Katarína Varsiková

Autor -Katarina Varsikova

Čo je pokrok v joge?

Foto Príprava na jogu v záhrade v Etterbeeku na jar 2021

Občas dostanem túto otázku a vlastne si odjakživa na ňu formulujem odpoveď. Celkom určite nejde o dokonalosť prevedenia asán, lebo na to stačí vziať ohybné dieťa, tanečníka, cirkusanta, baletku, a prevedie cvik dokonale, hoci sa vôbec nemusí venovať joge. A každý z nás je v niektorých pozíciách ľahko, a v iných nie, a aj to sa v čase mení. Hm, možno je pokročilosť v tom, že mi je táto kategória jedno. Avšak keď už by som niečo definovala, tak takto:

Pravidelnosť, lebo viem, že joga má hodnotu rituálu, a ten potrebuje pravidelnosť.

Inteligentný výber z nekonečných možností a nástrojov pre danú chvíľu. Niekedy stačí desaťminútová dýchacia technika.

Dokázať vytvoriť zostavu ako nástroj hojenia, harmónie, hojnosti.

To, ako sa joga premieta do ktoréhokoľvek okamihu mimo podložky. Odstup a absencia súdov.

Citujem Martinu, ktorá bezprostredne po hodine na podložke napísala:

„Tá joga je neskutočná… Raz ide do hĺbok, raz do výšin, raz nevládzem a som ťažkopádna, druhýkrát priam lietam a som silná… A čím ďalej tým viac cítim aj počas dňa, do akej asány by som sa zložila. Keď to nejde, aspoň vedome dýcham…“

Toto je joga. A poddávam sa tomu, že nie je cesta pre všetkých. Je to slobodná voľba.

Polnoc a ráno

za foto z cyklu Tajomný les v Karpatoch ďakujem @miriamfecikova

Polnoc predeľuje starý a nový rok. „Tak nech to nebolí, a nech to dlho netrvá,“ zahlási moja mama lakonicky s pohárom bubliniek. Neobjímame sa, nebozkávame sa, a nič to nemení na našom bytí spolu. Viem, čo má na mysli a vôbec túto tému nejdem ďalej rozvíjať. Realita je prítomnosť.  Vonku trieskajú delobuchy, rakety, a svištia odpaľované ohňostroje. Toto naozaj nech dlho netrvá, mrmlem si pre seba. Nevadí, že každý deň z TV pripomínajú, aké utrpenie tým spôsobujeme vtákom a lesným zvieratám. Ľudský druh si dal meno homo sapiens, človek rozumný, zdá sa, že je to dosť veľká drzosť a naivita v kombinácii. Smiešna nafúkanosť. Vianočná Bratislava je, okrem jednej noci s delobuchmi, tichá, podniky zavreté, ľudia utiahnutí do súkromia a roztrúsení v lesoch, medzi poľami, popri riekach.

Občas prichádza mesiáš. Vraví, že sme láska, že utrpenie možno skončiť, že sme nekonečná bytosť. Oh, yeah, baby, koňak, koláč, kapustnica. Filmová verzia príbehu Jozef Mak. Slovenský Jób. Utrpenie, viac utrpenia, a ešte viac, a neotrasie to Jozefovou vierou. Len zhranatie, zatvrdne. Studený dážď, bolesť vykĺbeného členku, na ktorom doskáče domov, sex ako vynútená penetrácia, pri ktorej lietajú anjeli a striebornými ústami šepkajú: Aj toto je láska. Utrpenia sme zažili v našej evolúcii viac ako dosť. Tak je celkom prirodzené, že vynájdené prostriedky proti bolesti sa javia ako skvelý počin a úspech homo sapiens. Lenže vo svete duality má všetko svoju tieňovú stranu. Otupovanie bolesti nevedie k slobode a uvoľneniu. Vedie k závislosti, k neschopnosti vnímať bolesť, a splošteniu vnímania celkovo, takže aj vnímania vznešenosti a nádhery okamihu. O tom rozprávajú rozprávky. Intelektuálna myseľ zážitok klasifikuje, katalogizuje, a v zásade človeka od zážitku autentického odstrihne. Zachyť pocit, zachyť pocit, predtým ako sa stane emóciou, čo prehluší cítenie. Zachyť, nepotláčaj.

