Katarína Varsiková

Autor -Katarina Varsikova

Kľukaté cesty

Zabrzdila som tesne pri obrubníku na čerpacej stanici, štrajchla koleso, ale zvládla som to s bravúrou novopečenej vodičky, vyskočila som z auta v letných šatách natankovať, a človek na pumpe mi hovorí, Dávajte na seba pozor, pani, bola by vás škoda.

Nejako mi tá scénka uviazla v mysli, no nijako som sa vtedy nezamyslela , prečo by ma bola škoda. Asi som predpokladala, že preto, lebo „nevyzerám najhoršie“, pritom ani tejto vete somnikdy neverila. A už vôbec mi neskrslo, že by som mohla mať aj inú hodnotu ako výzor. A aj mi to pripadalo normálne.

Občas sa mi vynorí spomienka na časy, keď som jedla prevažne ryžové sucháre, dnes sa tomu usmievam.

Jedla som ryžové sucháre, figy, kozí syr a arašidy, pila som kávu a červené víno. A vodu s citrónom. Toto boli bezpečné potraviny, všetko ostatné podozrivé a potenciálne škodlivé. Trvalo to roky a zdalo sa mi to celkom v poriadku a normálne. Keď sa mi napokon zlomil zub a sedela som trasúc sa strachom a zimou na schodoch v dome vo Woluwe St. Pierre, nepoznala som žiadneho zubára, a vlastne som nevedela, čoho sa bojím. Zub mi opravil mladý ryšavý doktor, s ktorým som sa dorozumela lámanou francúzštinou pretkanou angličtinou a pri rozhovore sa mi pozeral na nohy, čo sa mi zdalo trochu čudné, keďže som za ním prišla kvôli zubom.

Pamätám si, ako som sa zľakla listujúc v časopise o životnom štýle v časoch, keď asi mali svoj vrchol, a kopili sa v našom bratislavskom byte. Narazila som na článok „sun-scared“. Nastala éra fóbie, sun-blokov, sarongov, panického hľadania tieňa. Odjakživa som cítila, že mi koža niečo hovorí, nevedela som vtedy veľa o symbolike, o tom, že koža je orgánom ochrany a spätá s dychom. Úzkosť zhoršovala chronickú kondíciu zapálených močových ciest, no ani to mi nedávalo žiadnu spojitosť.

Červené víno, seriály, ak treba, dá sa prišupnúť nejaké prírodné rastlinné upokojovadlo. Numbing, slumbering, utlmiť, vyhnúť sa, uspať.

Spontánne nástroje hojenia si vždy cestu nájdu, sú súčasťou inteligencie, ktorá presahuje strachom riadenú myseľ, sú tu s nami od nepamäti. Dlhé prechádzky, hľadenie do plameňov, a, áno, aj hlboké nádychy, bosé nohy v tráve, hudba, voda, a ďalšie.  

Pamätám si, keď som vyšla z miestnosti v prvý deň učiteľského výcviku jogy, a snažila som sa svojmu manželovi sprostredkovať ten pocit: pocit si pamätám, asi to stále neviem dať do slov. Zvláštna únava, nie svalová, nie mentálna. Jasnosť, prítomnosť, pocit zmyslu. To je hádam najbližšie.

Nič sa nikdy nekončí, ako vesmír.

Celkom nedávno som zlupla ďalšiu hrubú vrstvu cibule, a to už po veľa rokoch jogy, meditácie, hľadania autonómie a vnútornej slobody. Uvedomila som si, že som v mnohých vzťahoch operovala vo vzorci „môžete si so mnou robiť, čo chcete“. Naučený vzorec z pôvodnej rodiny, mechanizmus prežitia. Akurát som si ho nalakovala jogínskou povznesenosťou, a úprimne, dával mi aj istú nadradenosť a kvázi moc. A zrazu toho bolo priveľa, vzorec sa nejako dostal do aktívneho vedomia a bola som zrazu ochotná ho „vidieť“. Prišlo na „stanovenie zdravých hraníc“ a „autenticky prejaviť svoje potreby“. Netuším, ako vzniká božské načasovanie, prečo práve teraz. Hej, a zatiaľ mi to veľmi nejde. Moje hranice fungovali dlho v polohách – všetko je otvorené, namontujte sa mi hocikam a „do-not-fck-ing-dare-to-come-any-closer na opačnom konci.

