poschodie – hore je svetlo a teplo, dolu tma a vlhko.

Koningsveldstraat je stále vydláždená mačacími hlavami, mačky sa večer prechádzajú po uliciach ako kedysi. A nos mi napĺňa  tá zmes zvláštnych vôní.