Let do Bruselu sa ukáže ako dobrý trenažér, slovo turbulencie padne aspoň desať ráz a v plnom lietadle nepretržite svieti príkaz zostať pripútaný. Celkom iný let ako pred pár dňami do Bratislavy. Zapadalo slnko, od ktorého sme sa vzďaľovali, ktosi na indigovom nebi zažínal hviezdy, leteli sme do zamatovej tmy. A v lietadle málo ľudí, takže sa dalo pobehovať z jednej strany na druhú pre lepší výhľad. Cestou do Bruselu všetci traja neznámi v rade čítame, čím viac sa lietadlo trasie, tým zanovitejšie čítame, a to šteklenie v bruchu cítim aj teraz, s prstami na klávesnici. Myseľ vybavená na ukladanie spomienok prehráva ten istý zážitok, hoci sedím na stoličke, ticho bzučí kúrenie, a vonku je svetlomodré januárové predpoludnie. A niekto iný možno takýto let bez problémov prespí, a šteklenie z ohrozenia zažíva v iných kontextoch. Alebo nikdy? Hm. Wim Hof? Sadhguru? Kňaz našej farnosti?

Lietadlo pristálo na dráhe bičovanej dažďom a vetrom a všetko pokračuje. Od letušky dostanem okrúhlu čokoládu v červenom obale s nápisom servus. Obľúbený pozdrav môjho otca. Tenunká línia nášho spojenia nikdy neskončila – potreba prečítať sa k autentickému, v knihách hľadať zmysly, v slovách a jazykoch chytať, čo sa chytiť nedá, a aj tak v tom pokračujem.  

Hovoriace, mysliace, čítajúce, píšuce hlavy, prepojené s telom len v okamihoch rozkoše a bolesti? Homo sapiens? Vážne? A riešenie ne-dohody tým, že do zákopu štyri roky plynú ďalšie a ďalšie živé bytosti, aby tam v blate a smrade zomreli, skôr, než začali žiť? Homo sapiens? Trieskanie, otupovanie, zakrývanie, lebo sa mi to nechce cítiť?

Žiadne súdy. Lepšie to neviem, kým nepríde chvíľa, že čosi-kdesi-akosi-magicky-pukne a začne plynúť z vedomia a do vedomia, prepojí sa. Knihy, joga, dážď, zapadajúce slnko, blízkosť, horizont, vniknutie, presun – všetko sú aspekty jedného a toho istého. Ľahučko, ľahučko potom možno k sebe pustiť všetko. Ach, toto som chcela?

Rok 2022 je nositeľom čísla 6. Potrebuje tento rok predsavzatie? Jedno hej.

Všade tam, kde sme uverili tomu, že musíme byť tendenční, aby sme boli pochopiteľní a pochopení, že musíme žiť kompromis, aby sme boli milovaní a úspešní, môžeme to prijať, pretvoriť a prepustiť?

V tomto citáte sa doširoka usmieva Silvia, ktorá ho dnes priniesla. Áno, cez slová sa možno dostať k autenticite cítenia. Je to rozhodnutie hrať sa.

Two Forests and Sanity

Christmas apple tree in an old garden at the edge of Dúbravka forest west of Bratislava

In a valley of a forest that can be considered deep upon Belgian standards, deep enough to enable hearing more silence than highways, I meet two guys taking water from a natural spring. I hear them speaking an unknown language so I ask them where they come from: Chechnya. An old and a young man. They have been in Belgium for twenty years; for twenty years they take water from this forest spring. They say their language is ancient, the one Noah spoke. Which Noah? The Biblical Noah? Yes, himself. The older man talks about their origins in a mixture of French, Dutch and English. I take out my rusty Russian. Four languages packed in a five minute conversation. They laugh: The water is good, though the sign says in three languages and in a picture that it is no drinking water. Brussels tap water is hard, metallic, a kettle one fills with it is soon covered with white crust. Hair freshly washed with it feels like starched. So who says which water is good? I understand them – and I am also ready to try out unknown berries in a botanical garden and drink from wells I do not know – also capable of having a serious panic attact afterwards, thinking it might have been poisonous.

We part and I cross the woods getting into a natural water resource where people fill bottles legally. Zoet Water near Leuven.