Seba-vyjadrovanie oscilovalo medzi žiadne, stiahnuté hrdlo, priškrtený hlas, alebo ziapem svoje zúfalstvo, koľko mi hlasivky stačia. A písanie do zásuvky. Takže keď potom začnem praktizovať niečo nové, je to nové, ako keď sa učíte novú hru, šport. Chce to trpezlivosť, cvik.

Fascinujúce, ako nás Inteligencia tela do obrovskej miery podporuje vo všetkých rozhodnutiach, hrá s rozdanými kartami veľkú odvážnu hru. Málo jesť? Veľa jesť? Cvičiť do zblázenia alebo vôbec? Priveľa vína? Samé arašidy? Žiaden sex alebo nutkavý sex s takmer hocikým? Ja viem, telo rozpráva, a sú to aj protestné diskurzy.

Otvorená otázka – prečo „nevidíme“, nepustia nás ľahko do tých odľahlých komnát psychiky? Kto, čo nás nepustí? Je veľa teórií, ďakujem všetkým učiteľom, ktorým už neodovzdávam moc, ale nechávam sa nimi inšpirovať. Hovorí sa o vnútornom strážcovi väznice, nie a nie vydať kľúče, lebo veď by potom stratil moc. Prečo ale? Keď je našou súčasťou, a mohol by fungovať pre dobro celku. Hovorí sa o evolučnej sile meniť a pritom zachovávať, čo je vitálne, a to je v poriadku. Je udržovanie reziduálnej traumy vytesnenej do tmavých ciel súčasťou evolúcie? Je to zvyk, pohodlnosť? Aj, ale aj za tým niečo viazne. Toto je povzbudzujúca otázka bez jednoznačnej odpovede a samotné hľadanie interpretácií je fascinujúce.

Teal Swan. Nicole LePera, Deepak Chopra. Ester Hicks. Austrálsky biológ Jeremy Griffith. Inak ten má zaujímavý príklad a ponúka interpretácie z perspektívy svojho odboru. V príklade používa ako metaforu bociana, prvého jedinca, čo sa odvážil odbočiť z naplánovanej trajektórie a vydať sa novým smerom. Tým „púšťa, opúšťa, zrádza“ kŕdeľ. A tu vzniká vzorec hanby, pretože toto sa v skupine neodpúšťa. Preto sa tak ťažko vymaňujú odvážni jedinci z nefavorizovaného prostredia, preto je ich „break-through“ príbehom o obrovskej sile a odvahe. A nie, nerieši sa to sociálny inžinierstvom, nie nebudeme odoberať matkám deti, aby chodili do školy a učili sa návyky väčšiny. Toto nie je cesta.

Planéty, nekonečný priestor, prepájanie, niekto tam o tom niečo vie?

Podľa toho, čomu sa rozhodnem veriť. Ak verím, že som vedomie, ktoré sa v tomto živote manifestuje ako toto telo, myseľ, emócie, aby mohlo prísť k ďalšej expanzii, tak potom je všetko aspektom Jedinosti. Pozrite si posty Nassima Harrameina, sú nádherné. Tento muž je bádateľ bez formálneho vzdelania.  

Tá ustráchaná osoba s ryžovými keksami vo vrecku podozrivo študujúca jedálny lístok, tá už tu nie je. Nafúknuté brucho a unavený mechúr sú bledou spomienkou. Omrvinky z  ryžových podložiek sa ako stopy úzkosti drobili v aute a na pohovkách, no tie už nie sú.

