Katarína Varsiková

Autor -Katarina Varsikova

Na jar v Kyjeve

Až Kyjev na jaře kaštanem začne kvést…

To ešte chvíľu potrvá, no mám prvý kompletný týždeň voľna od začiatku septembra, letenky s Abramom do Kyjeva a veľmi hmlisté očakávania. Ako obvykle, myseľ si vedie svoj nekonečný dialóg s prítomnosťou: Prečo nejdeš radšej niekam do hôr alebo k moru, kde je ticho a pokoj? Prečo do cudzieho mesta? Nič zlého na týchto otázkach nie je, aj tak sa učím vypúšťať zo slovníka hodnotenie dobré-zlé. Je to, čo je, a hlavne, máme letenky a hotel, tak načo tie otázky?

Lietadlo klesá nad zhlukmi domov, pomedzi ktoré tečie široká rieka. Preletíme ponad mestom a zalesnenou krajinou a pristaneme. Vonku sú zvyšky špinavého snehu, spiace stromy, tma, chlad a autostrády. Je skorý predjarný večer a taxikár nás dovezie do hotela zastrčeného v mestskom dvore. Kyjevské dvory stoja za to, ale na to prídem až neskôr. Jaroslaviv val – ulica sa začína na veľkom námestí s niekoľkými opustenými domami ako duchmi a končí sa na živom vysvietenom námestí s drevenou Zlatou bránou, replikou mestskej brány, ktorá tu kedysi stála. Kráčame popri reštauráciách, hoteloch, obchodoch s „produktami“, čiže potravinami, kaviarňach a pekárňach. Jaroslaviv val je hipster, je to jasné. No tradičná ukrajinská reštaurácia s mierne letargickou obsluhou v červených lajblíkoch pôsobí schátralo. Za sklom ryba rozrezaná priečne na kusy, a hneď vedľa zákusky s neprirodzene tuhou šľahačkou. Ruština a ukrajinčina, oba slovanské jazyky, oba vzdialeno blízke, oba znejú v Kyjeve. Za veľkými oknami chodci v kabátoch, bundách a čižmách. Kabáty Kyjavčaniek takisto stoja za zmienku, takmer všetky krásne. Prvé chvíle na novom mieste sú vždy magické.

V pondelok máme rande s redaktorkou z vydavateľstva, ktoré spravilo sériu cestovateľským kníh o tejto krajine: Awesome Ukraine, Kyiv, Lviv a tak ďalej. Ešte niekoľko stretnutí je fixných – večera u Arieho a Julietty a potom v piatok s ich priateľmi.

Rande s redaktorkou o jednej na obed pri stanici metra, lenže stanica má aspoň tri východy a vieme len to, že Jarina bude mať na sebe fialovú bundu. Krúžime okolo, striehneme pri všetkých východoch na striedačku, a nič. Akurát po čase odhalím šmelinára, pravdepodobne s lístkami na koncerty (hneď vedľa je veľký štadión); fláka sa ležérne a zároveň veľmi sústredene medzi ľuďmi. A niekoľko kioskov s kávou, to je ďalšia kyjevská pamätihodnosť: káva je odpoveďou na ruský samovar a čaj, a je všade, v kaviarňach, pravdaže, a v rôznych búdach a vozíkoch a autách vybavených presso strojom a ostatným príslušenstvom. Na námestí, kde čakáme Jarinu, je káva-stánkov aspoň päť. A Jariny nikde. A tak sa vrátime do hotela, nájdeme mail, ktorý veľa nevysvetľuje, ale dáme si ďalšie rande a dostaneme sa napokon ešte v ten istý deň ku knižkám. Jarina je mladá, usmievavá, a jej fialovú bundu som si predstavovala celkom inak. Chystá sa do Bruselu, tak sa naše cesty možno niekde stretnú.