A few days later I walk the forest in my hometown, the well-known paths bringing memories of people and situations. Birds among barren old trees, ground trodden by boars is deeply raked. Two girls with a little terrier are the only humans I meet on a pre-Christmas ordinary day. The tiny dog is carrying a log three times bigger then itself with the air of pride and content. Does he always do that? Yes, and it is a she. Of course, a she. The lady dog disappears with its proud catch before I have time to take a picture.
The topic of sanity on my mind these days a lot. We spent a few hours with an officially claimed crazy lady who presented herself at the Embassy one December afternoon. The same week another guy with psychic disturbances showed up. Like with Chechen guys, I am seeking similarity more than differences when communicating. The lady clearly had no shields in communication, she was banging doors with a great gusto, she was yelling at us accusing us of craziness. She refused to talk to her psychiatrist because… He is crazy! Medical staff from her work, her husband and two police officers tried to get hold of her and bring her to a hospital. In vain, she managed to escape. There are surely stories woven around her soul and heart that have brought her to this state. Such as there are stories woven around the heart and soul of a guy who claimed to have contacts with spirits and felt in danger.

Who is crazy here? We live relatively long in these bodies and what do we do? Some distraction, some pretending, some numbing, some escape mechanisms to protect us from… From what? From whom?
Why do we not – like the little terrier – carry a huge log while walking proudly on short legs? Oblivious towards the past, not giving a dam about the future? Well, we do. For brief moments.
Vikings would not have much patience with the crazy individuals among themselves. No, no, guys, if you are not warriors or not otherwise useful for the tribe, there you go – slain and sent to Walhala. Humans have done quite a stretch since ancient tribal times, trippled life span (not full health span, though), forgot the ancient wisdom and traded spiritiuality for science. Science without spirituality is lame, dogmatic and rigid. Using science as one of zillion keys opening endless doors to mystery is a great expression of creative force.

Dropping judgment. The borders between sanity and insanity are fuzzy and moving. The present moment always contains all: The mystery. The sacredness. The stillness. And Christmas has the magical power to bring all this around. When I allow it.

Let´s be proud log-carriers.

To make a prairie it takes a clover

and one bee.

One clover, and a bee,

And revery.

The revery alone will do

If bees are few.

Emily Dickinson. On a table in front of a house at the edge of a forest near Leuven.

Freedom granted to all: To find out what revery is and what endless forms it takes.

Bosorky

„Aspoň, že uvarila.“

Jeden z provokatívnych nápisov na budove, kde je umiestnená výstava s názvom „Čarodejnice“. Na plagát použili kresbu odlietajúcej bosorky s nahým zadkom, aj ja by som – ako marketingový ťah. Bosorky sú však aj stareny s chlpatými bradavicami, bývajú v tmavej chyži, na sporáku sa varí nebezpečný odvar a v tmavom kúte sa blýskajú oči mačky, sovy, alebo iného zvieraťa. Za povšimnutie stojí, že vo filmoch tieto stvorenia často stvárnili muži.

„Každá žena, ktorá sa odváži nahliadnuť do svojho vnútra, je čarodejnica.“ Tento citát je z titulkov jedného z filmov, ktorých ukážky možno na výstave vidieť.

Dve poschodia objavov – sprievod výstavy poňatý z feministického hľadiska – predstavuje dejiny archetypu čarodejnice/bosorky. Zabudnem sa tu takmer na tri hodiny, chodím, čítam, pozerám, čoraz ľahšia a ľahšia. Vyjdem von s úsmevom, ktorý je naozajstný a len sa obzerám, kde som to zaparkovala metlu.

Dennodenne sa stretávam s podprahovým, nevedomým patriarchátom, potlačením autentického, a hej, muži, výstava nie je namierená proti vám. Túžime po vás, po vašej ozajstnosti, nenadarmo je metla medzi nohami príjemnou predstavou. A tak upravujem citát: Každý/á, kto sa odváži nahliadnuť do svojho vnútra, je čarodej(nica).

Na prvom poschodí stretnem triedu malých detí, ozaj štupľov, s pánom učiteľom, práve začínajú prehliadku, a počujem pána učiteľa po francúzsky povedať: Obraz ženy v dejinách je skôr negatívny…“ Frankofónne školstvo je intelektuálne a považuje dieťa za vyspelé a hodné dialógu. Tak rozmýšľam, ako tieto malé bytosti spracujú dve poschodia plné symbolov, erotických, strašidelných, rozprávkových, archetypálnych, politických, spoločenských. Možno v snoch. Postupne. Hádam bez ujmy. Osobne, myslím, že deti nepotrebujú výklad a teóriu, postačí im vidieť našu autentickosť. Ale dobre, kto som ja, aby som to vedela?