Všetci si nesieme reziduálne traumy, tí zo „šťastných rodín“ to máme ešte náročnejšie, pretože limitujúce vzorce sú zalakované hrubou vrstvou „správnosti a šťastia“. Potláčanie je obrovská sila. Rovnako ako hanba, ktorá sa vinie dejinami ľudstva. Umožňujú však kontrast a dovidieť na horizont, kde namiesto hanby a potláčania panuje sloboda a autentickosť. A zodpovednosť je tu prirodzená a ľahká ako dych. Tá povestná palica o dvoch koncoch, ak cítim, že toto nechcem, tak potom na druhom konci, logicky, viem, čo chcem.

Keď dôverujem dychu, dôverujem životu.

Všetky tie kopance, ruptúry, ryžové podložky, liečitelia, stáli za to nekonečné putovanie sem. Na všetky situácie a vzťahy, keď som predstierala, zakrývala, potláčala, súdila a obmedzovala, si dávam generálny pardon. Fungujeme pre seba navzájom ako zrkadlo. Nič nie je „tam“, všetko je tu. V každom okamihu prepojenia a uvedomenia si vedomia sme doma, rozpúšťajú sa staré vzorce manipulácie, všetko je prijaté, aj strach, ktorý je tieňovou energiou prvej čakry, tou svetelnou je bezpečie. A… tie tieňové, tmavé plochy a energie sú tie zaujímavé, tvorivé, pozývajúce, tajomné a odhaľujúce. Vyhýbať sa im je načisto hlúpe. Opačný koniec hlúposti je však – múdrosť. Nikdy sa nič nekončí, a preto neexistuje chyba.

Priestor, v ktorom sme všetci prepojení.

Pri úplnom a plnom vedomí vieme o prepojení všetkého so všetkým.

https://www.resonancescience.org/about-nassim-haramein

Zmeny sezón a magické okamihy

Prechádzam lesíkom k jazeru. Na to, že sa nachádza na okraji obrovského sídliska, je pomerne čistý,  a po letných dažďoch aj svieži, nie unavený. Vynorí sa jazero a v prvý slnečný septembrový víkend pôsobí ako scéna z filmu nakrúteného v osemdesiatych rokoch, alebo možno je to len moja vizuálna spomienka. Poskladám si veci neďaleko skupinky žien v zrelom veku, ktoré tu určite trávia veľa času. Sú opálené do kávova, a viaceré bez horného dielu plaviek. Stoja pri vode, vo vode, s pohárom kofoly či hroznovej limonády v jednej ruke, s cigaretou v druhej, rozprávajú sa o programoch v televízii, o receptoch, o známych. Napĺňajú navonok klišé, čo sa vžilo – najspokojnejších ľudí nájdete na miestnom kúpalisku. Nad jazerom sa týči konštrukcia vysokého napätia, tiež fotogenická tým anti-štýlom, z diaľky sa nesie hlasný pop, sprevádza turnaj v plážovom volejbale. Bufet je a la osemdesiate, tenké plastové poháre, búdka s langošmi, chrumky a čipsy. Milujem kombináciu plávanie – driemanie na slnku – čítanie – letmo spravená fotka – návšteva bufetu a znova dokola. Neďaleko sa zloží mladá žena, vyzlečie sa, z plaviek má tiež len spodok, a prsia jej odvážne odstávajú do priestoru. Tuhé, ako priadne nafúkané lopty. Rovnaký tvar si udržia, keď sa ich nositeľka predkloní, aj keď si ľahne na chrbát. Vtedy pripomínajú kupole byzantského chrámu, alebo kupole prikrývajúce jedlo v hotelovej reštaurácii. Dokonale symetrické, dokonale nemenné. Teraz vidím, že toto by ma nebavilo, tá nemennosť.  Potrebujem pohyb. Rovnako ako ma neláka tetovanie, lebo sa poznám, a po čase by som dostala nutkanie vymeniť ho, dať preč, zmeniť za iné. Prsia ostatných žien sú  originálne iným spôsobom. Ani dve v páre nie sú celkom rovnaké. V závislosti od postoja, je jedno vyššie ako druhé, alebo sa zvedavo otáča iným smerom, a pri pohybe sa – hýbu. Je to všetko v poriadku. Keď otvorím oči, sedí blízko vedľa mňa káčer. Vodné vtáky si zjavne na ľudí zvykajú, labute dôstojne plávajú medzi hlavami plavcov, káčer si čistí perie, ktoré stratilo jarnú strakatosť. Medvede v slovenských horách by si z týchto operencov mohli zobrať príklad, ak sa chcú vyhnúť „regularizácii“. No medvede sú teritoriálne, a teritórium, kde niet ľudí, prakticky neexistuje, takže dochádza ku konfliktom. Otázka, či je priveľa ľudí alebo medveďov je na mieste a je nemiestna. Instagram šíri videá, kde sa macovia v noci chodia hrať na ľudské ihriská. Nemotorne sa šplhajú na hojdačky, lezú do bazénov, gúľajú si loptičky. Inštinkt prežitia má rôzne podoby, a až keď sa cítime bezpečne, dokážeme sa hrať. To sú okamihy prepojenia, prijatia, patrenia.

