Katarína Varsiková

Jeseň

Foto: Dom  kedysi patril rodine tlačiarov a sklárov, dnes je schátraný v parku v Etterbeeku, ktoré nesie meno jedného z členov: Felix Haps. 

Vône Etterbeeku sú prekvapivé, je to zmes: tráva, suterénne vlhko, suché zhorené listy, niekto akoby tu neustále fajčil trávu – ráno aj večer.  Slovenská ambasáda je na mieste, kde sa stretávajú štyri štvrte; stačí prejsť na druhú stranu ulice, a som v Uccle, alebo vo Forest alebo v St. Gilles alebo v Ixelles. Prechádzanie rôznymi svetmi ma odjakživa vzrušuje. Nemôžem písať o živote vnútri ambasády, podlieha to kódu, pán veľvyslanec ho raz na porade aj pekne nazval, ale neviem si spomenúť ako: skrátka, o tom, čo sa udeje za bránami ambasády, sa nehovorí. Chápem.

Čakala som, čo život v úrade spraví s jogou. Ráno som na cvičenie po týždni-dvoch vyhodnotila ako nevhodné. Skoré ráno patrí káve a knihe, natiahnuť si trochu chrbát, to áno. Dva večery v týždni odcvičím so svojimi skupinkami – zostavy nachystané cez víkend. V stredu sa dotiahnem domov po prvý raz skôr ako o ôsmej, a zvalím sa  na podložku v sivej sukni a modrej košeli; po celom dni už to nie je žiadny veľkolepý outfit, ležím a sledujem vibrujúcu energiu, podložím si pod chrbát tehlu a poddám sa tiaži zeme. Rotácie, večerné rotácie sú naj, som príliš unavená na bojovníkov a viniyasy, ale vytiahnuť brucho a chrbticu do pomalých asymetrických polôh je paráda. Pes áno, pes dolu hlavou, aj hore hlavou, sukňa nakrivo a košeľa poletí do koša s bielizňou na pranie.

Cez víkend som vyskúšala nové joga centrum v starom meste. Kedysi som tam bola na hodine vo flámčine, adresa pri Muntpunt a táto spomienka vzbudzujú očakávania, že vstupujem do flámskeho mikrosveta, ale nie, všetky kurzy sú po anglicky a po francúzsky. Vkĺznuť do miestnosti, vziať si podložku a tehlu, nechať sa unášať hodinou, ktorú pripravil muž menom José – dokonalé. Má chladné ruky a výborne opravuje. Navyše, na bicykli som v starom meste za dvadsať minút a leto sa preťahuje do polovice októbra.

Šiesty diel Knausgaardovej ságy v čítačke, z nejakého dôvodu trvalo roky po vydaní originálu, kým vyšiel po anglicky, ale prišiel, nasypal sa do čítačky v určenom dátume posledný augustový deň. Vyše tisíc strán. No nie je to počet strán, s čím sa prekladateľ pravdepodobne dlho boril. Šiesty diel  je iný. Čítam, čo som nečakala – autorovo vyrovnanie sa s minimalistickou poéziou P. Celana a vzápätí stovky strán venované Hitlerovej mladosti. Vlastne som nikdy o Hitlerovi nič nevedela, otec mi kedysi povedal, že Mein Kampf je zlátanina blbostí. Vedela som, že sa narodil v Rakúsku a chcel byť maliar. Knausgaard nazval svojich šesť kníh rovnako: Môj zápas. A tak teraz čítam tie stovky strán, a som s Hitlerom vo Viedni. Zúfalá sociálna situácia mesta na začiatku 20. storočia, ale nielen Viedne, rovnako Londýna a ďalších. Masa zbedačených, zápach, nedýchateľný vzduch.

Dnes sa v týchto  mestách opäť dá dýchať, sme dobre platení a mesto je ako obývačka, hlavne pri tomto globálnom oteplení. Ľudia sa rozvaľujú na terasách a v parkoch, čítajú, jedia, pijú, zhovárajú sa. Lenže – mnohé  tie veci, ktoré k svojmu blahobytu potrebujeme,  sa vyrábajú mimo Európy a tam sa ľudia tlačia v smrade a sú bezmennou masou, ako kedysi londýnski a viedenskí robotníci. Knausgaard je majster literárnej špirály, nie analytik, je autor, ktorý vidí vnútornú súvislosť. Porovnáva dva životopisy, hovorí o človeku, ktorého sme zredukovali na symbol moderného zla. Dva pojmy mi utkveli asi na dlho: opustené egoživot robí korekcie.  Čím väčšia úchylnosť, tým dôraznejšia korekcia. Hitler bol samotár, ale samotárov je veľa, a nie všetci tak dôkladne zblbnú. Aj tak, v jeho profile vidím črty seba, a všelikoho z okolia, je to znepokojivé, ale je to tak. Opustené ego sa prejavuje napríklad tým, že človek namiesto seba chce naprávať svet. Alebo si myslí, že práve on/ona to má v hlave načisto v poriadku a pozná recept. Duchovné filozofie majú pravdu – hľadaj v sebe, nie vonku. Zabúdam na to, a spomínam si opäť a opäť.

V Etterbeeku svitlo ráno, lebo napriek otepľovaniu dni sa skracujú podľa zavedeného poriadku. Etterbeek ešte vonia starým drevom, sú to trámy striech týchto domov z inej éry? Tu žila buržoázia, v auguste sa leto skončilo a nastali chladné dni, kúrilo sa v kachliach, kuchyne boli na prízemí, odtiaľ služobníctvo servírovalo pánom jedlá na poschodie – hore je svetlo a teplo, dolu tma a vlhko.

Koningsveldstraat je stále vydláždená mačacími hlavami, mačky sa večer prechádzajú po uliciach ako kedysi. A nos mi napĺňa  tá zmes zvláštnych vôní.

O autorke Všetky Články

Katarina Varsikova

Katarina Varsikova

Príbehy. Ľudia. Joga. Prítomná chvíľa a vedomie, že všetko sa neustále mení.