Katarína Varsiková

Autor -Katarina Varsikova

Dunkerque. Dunkirk.

Dunkirk. Dunkerque. Názvy a mená v regiónoch, kde sa miešajú jazyky a kultúry, mávajú viacero variant. Prvé francúzske mesto na pobreží za belgickou hranicou pôsobí mimo sezóny opusteno a zanedbane. Na predmestí Malo Les Bains je kde-tu zachovaná krásna vila, vtesnaná medzi panelové hrôzy. Asi najkrajšia budova je strážna veža na pláži, symetrická, jednoduchá, s hodinami. Vedľa nej stojí umelohmotný panák Oscar a oznamuje, že Dunkerque je „oscarisée“, čiže ovenčený soškami. Aj to je akési smutné, pretože film sa nakrúcal v Holandsku, komparz tvorili holandskí vidiečania, a Dunkerque je naďalej zabudnutým kútom vo veľkej krajine.

Na námestí stojí socha Jean Barta, či Jana Baerta, ktorý sa tu narodil, stal sa námorným kapitánom a postrachom holandských obchodných lodiarov.

Paneláky kopírujú pobrežie tu rovnako ako v Belgicku, byty s výhľadom na more. No o čosi ďalej sú duny, z dún padajú na pláž bunkre, rozpadávajú sa, pripomínajú, ponúkajú sa umelcom – slúžia ako podklad pre graffitti, ale jeden je oblepený úlomkami skla, v hmle ľahkého dažďa svieti zvláštnym svetlom, sklíčka sú zahmlené a pohlcujú odraz. Z mora vychádza pani v plavkách, červená ako rak, a náramné spokojná s kúpaním v päťstupňovej vode. Rozpráva sa sama so sebou.

Mnohé reštaurácie sú v marci zavreté, hlavne zmrzlinárne, palacinkové a hotdogové adresy. Nápisy, slogany, lacné presklené verandy, to všetko je kulisa do post-katastrofického filmu. Ale našli sme jednu výbornú – La Cocotte – červeno-biele kockované obrusy a jedlá servírované v panvičkách – medzi ôsmou a desiatou je plná miestnych.

Milujem tieto nejednoznačné miesta, dlhé prechádzky vo vetre, úsmevy cudzích ľudí, lebo, napriek demoralizačnej architektúre a chudobe, miestni sa pri očnom kontakte usmejú. A asi si tu žijú ako kdekoľvek, v zmesi radosti, smútku a očakávaní. Hoci tak trochu to celé vyzerá, že posledný potom zhasne svetlo. A Jean Bart zostane sám na vysokom podstavci. Teda, nie sám, lebo mu na klobúk aj ramená sadajú čajky a škriekajú svoje správy ponad La Manche.

Buk klub

Foto pohľadnica: Tomáš Jacko

Druhého marca celý deň snežilo, svet do večera obelel, pôsobil čisto a vianočne. Naše stretnutia okolo prečítaných, rozčítaných, a, áno, aj nikdy nedočítaných kníh, fungujú už takmer desať rokov. Buk klub a buk pub v jednom. Veľa sa smejeme, vadíme, občas sa priznávame a myslím, že si veríme. Hľadáme tu na tomto svete všetci svoj vlastný svätý grál, ten pohár, či pohárik? Vo filme je to vždy smutný okamih, keď sa hrdina cez všetky príkoria a dobrodružstvá dopracuje k akejsi váze. A čo s ňou? Čo predstavuje? Najčastejšie len koniec filmu. Na minuloročnej výstave v zámku Gaasbeek bol svätý grál posledným artefaktom v poslednej miestnosti uzatvárajúcej výstavu na tému Rytier. A bol to plastikový pohárik, do akého bezdomovci zbierajú almužnu. Ležal tam na zemi. Nenápadný. Už som o tom kdesi písala.

Naše čítanie a písanie, šteklenie múz po nekonečných podošvách… podobá sa hľadaniu grálu?

Tomášove verše čítala Zuzka, a treba povedať, že s veľkým šarmom, iba ak bolo v básni priveľa Ř, vyšklbol jej knihu z rúk autor a prečítal ju sám :). Čítal nádherne a presne.

Uzavreli sme tému Laca Ballu, autora, ktorý, nemôže si pomôcť, vidí svojich spoluobčanov nahých, vidí do nich, a je to dar či prekliatie? Alebo je to tak, že čím viac pravdy odhalíme sami o sebe, tým viac potom rozumieme iným? Niežeby sa mi nevyhnutne tí iní museli páčiť, no môžem si povedať: Hm, poznám to aj na sebe. A prestávam hrať tú hru na smietku a brvno v očiach.