Dlho som sa bála prejaviť hnev – ženský hnev je okamžite označený ako hystéria, ako nevhodný nebezpečný. Potlačený hnev sa často prejavuje výbuchmi, naučiť sa bezpečne prejaviť hnev je niečo, čo by sa mohlo dostať do škôl, n´est pas? Muži sa často boja hnevať, pretože s hnevom idú fyzické prejavy sily, a tie dokážu ublížiť. Pracovný svet je stále pod-prahovo, a často aj nad-prahovo mačistický. Pamätám si jedno z niekoľkých stretnutí s head-hunters – bola som mladá, mala som magisterský titul a celkom slušný prehľad v anglosaskej literatúre. Pri poradenstve o tom, kam by sa mohla moja kariéra uberať, mi mladý personalista (Američan) hovorí – Ste ideálna kandidátka na pozíciu asistentky v niektorej firme. Pochybujem, že by toto navrhol niekomu zo spolužiakov. Tým som poradenstvo s head-hunters ukončila a šla som si vlastnou cestou. Ako vravievala naša úžasná Hanka, táto éra sa u mňa skončila. Asi je to odvtedy inak, všeličo sa zmenilo, zlepšilo, a tak jogínsky by som povedala, že nastala éra prepojenia: mužský a ženský princíp sú rovnocenné, kľúčové k pochopeniu duality a z nej možnej celosti, a obsahujeme všetci oba, bez ohľadu na pohlavie. A tak v sebe vyslobodzujem animus – tú aktívnu, horúcu, tvorivú, činorodú energiu – vďaka všetkým učiteľom, mužom na tejto ceste. Tá ženská – mesačná, nepredvídateľná, tvorivá, rozostrená, zaplavujúca – tú dôverne poznám – a hľadám ju tiež v mužoch. Sme navzájom sebe pozvánkou objaviť druhý pól, protipól, spojenie.

Na výstave beží ukážka starého čiernobieleho filmu, v ktorom stredovekí cirkevní sudcovia hľadajú na tele nádhernej mladej ženy znaky diabla. Žena s pohŕdavým úsmevom čelí ich pohľadom. Najviac mi je ľúto tých mužov, že jediný spôsob, akým sa dotknúť hodvábneho ženského tela a svojej túžby, je táto prekrútená hra na súd. Vidím v ich pohľadoch zmätok. Osočovaná cica má navrch, aj keď skončí pravdepodobne na hranici. Čarodeji-muži tej doby sa asi dokázali lepšie ochrániť. A ženy teda vôbec v týchto praktikách nie sú lepšie, viem, ako vieme zotročovať, okliešťovať, zamykať, manipulovať, a to všetko len zo strachu – byť sebou, nech to znamená čokoľvek.

Na výstave majú aj čarovnú guľu, chcela som ju ukradnúť pre svoje kolegyne – je to taký žart, keď sa ľudia pýtajú otázky, na ktoré nevieme zodpovedať – napríklad Aké budú protipandemické opatrenia o dva mesiace? – že by sa zišla tá guľa.

Čarodejnícke praktiky používam – s veľkou opatrnosťou –meditáciu najviac. Jasnovidectvo znamená jasne vidieť – takže tou najspoľahlivejšou metódou vyčistenia vnútorného zraku je meditácia. Mám rada tarot. Obľúbená praktika je natrieť si telo raz za týždeň kokosovým olejom. Som vďačná všetkým bytostiam, s ktorými smiem hovoriť priamo, a ktorí sa pridajú na ponor do hlbočiny. Treba na to obe energie: mužskú aj ženskú, slnečnú aj mesačnú, tmavú aj svetlú.

Tí, ktorí nájdeme to prepojenie princípov v sebe, stávame sa celými, ozajstnými. A inšpiráciou si vieme a môžeme byť navzájom.

Kokosový olej na podložke v dole-pozerajúcom-psovi kĺže. Nevadí. Krásne vonia.  

A všetko, čo sa vytvorilo, nech sa rozpustí, a vzniká nanovo.