Dám si prvý a jediný langoš tejto sezóny, a pýtam sa panej, čo ich robí, či si niekedy tiež dá. „Za päť rokov ani jeden, odkedy ich vyrábam, nemôžem ich ani cítiť.“ Vyhlási. To ma neodradí. Keď nemá zákazníkov, sedí pred búdkou s cigaretou, pred sebou vedro načistených cesnakov položené v prachu.

Nerada odchádzam, a vôbec, odvšadiaľ  odchádzam skôr, ako sa duši a telu chce. Ale fajn, vďaka za všetky chvíle vonku, v lese, pri potoku, jazere, medzi poľami. Vraciam sa lesíkom, pod stromami si skupinka urobila piknik. Mladý muž kričí na chlapca, je to hádka, ale nie rodičovsko-detská, tipujem, že decko je jeho synovec. V jednej chvíli sa zrazu chlapík obráti chrbtom, stiahne si plavky, predkloní sa a roztiahne si sedacie polovičky, a vrieska, Vieš, čo mi môžeš? Toto mi môžeš! Nechtiac sa na okamih dívam do análneho otvoru neznámeho. Nemala som to v pláne, ani som to nepotrebovala, ale ani ma to nijako nešokuje.

Belgicko má reputáciu pedofilov, založenú na jednom mediálnom prípade, kde by si toto na verejnom mieste nikto nedovolil. Jazier, kde sa smie plávať, sa dá v celej krajine na jednej ruke spočítať. A všetko je pri nich oplotené, opantané pravidlami, bójami, zákazmi a vymedzeniami. Toto voľné plávanie v desiatkach jazier okolo Bratislavy, to je radosť, dar, niečo, čo mi robí veľmi dobre a neviem sa toho nasýtiť. A k tomu patrí aj to, ako si tu každý robí, čo chce. Do nejakej miery.

Ranný let z Viedne do Bruselu. Čas návratu do pracovného rytmu, ale ono sa to všetko aj tak prepletá a prepája. U mňa určite. Rezonujú vo mne slová Dr. Anoopa Kumara, ktorý hovorí v kontexte holistického zdravia o tom, čo všetko si za peniaze kúpime, avšak, čo všetko nestojí ani cent, a pritom má nesmiernu cenu: pokoj v duši, jasnozrivosť, spolupatričnosť, autentickosť, priateľstvo, sloboda hľadať, a zoznam sa týmto nekončí.

Mágia prítomného okamihu.