Slová majú moc, vedia vyvolať strach. Dokonale. Utešiť. Nie až tak dokonale, iba chvíľami. Povzbudiť. Bez nároku na trvácnosť celkom spoľahlivo.

Tomáš sa hrá so slovami, hľadá matematickú presnosť formy a obsahu. Fotí. Pozrite sa na týchto troch mužov v kaviarni: Ktorý priťahuje váš pohľad najviac? Chlapec hľadiaci zadumane z okna, mladík s papierovým pohárom kávy či starý pán rozhadzujúci rukami? Dobrá fotka je vždy príbeh, a nie jeden. Sme rozprávači, preto sedíme spolu okolo pomyselného ohňa a…

Prečo tie Ballove knihy nemajú príbeh? Aspoň nie jednoznačný. Tomáš spomenul Kunderovu Nesmrteľnosť, Kundera údajne nechcel, aby čitateľa viedlo od strany k strane napätie príbehu.

Ja príbeh potrebujem, každý deň. Kde nosíte ten svoj malý grál? Je to pohár na almužnu, zlatá váza, či len miesto, kam ju raz postavíte? Poháre mám kade-tade, potrebujem k životu veľa vody. Môj grálik zostáva dobre utajený, občas aj predo mnou.

Ozaj, v Bruseli je pomník poštovým holubom, ktorí sa aktívne zúčastnili Prvej svetovej vojny.

Je koniec zimy a toto je jarný sneh a jarné svetlo. Vďaka všetkým za buk klub druhého marca.

Spring Yoga Recharge

A week in the middle of Slovak mountains in the full swing of spring with two yoga classes a day. May it be still winter wagging the tail goodbye when we are stretching pleasantly into the warmth, yoga teaches us to accept all. Emotions, sensations, reactions, we are learning to observe all and evolve, getting to know ourselves. Ourselves is the key word here, it is the most adventurous journey home. A healthy ego takes part in the adventure, a neurotic ego tries to sabotage, or turn the journey into a crazy roller-coaster ride on which we did not hop voluntarily, into which we were placed, and now we are awaiting an inevitable crash.

A healthy and a neurotic ego? How to tell them apart?

Neurotic ego runs under the abbreviation FACE: fear, attachment, control, entitlement. The conductor is fear. A healthy ego represents CARE: courage, anchor, resilience and evolution. (FACE inspired by David Richo and his book Shadow Dance).

To take the FACE one into consideration means gaining access to courage, it is our essential quality, yes, we are both vulnerable and strong. Instead of lingering to anything out there, a person, a thing, a place, we explore own body and mind. The urge to control is another mask of fear, if we admit it, we obtain resilience in each experience. Whatever comes along, may it be sadness, doubt, anger, we are fully there. A blown-up ego calls for entitlement, but if we look closer, it only fears losing. Admitting it, we allow ourselves to grow, we allow changes to take place.

And yoga? My friend says, Yoga teaches us to fall and stand up. Yoga teaches us to respect limits and then, when limits suddenly disappear, we are there, in the present moment embrace. Yoga erases old and writes down new. To celebrate life means to live full potential; yoga invites all to celebrate life.

The morning yoga session at Sojka will aim at strengthening back and belt, at stability and balance and fire of digestion. The evening session will be like coming home after a long active day, where fire is lit, where there is a cup of tea and a glass of wine poured. It is rooting and calming.

And other Sojka moments? Walks, hikes, trips, massages, sauna, or deck chair and a book, story-telling. Good food and plenty of opportunity to talk or be silent. Comfort and security, zero blame and zero criticism allow trust to grow. Yes, sometimes things come to place as if by magic wand. Yes, but there is a lot acceptance involved. No, yoga has not made my life simpler, yoga has brought order into my life, it teaches me to see meaning(s) in the experience. Here and now. And the FACE popping up? Never mind, let it be, all continues, and better so, otherwise I might get bored.