Kdeže som zaparkovala tú metlu?

https://www.brussel.be/tentoonstelling-witches

Story-telling and Storifying

The girl is tall, beautiful, stark-naked, and stoned, or drunk, or both. The two guys on duty are doing their duty bringing her out of the jacuzzi and the pool, but they are reluctant to touch her. No wonder. They suggest her companion to help her, and he would like to, but he is stoned, too. Handsome, trimmed and out. As she is standing on the steps to the pool, she looks like a statue. And falls back to the water like a statue cut off its standing support: spectacularly, straight, with no fear, into the blueish sparkling water. Finally, the guys on duty manage to get the whole party out. When she sits on a bench in the changing room, she looks far from spectacular, lost, confused, cold, unable to move and dress herself up. The spa has a different vibe on the weekend night, more charged with restlessness.

What is there to numb when one is young, good-looking, and apparently well-off as this is not a cheap place?

Well, I can conceive stories, as I am a storywriter.

These days, I also feel the difference between storytelling and storifying, subtle and huge at the same time. A story is always open to interpretations and never gives a moral, or any answers, for the matter. A story does not draw a line between good and bad. It contains some mystery and never ends. Into any story endless number of others are woven. It is light and contains humor.

Storifying is a mind´s concept of putting on labels, avoiding a deep dive and not daring to enter the unknown, unclear, non-resolved. It is a closed-up concept, or mis-concept. I hear a lot of them around, I quite often storify my experience, too.

Here in the Tulip Street, there is a shop called The Barn. A great place selling only essential staff mostly from local sources. No neon lights, no music, very little packaging, and a friendly service. Outside, a lady used to sit and beg. We became a kind of friends. Her Spanish was exceptionally good, her smile contagious, and she, for sure, has stories to tell. She was saving money for the trip back to Spain where her husband and kids are. I helped her with a 5 or 10 Euros notes here and there, bought a few tomatoes in The Barn here and there, and we chatted. I was not the only one – I saw her in conversation with several people. The inside of her mouth was astonishingly red, the colour I have never seen in any other person´s mouth. Not that I was ever too close to her mouth, if that might pop up in your head, no, the vibrant colour was obvious from a several meters distance. She was also very open expressing her needs and once asked me for a pair of earrings. And a pair of trousers, but those I never provided. But I did give her a pair of earrings from our vast collection of trinkets. She is gone, I hope in Spain, I hope working. I hope with her family. We said goodbye before she took the bus one Saturday in October. Brussels is not a place to spend winter outdoors. A guy took her place and when I asked him if he wanted something from The Barn, he walked into the shop and pointed out a bulb of celery. A strange order.

The Tulip Street also has a few DIY shops – the window displaying coloured wool feels cosy as nights grow darker and longer. There are two old-books stores that hold a lot of appeal, so much that I have never entered either of them yet. Saving it for a special moment? I do not know. A jazz club, apparently a venue with a long history, is closed but about to open. A garage door across our building opens and closes with a funny squeaky sound, strangely soothing.

So many stories. The one about Linda written for the Writing Brussels takes place in the Tulip street, too:

https://writingbrussels.com/2021/10/13/linda-is-afraid-no-longer/

When do we storify?

Our intuition knows. There is a usually a hint of fake in words or a voice when we storify. There is some insisting and a good deal of repetition. There is judgment and conclusion.

It has not ended for the girl stoned in the spa outside Brussels on one Saturday night with her male companions. It has not ended for Andrea, the Romanian living in Spain who God-knows-how landed in Brussels for a brief chapter of several months. The story has not ended for the Sound Jazz Station with windows lit and about to open. Stories never end.

Current inspirations:

https://www.anoopkumar.com/

https://www.youtube.com/watch?v=0312pqcBrSs

Otcovské energie jesene

Foto Sochy v botanickej záhrade v Meise

Zatlačila som zopár kníh v polici viac dozadu, aby som si mala kam položiť pohár červeného vína a otvorila som zošit, kde je draft tohto blogu napísaný rukou, poznámky a inšpirácie týchto jesenných týždňov.

Mladá britská vedkyňa Caroline Williams podrobila skúmaniu tézu, že mozog je neskutočne plastický orgán a neustále sa vyvíja. Oproti tomu stojí tvrdenie, že sme sa od začiatku evolúcie veľmi nezmenili, že nás vedú praveké inštinkty: Dá sa objekt zožrať? Dá sa inak použiť? Dokážem ho zničiť?