Cut-Off Jeans and Other Fashion Items

friends and beach and freedom

Free to be, be free.

Summer is nearing.

Cut-off jeans usually came into the wardrobe by – cutting off an old worn-out pair of jeans from previous seasons. Showing knees and thighs to the sun, not worring about wiping fruit-stained hands on them too much, as they were what they were – old pair of…

Nowadays you find them as a fashion item in the chain stores: brand new made as if they were cut off.

Friday afternoon early in May and I am hanging around the downtown Brussels. Coffee-me-cake-me-time. I pop at the Delirium Café to breathe in the atmosphere, as my recent story is placed in this famous beer place.

Not staying there long, not in a mood for beer, the early-party-lovers are already noisy and eager to embrace the necessary – a drunken state of mind.

I decide to see what is on in the film club nearby. Porn-film festival, alors, non. Even though the little crowd outside looks rather interesting, standing there, chatting in the suffocating smell from the nail studios that are all around – the smell of burning resin, it smells both biological and artificial. Why is this in vogue now?

I walk through another passage and stumble upon another cinema club: Brussels short-film festival is on. A selection of films by Iranian female makers on tonight. I go in, despite suspicion there will be images I won´t let off the mind easily. Yes, it is a mixture of what is good about film art: humor mocking stereotypes, showing a creeping fear of an individual caught in the state-police-country, cruelty of being trapped in the system without much chance to liberate oneself. Especially as a woman. Or a young girl.

The films leave me with a question: How come the regime lets artists make this highly critical and demasking films?

So I stay to ask, as two of the film-makers are present on the stage. One is dressed in a flowery skirt and sports a tiara of the same material in her dark hair. Relaxed energy and smile. The other has done all possible to mask her origin: short-cropped hair dyed almost white, funky spectacles, pants suit, more tense and dense atmosphere around her. The introduction is too lengthy and I am not very good at sitting long in one spot, so I leave without getting the answer to my question.

Falling asleep, I really need to shake off the visuals screening behind the closed eyes. If all the struggle, sorrow, hyper-sense of survival of Iran is written in the collective consciousness, then a lot of meditation is needed to counter-balance it. And an action needed to end/change/transform the regime?

Safety has little to do with police restrictions, barriers, walls, burkas. Black-clad, almost shapeless forms hide the full spectrum of emotions, potentials, possibilities.

Happy to cut off an old pair of – for this summer. Because I can. In Iran, women cannot.

The comic book Persepolis by Marjane Satrapi has been recently translated into Slovak. The black-and-white film based on it once got into my soul in a different cinema club in a different town.

A story from Delirium, not only: http://www.writingbrussels.com

Le Nid de Coucou (Kukučie hniezdo)

Takto sa volá dom nad riekou Maas neďaleko mesta Dinant v Belgicku, kam chodievame dva razy do roka na víkend jogy. Dom je priestranný a pritom útulný, na vŕšku, z ktorého je výhľad na mestečko Waulsort. Nádherné vily a vilky z prelomu 19. a 20. storočia, keď sem chodili oddychovať majetní priemyselníci. Romantické záhrady, jazierka. Cez rieku sa dá preplaviť ručne ovládanou kompou. Zlatovlasý prievozník, čierna labuť – samec – na jazere pred kaštieľom, starý kostol sv. Michala, cintorín s vlajkami na počesť hrdinov, Villa 1900, kde sa stoluje dlhé hodiny, kravy na vlnitých lúkach…

Slivku pred kukučím hniezdom sme tentoraz koncom apríla videli zakvitnutú, biele kvety poletovali v jarnom vetre a sadali na záhradný stôl.

Do jedného víkendu sa zmestí takmer 8 hodín na podložke – asány, meditácie, dýchacie techniky. Ostatný čas je slobodný priestor. Na hodinách v kuchyni je stále pol jedenástej. Inými slovami, prítomnosť. neskoré raňajky, prechádzky, debaty na terase, chvíle s knihami, kávou, čajom, dobrotami z obchodu, kde predávajú len domáce a v okolí dopestované potraviny.