Looking forward to seeing you:

From 10/05/2018 to 17/05/2018

Or

From 17/05/2018 to 24/05/2018

More info at:

kavarsik@gmail.com

mobil: 0032485413472

 

Jarná joga v Sojke

Týždeň uprostred hôr s dvoma hodinami jogy denne je naprogramovaný na jar uprostred mája. Pre niekoho je to najkrajšie obdobie, pre iných to najnáročnejšie. Nech je to však akokoľvek, nech ešte do tepla, v ktorom sa vystierame, zasiahne chvost zimy, joga nás učí pozorovať a prijať všetko. Prijať emócie, prijať reakcie. Umožňuje, aby sme rástli, spoznávali sa, a to sa je tu kľúčové. Je to dobrodružná cesta domov. Zdravé ego sa dobrodružstva zúčastňuje, neurotické ego dobrodružstvo sabotuje alebo premieňa na bláznivú jazdu v koči, do ktorého sme nenasadli dobrovoľne, ale nás ta ktosi vysadil a teraz čakáme, kedy nám náraz zlomí väzy.

Hm, zdravé a neurotické ego? Ako ich rozoznať?

Neurotické ego sa dá spoznať cez skratku FACE, v angličtine fear, attachment, control, entitlement. V preklade strach, lipnutie, nutkanie riadiť  a presadzovať svoje nároky. Podstatný je strach, to je ten hlavný dirigent. Zdravé ego predstavuje CARE: courage, anchor, resilience, evolution, je to odvaha, ukotvenie, odolnosť a vývoj. (FACE inšpirácia: David Richo, kniha Shadow Dance)

Vziať FACE do úvahy znamená získať prístup k odvahe, ktorá je našou súčasťou; áno, sme zraniteľní a silní zároveň. Namiesto lipnutia na čomkoľvek tam vonku, človeku, veci, mieste, žijeme zakorenení. Snaha kontrolovať a riadiť je ďalšia maska strachu, priznaním nadobúdame odolnosť v konkrétnej skúsenosti. Nech sa deje čokoľvek, nech situácia prinesie hoci smútok, pochybnosti, hnev, vieme, že ju zvládneme. Nafúknuté ego často volá po právach a nárokoch, no keď sa na mu lepšie prizriem, len sa bojí, že je primalé, že v kolobehu cyklov svoje získané nároky aj tak neudrží. Poznáte to? Niečo fajn sa mi podarí uloviť, a už sa bojím, že to stratím. Týmto priznaním, môžem rásť, dovoliť zmene nastať, dovoliť si byť súčasťou cyklov, veľkých aj malých.

A joga? Ako hovorí môj kamarát, učí nás padať a vstávať, rešpektovať limity a byť pritom, keď limity miznú a sme tu, v prítomnej chvíli, v jej objatí. Joga zároveň zmazáva staré a zapisuje nové. Oslavovať život znamená naplno žiť potenciál tohto tela, dychu, chvíle, a joga je oslava života umožnená každému.

Ranná hodina v Sojke bude zameraná na pevnosť chrbtice a opasku, na stabilitu a rovnováhu a dobré trávenie ?. Večerná hodina je cesta do vnútra, je to príchod domov po aktívnom dni, kde nás čaká oheň v kozube, čaj v šálke alebo víno v pohári. Upokojenie, návrat ku koreňom, k zemi.

A ostatné chvíle v Sojke? Prechádzky, plávanie, výlety, masáž, sauna, či ležadlo a kniha. Dobré jedlo a pitie a príležitosť na rozhovory, pretože tém je veľa. Rozhovory v bezpečí, ako hovorí ďalší z mojich učiteľov. Zero blame, zero criticism, vtedy sa zjaví dôvera. Áno, niektoré veci sa dejú akoby mávnutím prútika. Áno, ale za tým je veľká práca prijatia života, seba. Joga neurobila môj život ľahším, joga mi do života vnáša poriadok, učí ma vidieť zmysel v tom, čo sa deje. Tu a teraz. A že sa stále zjavuje aj FACE? Nikdy nie je hotovo. A vlastne dobre tak, veď by som sa nudila.

Teším sa na Vás: 

od 10/05 do 17/05/2018

a

od 17/05 do 24/05/2018

Ďalšie informácie na: 

kavarsik@gmail.com alebo mobil 0032485413472

 

Január. Čísla. Holuby, mačky a predsavzatia

Foto Teru par Lulu

Január 2018, ako mi nikdy nešla matematika, tak milujem číselnú symboliku.

.18 je deväť a dokonalé číslo. Zrátaných 2018 je dva, spolupráca, pár. Pri novoročnom prípitku sa hostiteľka v čiernych šatách s úsmevom spýtala hostí: „Čo chcete nechať navždy za sebou?“ V modrých očiach a jemnej, napätej tvári, som čítala záujem dostať odpovede.