Obe tézy o mozgu platia, závisí od toho, o ktorej jeho časti hovoríme. Prefrontálny, kam sa sťahujem v okamihoch naladenia, meditácie, uvoľneného zámeru, alebo o ten zadný primitívny vybavený na prežitie, ktorý funguje automaticky a takmer nevedome. Padám znova a znova do starých vzorcov. No a čo?

Na Caroline Williamsovej je osviežujúce aj to, že do výskumu priniesla svoje tzv. slabiny, nedostatky, spravila z nich predmet záujmu a zvedavosti. Pre mňa ako človeka, čo vyrástol v systéme hľadania a rátania chýb a udeľovania známok, ktoré mali o čomsi vypovedať, je toto oslobodzujúce. Niečo som v lavici vytvorila, odovzdala, a potom napäto čakala na verdikt učiteľa: 2, 3. Súd. Spotené dlane. Občas zadosťučinenie, yes! 1. A čo som sa o sebe naučila? Robíme iným len to, čo robili nám. Alebo presný opak toho, ale to vyjde na rovnako. Nevedome. Kľúčové slovo – nevedome.

Pozornosť, zámer, vedomý dych, stíšenie, odstup, je to tréning, rovnako ako beh, ako ponorenie do chladnej vody. Inak, ponorenie do chladnej vody je dokonalé. Umlčí zadný mozog, prehodí kormidlo tomu skutočnému pilotovi – nie automatu. Ten skutočný, dokonale vybavený, inteligentný, pokojný, naladený na prítomnosť vyhodnocuje, preskupuje, prepája, vysiela a prijíma signály. Nejde o prežitie, ide o uvoľnenie hraníc, limitov, prítomné bytie.

Všeličo patrí do kategórie: Nevysvetlím. Neviem. Nemám odpovede. Mám otázky. Počúvam. Počujem. Predný mozog hovorí potichu: Menej bezpečia, viac tvorivosti. Neistota dáva priestor dôvere. Dôvera dáva priestor vzťahu. Zadný mozog velí unikať a utekať pred tieňom, lenže ten je stále, paradoxne, vpredu. Znova a znova rolujem podložku, lebo na nej sa všetko prepája. Joga je cesta od karmy k dharme, od bezmocného prehrávania starých vzorcov k nájdeniu svojej jedinečnosti. Sila k nám patrí a pochádza z tajomného zdroja.

Pýtala som sa mojej blízkej duše, ktorá má sama so sebou osemmesačné dvojičky. Dlhé roky to bol plán, projekt. Potom sa jednu medzi-pandemickú sobotu zmenil na oplodnené vajíčko. Potom to malo byť dieťa, ovocie túžby, potom sa z neho stali dve embryá, najskôr údajne chlapci. Napokon sú svete sú dve dievčatá. Dokonalé spojenie vedy a mystéria. Pýtala som sa ich matky, držiac v náručí obe. Čo im raz povie o otcovi? O otcovi? O akom otcovi? Nie je otec. Je donor. Darca. Donor. Je to nádherné slovo. Ešte možno lepšie ako otec. A všetko, čo teraz vyvolalo, vydýchnite, prosím, von. Neznámy darca života. To neznamená, že tu nie je otcovská energia. Materská a otcovská energia sú základné určujúce sily fyzického života. A v aktívnej výzve prebudovať staré vzorce je otcovská energia skvelá.

Ostende je na jeseň čarovné, Severné more je tiež otec, vťahuje aj prepúšťa. V reštaurácii hotela Park tkvie čosi anglické, severské, pokojné a bohémske.

Pohár na polici s knihami je prázdny. Zošit je vypísaný, takmer, okrem dvoch strán. Už mám nový. V obchodíku, kde som ho kúpila, som im ten predchádzajúci, vypísaný, kávou obliaty, s pokrčenými rohmi, ukázala. Vyvolal záujem, požičali si ho odo mňa, držali ho, odfotili ho. Pretože sme rozprávači, pretože sa príbehy pretavujú a prelievajú ako atrament, ako krv, ako slaná voda Severného mora, ako? Ako čo ? Čo len chceme.

Caroline Williams: My Plastic Brain:

https://www.youtube.com/watch?v=cz2dp7dqDNs

(Nemusím dodávať, že v poznámkach v zošite bol tento blog do veľkej miery o niečom inom. Sme proces. Venujem otcom a otcovi v nás).