Pre zaujímavosť: podľa rôznych zdrojov je kukučka symbolom tvorivosti, rastu, znovuzrodenia a transformácie, ale aj vášne. Vyberte si.

Veronika píše:

Do Kukaččího hnízda jsme se slétly s důvěrou, že tu najdeme to, co právě potřebujeme: protáhnout si bolavá záda, nadýchat se venkovského vzduchu a setkat se s těmi, které vídáme jen jednou začas právě tady v hnízdě. K tomu všemu jsme nádavkem dostaly vzájemnou empatii a pozornost, několik záchvatů smíchu, spoustu šílených nápadů, jak si změnit život, pohled do zahrady z pokoje, v němž přespával Baudelaire, a nádhernou mlhu, která se ráno zvedá od řeky la Mause, než ji prostoupí a rozptýlí slunce.

Na jar, v Bruseli

Radnica Ixelles, pl. F. Coq. Foto Mária Vargová

Postávajú vo vchode do pasáže v oblaku marihuanového oparu a nepáči sa im, že sme ich z opačnej strany hlučnej ulice uprostred africkej štvrti Matonge odfotili. Vymažte to, prikážu autoritatívne. Jeden z mužov vyzerá, že by sa aj pobil, avšak my sme dve baby v najlepších rokoch s úžasným vzdelaním a nesmiernou empatiou, a tak nás predavači drog blahosklonne prepustia. Ixellskí policajti, za normálnych okolností super horliví – skúste o 15 minút prešvihnúť parkovné, a pokuta je tutovka – sa v tejto časti svojho obvodu nezdržiavajú. Vedia, musia vedieť. A čo by s nimi spravili? Väzenia sú na prasknutie. Nejakým zvláštnym spôsobom sa tu však cítim bezpečne, prepletám sa davmi, okolo pultov s ovocím a zeleninou, čo nepoznám, obzerám farebné odevy geometrických vzorov vo výkladoch a nekonečné kaderníctva a príčeskárne. Porast na hlave miestnych dáva zabrať, vyžaduje pozornosť, čas, a pomôcky. Uprostred bruselskej Afriky je kníhkupectvo zamerané na európsku literatúru a preklady z „menších“ jazykov do iných. Skvelé miesto. Oproti je butik s luxusným čajom, Brusel je skrátka prepletaný, a to je jeho čaro. Pre niekoho. Pre iných dôvod odísť alebo uzavrieť sa. Koniec marca, vietor a dážď, nepredvídateľné dokonalé slnečné okamihy. Sýrsky predavač z obchodu druhej ruky na hlavnej tepne Ixelles nám venuje priehľadný dáždnik s nápisom Happy Rain. Niekto si ho vraj v obchode kedysi dávno zabudol.

Tento týždeň rozmýšľam o príbehoch a literatúre inak. Ako sa dostávajú do kníh, ako sa dostávajú do prekladu, ako sa dostávajú k ľuďom? Prečo tieto a nie iné? Ktoré príbehy slovenských autorov by som rada sprostredkovala medzinárodnému publiku v Belgicku? A prečo písať ďalšie? Na aj tak ťažké police prihadzovať váhu, dávať ľuďom zabrať, tým, čo čítajú, tým, čo vydávajú, predávajú. Ktovie, či čítajú tí predavači marihuany v pasáži? Ak áno, čo?

Inak, otázka nepotrebuje odpoveď, dovoľujem si pýtať sa a nechcieť odpovede. Je to luxus. Ako otvorenosť, ako priznaná neistota, ako možnosť glosovať svet slovami, a vnímať telom energiu slov. napísaných, povedaných, a nepovedaných tiež.