„Keď je to za sebou, tak prečo to treba nechávať?“ Mužská polemizujúca myseľ.

Hm. Rozhodnem sa povedať, čo mi prvé zíde na um, pretože to je zväčša hlas intuície, či naliehavosti? Nič nie je skalopevne isté a jednoznačné. Nuž, my ľudia sme oveľa tvárnejší materiál ako kameň, hoci čosi pevnosti a hutnosti skaly v sebe máme.

„Ľútosť za minulými chybami a prehreškami.“ Hoci po anglicky som to sformulovala ako „regrets“.

A vzápätí sa vraciam k tej druhej otázke: “Keď to máme za sebou, tak prečo to treba nechávať?“

Lebo myseľ. Tá sa rada živí minulosťou. Prejde občas deň, aby mi neprihrala nejakú spomienku, ktorá vzápätí vyplaví pocity hanby, viny, ľútosti? Možno, ale možno aj nie. Znova a znova si pripomínam: Som dnes. Som tu. Minulosť nemá moc. Ego však rado  lipne na starej bolesti, cez ňu sa potvrdzuje vo funkcii. Stará bolesť mu dodáva na závažnosti. Prepisujem. Zmazávam. Zapisujem nové.

Čistý, stále nový január. Nový ročný cyklus sa začal slnovratom. Pár dní pred odchodom na Západ sa na Slovensku ochladilo, dedinu Dúbravka pokryla tenká vrstva snehu. Pri jaskyni s pannou Máriou horeli sviečky a mrzli kvety. Potrebujem vidieť a cítiť sneh, a tu, na Západe, to začiatkom roka vyzerá veľmi daždivo-zeleno-sivo. Nič proti, ale tá transformácia snehom pomáha zmazať staré, prežité, minulé.

Amsterdam sa poslednú noc v roku otriasal výbuchmi, prejsť ulicami znamenalo kľučkovať medzi petardami a opilcami. Husto pršalo takže pyrotechnika horela o niečo horšie, výsmech nebies našej predstave o zábave? Kam sa ukryli všetky mačky a vtáčky?

Prvého januára sa v Rotterdame na námestí pred tržnicou prechádza zopár holubov, akoby nič. Určite sa v noci predtým ukryli, možno sa aj báli. Zapísal sa im strach na kožu pod perím? Neviem.

Fúkal vietor, zvyšky petárd sa váľali po chodníkoch a kontrastovali s čistým kalendárom. Zavreté obchody, ticho. A všetko sa končí a začína v každom prítomnom okamihu.

 

P.F. 2018

V sobotu v decembri sme otvorili fľašu vína. Takmer rok ležala na polici a čakala na mimoriadnu príležitosť. Španielske víno s obrázkom vlka a menom Vlčia jaskyňa. Chuť, ktorú som si pamätala, keď som ho ochutnala v iný, tiež nezabudnuteľný večer. Žiadna chvíľa sa neopakuje, a táto je iná, víno už je spomienkou. Pijem čaj a je tmavý večer. Na korkovej zátke vlčieho červeného bolo napísané:“Kto nebojuje za to, čo chce, nezaslúži si, čo dostane. Kto nevie, čo hľadá,nepochopí, čo nájde. Niekedy je sever inde, ako ukazuje strelka. Mysli menej, cíť viac.”

Ako posolstvo z rozprávky, ktoré princ objaví v tajomnej jaskyni. Slová, slová, kde sa berú? Učím sa im rozumieť, vždy nanovo. Majú moc. Pri debatách týchto dní sa vynára téma znovuzrodenia. Myslím, že sa za život porodíme veľa ráz,  občas je to nekomplikovaný, takmer bezbolestný pôrod. A inokedy?

Moji učitelia sa neustále vracajú k podstate: Nie si to, čo ti víri v hlave. Myšlienky sú kruhy na sčerenej hladine. Nie si len hladina, si celé jazero. Som typ žiaka, ktorý si to potrebuje opakovať. A učitelia sú trpezliví. Nemusím byť osvietená, stačí, keď som prítomná.

Túto jeseň žijem s hlavou v kufri – neustále na cestách, málokedy v tom istom meste dlhšie ako týždeň. Jediná možnosť, ako sa v tom cítiť doma a zakorenená, je vracať sa do prítomnej chvíle,  kde je večné doma.

Krásne Vianoce. Dobrodružstvo a návraty domov v 2018.