Katarína Varsiková

Lisabon

Kupujeme druhý predražený drink na prepchatom letisku, terminál dva, a je to len snaha preklenúť hodiny čakania v uzavretom priestore. Unavení, prestimulovaní ľudia, kam sa pozriem, svetlá, zvuky, veci, kopy tašiek, igelitiek, kufríkov, pomiešané energie, ktoré prechádzajú cezo mňa občas ako šok či nevoľnosť. Hodinu sedíme v naloženom lietadle a pilot čaká na pokyn odštartovať. Všetci sú ticho, disciplinovane, hoci napäto. Od dievčiny vedľa si požičiam knihu. „Je to sociologická kniha, prognóza.“ „Optimistická či pesimistická?“ pýtam sa. „Pesi, pravdaže. Zlikvidujú nás technológie. Technológie bez vedomia.“ A tak listujem, občas prečítam pasáž, autor má humor a postreh. Lietadlo konečne odštartuje, letíme tmou, Lisabon pod nami je na chvíľu morom svetiel. Dobrý okamih na úvahu Čo za svet to vytvárame? ale zároveň aj chvíľa vďaky za možnosť zažívať to, cestovať. Lisabon. Obrigada. Štyri dni kdesi na kraji lesa v chalupe by boli asi vhodnejším oddychom od Bruselu, kancelárie, nekonečného zoznamu vecí na vybavenie. Ale mestá ma síce unavujú, no neskonale nabíjajú zároveň.

Slávna žltá električka 28, ktorá namáhavo stúpa po úzkych uliciach, domy sú vykachličkované, každý neopakovateľným spôsobom, mnohé zanedbané, opustené, no väčšinou dávajú tušiť život za oknami. Vonku je teplo, dvadsať stupňov, mierne jesenné slnko a modrá obloha, inšpirácia pre kachličky? Odviezli sme sa električkou na konečnú, ako odporúča každý bedecker, ale odviezli sme sa opačným smerom, ako radia turistom. Vystúpime v rezidenčnej štvrti, je to mimo centra, nad hlavou každé tri minúty pristáva lietadlo, psy sa naháňajú vo vyhradenom oplotenom priestore, na námestíčku pred cintorínom neodmysliteľný quiosque s kávou a koláčikmi. Ideme preskúmať cintorín, prechádzam sa medzi náhrobkami, kde sa vyvaľujú mačky – strieborné, čierne, strakaté, biele a nezávislé. Z vrecka voľných letných nohavíc občas vytiahnem mobil a snažím sa o fotku s atmosférou, čo je takmer nemožné, čím viac fotiek, a čím kvalitnejšie devices, tým viac mi fotenie uniká. V jednej časti cintorína sú rodinné hrobky – cez sklo, občas aj so záclonkou, vidno naukladané truhly. To sú tí ľudia naozaj pochovaní nad zemou? A ležia v tých truhlách? Zdá sa mi to nemožné, ale Abram tvrdí, že hej. A to odtiaľ nevytečú?

Okej, nejdem rozvádzať ďalšie predstavy, vraciame sa z cintorína s plánom zísť k rieke, k rieke, čo tak veľmi v Lisabone pripomína more. Kdesi uprostred chcem odfotiť mimoriadne pekne okachličkovaný dom a siahnem do vrecka, Kde mám mobil? Už nikde. Vrátili sme sa na cintorín, k mačkám, hrobkám a správcom, ale nič. Keď naň zavoláme, je vypnutý. Abram tvrdí, že akási pani prešla tesne popri mne, hoci vraj nevyzerala na zlodejku. A možno mi vypadol pri prebehovaní ulicami a uličkami.

Okej, lepšie starý mobil ako celú peňaženku, no aj tak, nie som na seba hrdá. Toľko trénujem tu a teraz, vnímanie, bdelosť, a tak veľmi mi to nejde. Na druhej strane, nie zlé trénovať adieu, dokázať oželieť. A pamätám si poslednú správu s fotkou, ktorú som z tohto mobilu poslala. Prítomnosť.

Víno a ryby, káva a pasteis de nata, strmé kopce, pouliční muzikanti, rozľahlé námestia s mozaikami a sochami, tmavé dvory, mäkká portugalčina, pani, ktorá hrá na flautu a nemá oči – nemá vôbec žiadne oči, len kožu, na ktorej vidno jemný šev, hrad a donekonečna rozliata rieka. Lisabon.

Tu je kniha, ktorú čítala slečna v lietadle:

https://www.ynharari.com/book/homo-deus/

Dva mesiace som v električke, v posteli, pri stole, v každej voľnej chvíli čítala Knausgaardov diel 6. Napoly román-spoveď, napoly diškurz a esej. Nedá sa zostať nedotknutý Knausgaardom. Čítam Nočný vlak do Lisabonu. Prečo asi? Vonku sa brieždi, nad strechami Etterbeeku krásne svetlosivé mraky.

A najlepšie pasteis de nata sú v bruselskej kaviarni Forcado.

O autorke Všetky Články

Katarina Varsikova

Katarina Varsikova

Príbehy. Ľudia. Joga. Prítomná chvíľa a vedomie, že všetko sa neustále mení.