Poletuje mi tu myšlienka, že za veľa ľudského zmätku môže to, že sa rodíme príliš skoro a dlho sme závislí od starostlivosti iných. Keby sme zotrvali v maternici dlhšie, hlava ľudského mláďaťa by bola priveľká, nevykliesnili by sme sa von. Niekto to tam hore nedomyslel, alebo práve naopak, takto to má byť. V ZOO v Belgicku sa narodila žirafa. Ľahučko, vykĺzla, na videu to vyzerá, že matku žirafu pôrod nijako špeciálne nevyrušil z bežného módu prežúvavca. Keby sa niečo skomplikovalo, bolo by to iné, dlhonohé zvieratko, s kopýtkami, vzpriečené v tele, to by bol bolestivý zážitok. Prebehlo to však hladko, a o chvíľu je žirafa na nohách a neomylný inštinkt ju privedie k mlieku. Malí ľudia zostávajú celé mesiace v polohe, do akej ich opatrovateľ ráči položiť. A aj keď sa naučia chodiť a otvoriť si chladničku, na sebestačnosť to nestačí. Navyše, matka žirafa svojmu potomkovi neodovzdáva psychologický batoh typu Ak si dobrý chlapec, dievča, tak to spravíš. Ešte zákernejšia je formulácia, Ak ma ľúbiš, tak to spravíš. A kto by nechcel byť dobrý chlapec a dievča, a hej, máme ich radi. Ak by aj náhodou nie, aj tak sú tu ďalšie dôvody. Tam vonku, sa zatiaľ nepretlčieme, potrebujeme zostať dosť dlho tam, kde nás zvierajú obruče tisícročných odovzdávaných obmedzených presvedčení. A kým sa konečne z týchto neviditeľných pavučín vymaníme, máme nachytaných toľko vzorcov  a potlačených toľko autentických inštinktov, že až.  Pud prežitia domotaný s láskou. Avšak naozaj to tak možno má byť, ten posun, ten proces objavenia svojej slobody, to uvedomenie si, že dvere klietky sú dokorán,  stoja za to. A o čom by sme písali tie príbehy, keby nie? Načo by boli básnici, učitelia a ďalší, ktorí inšpirujú? Literatúra je teda evolučná. Autentická lit odstupuje od jednoduchej duality dobré/zlé.

Prečo je takmer nemožné prijať svoje tieňové ja? Takmer, pretože je to zároveň tá najjednoduchšia metóda scelenia. Aha okamihy.

Čítanie je pôžitok. Pre tých, ktorí sa to naučili, vedia preložiť znaky a písmená do pocitov, emócií, obrazov. Nie všetko, čo som sa ako malá naučila, je na zahodenie. S láskou ponechávam a rozvíjam. A idem ďalej štekliť múzy na zvrásnenej podošve, a kto zo slovenských autoriek a autorov by si na tie belgické police cestu mohol nájsť?

Nechávam to otvorené. Bez odpovede. Zatiaľ, nateraz. Vďaka za literárne chvíle, na jar, v Bruseli. V tomto marci ich umožnil entuziazmus niekoľkých: Andrej, Katarína, Mária, Mária a ďalší. Dávam to do abecedného zoznamu, keď sme pri tých písmenách.

Mláďa žirafy v ZOO v Belgicku:

https://www.cbc.ca/player/play/2185367619780

Normandia

V sivých topánkach si prišla.

Po útese si sa vyšplhala.

Zachytávala si sa na hladkej skale.

Hlboko pod tebou more.

Priepasť.

Nepozeraj dolu.

Klopala si na bránu nástojčivo.

Sive črievice na franforce.

Kto si keď veríš ze všade prídeš?

Že otvoria tvojmu klopaniu?

Že ťa čakajú, prijímajú, hostia?

More sa ligoce v diaľke.

Jedno pošmyknutie a zrútiš sa.

Slnko v záhrade hreje.

Vysuší črievice.

Šaty vymeníš za iné.

Kto si?

A kto som ja?