Katarína Varsiková

Príbehy nielen na Vianoce

Foto: Ulica v Bratislave, krátko pred Vianocami zimná.

Minulý rok som sa pred Vianocami zopár ráz ocitla na námestí pred bruselskou operou, mimochodom, túžim tam ísť, odkedy ju zrekonštruovali, a neviem, čo mi bráni. Pred operou je v zime klzisko, hneď vedľa je agentúra Randstad pre sprostredkovanie zamestnania, hneď za ňou bruselský BYP, joga štúdio, a všade okolo kopa obchodov, pretože tu sa začína známy shopping strip: Nieuwstraat.

Minulý rok som si tu v zime kúpila kabát,  s malou dušičkou, vediac, že o niekoľko mesiacov nebudem mať túto bankovú kartu s prístupom na tento, ešte stále rodinný, účet. Kabát je fajn. Agentúra Randstad mi žiadnu prácu nikdy neponúkla, hoci som odchádzala na Vianoce s tým, že po sviatkoch sa mám zastaviť a obchody s čokoládou stále potrebujú ľudí. Prečo nie? Ak to zaplatí bývanie? Vnútorne som sa stotožnila s celkom romantickou predstavou predávať pralinky turistom. Moji kamaráti tiež.

Prešiel rok. Občas si chodím zacvičiť do BYP. Obchod stále predáva kabáty, dokonca aj ten môj. Nepredávam čokoládu a ešte som si nekúpila lístok do opery. Hlavne preto, že ho treba kúpiť dosť dlho dopredu, dav dychtiví po predstaveniach je v Bruseli veľký. Pred operou sa aj tento rok korčuľuje a mám bankovú kartu s účtom a vlastnými peniazmi. Nemám veľmi čas a priestor písať, len ráno mi víria poviedky a nápady v hlave, chcú ma použiť ako médium na zapísanie, viem, a viem aj to, že si buď nájdu iné pero a hlavu, alebo počkajú na mňa. Lebo prídem do práce a poletujúce poviedky stíchnu, umlčané telefónom, hlasmi ľudí, nástojčivosťou mailovej schránky. Preložila som dve knihy, nechala zlúpnuť niekoľko šupín nekonečnej cibule. Tento rok sa lúpali vrstvy ľahšie, lebo sú aj také, ktoré idú dolu s veľkou bolesťou. Hľadám, ako prepojiť bruselský a bratislavský svet. V Rotterdame je ostrov, kde nič nemusím vypĺňať, ani preposielať a stačí  byť spolu. Nikdy sa nezbavím smútku lúčenia, len sa s ním učím žiť. A bruselský svet diplomacie je výzva a zábava, pretože nejde o iné, len o vzťahy, opäť.

Som vďačná za každý okamih smiechu, smiech dokáže vyčistiť myseľ dôkladnejšie ako meditácia v sede, keď mi tŕpnu nohy a myseľ sa aj tak túla, kade sa jej chce. Smiech je dôkaz, že postupne rozmŕzajú staré ľady, v nich uviaznuté nánosy sa dávajú do pohybu. Zima je očistná, je kontrapunkt. Ďakujem ľuďom za možnosť dívať sa do očí a vidieť sa v nich.

Príbeh, vnímanie príbehu je to univerzálne a ľudské. Starí pán, ktorý sedáva ráno v prázdnej kaviarni, kde si väčšina ľudí vezme croissant a coffee to go a ide ďalej, a on je tam so svojou šálkou kávy, ostrými črtami a očami, za ktorými tuším toľko príbehov, možno ich raz ktosi napíše. A dovtedy, nech poletujú.

O autorke Všetky Články

Katarina Varsikova

Katarina Varsikova

Príbehy. Ľudia. Joga. Prítomná chvíľa a vedomie, že všetko sa neustále mení.