V Kyjeve nachodíme denne desiatky kilometrov, po širokých chodníkoch, smradľavých uliciach, je to veľkomesto, po zákutiach a dvoroch a parkoch, mostoch, námestiach a bulvároch. Stavby Stalinovej éry sú obrovské. Spomeniem si na pesničku z albumu Szidi Tobias, kde sa milenci na jar vedú na bulvár Kreščatyk, a on jej kúpi basturmu. Mám tu pieseň rada, a vždy mi tie slová unikali, čo to tam ten Geišberg melie? Voila, bulvár Kreščatyk je hlavná ulica v centre a basturma sušená šunka, môže byť aj z konského mäsa. V piesni ešte kvitnú gaštany, symbolický strom mesta, v marci holý a nepoznateľný. Kyjev je hlučný, každá kaviareň a obchod je vybavená reproduktormi a hudby sa navzájom prekrikujú, nájsť tichý bar či bistro by vyžadovalo dlhší pobyt, za týždeň sa nám to nepodarilo. Iba raz – v podzemnej krčme s antikvariátom, kde sedí starý muž a keď sa tam zvedavo obzerám, podá mi bez slova knihu. Neviem prečo a akú, nejako súvisí s Kyjevom, no azbuka je pre mňa takmer nečitateľná. Chvíľu ju obraciam v rukách, a potom vrátim na miesto. Hoci nie som ďaleko od rozhodnutia kúpiť ju – moja odveká snaha zavďačiť sa ľuďom. Brloh-krčma trochu pripomína bratislavské podniky 90. rokov, a paralel s deväťdesiatymi na Dnepri a Dunaji nájdeme viacero.

Dneper je širší ako Dunaj, velikánsky. Na miestach, kam sa kedysi slobodne na jar vylieval, stoja predmestské Petržalky – veľké, veľké, veľké. V jednom z domov býva aj Arie, takže prenikneme dnu. Panelák má 24-hodinovú živú službu, a tá Juliettu pozná, takže nás veselo pošle na štvrté. Po istom blúdení po výťahoch sa ocitneme v prerobenom byte, ktorý so sviečkami, svetielkami, červenými stenami, knihami, veľkým stolom a panorámou mesta za oknami pôsobí luxusne. Arie prekladá diela ruských autorov do holandčiny, rozhovor pri jedle a víne o krajinách, o nás. Mäsové guľky v skvostnej jemnej omáčke, šalát z červenej cvikle s orechmi. Na druhej strane Dnepra stráži mesto obrovská ženská – socha Matky-Domoviny. Vraj sa dá schodmi vyliezť do vztýčeného meča a štítu, niečo, čo viem, že urobiť nechcem. Na rieke je niekoľko ostrovov, na jeden z nich prejdeme po moste pre peších a cyklistov. Sú tu pláže a plážové bary, teraz pred sezónou patria tulákom, ojedinelým milencom a svorke psov. Sú to priateľské a ostražité psy, v ušiach majú čip, čiže celkom divoké nie sú. Neboja sa, ale neprídu blízko, okrem šteňaťa, ktoré sa nadšene zvalí do prachu a nechá si škrabkať bruško. Jeden plážový bar je otvorený, káva v papierom pohári s obrázkom Paríža skvelá, ako inak, a hudba prekrikuje vodu a vietor, ako inak. Slnko naberá silu, na lavičke sa dá sedieť v bunde a predstavovať si letné chvíle obyvateľov mesta.

Na veľkom trhu v meste zvanom Bezarabka  to vonia orientom, orechy, ovocie, ale aj mäso vysekávané na mieste zo zvieracích tiel, predavači vynukujú kaviár, pretože ten turisti kupujú hlavne. Zablúdili sme do tmavého kúta tržnice, sú tu naskladané kartóny a odpad zo stánkov, a medzi nimi sedí na stoličke stará pani. Má rukou napísanú ceduľku, na ktorej zároveň hovorí niečo o zdraví a prírode, aspoň tak sa dohadujem. A za ňou nekonečné škatuľky s bylinkami, je to ozajstná bylinkárka. Na druhý raz sem zavediem Juliettu, v snahe dozvedieť sa viac. Ponúkne nám stoličku a Julietta začne rozhovor. Pani má 90 rokov, nechodí po doktoroch, a dovolia je tu predávať, pretože liečila rôznych potentátov. Vyžaruje pokoj a s nájdením tej správnej byliny sa nijako neponáhľa. Zbiera ich sama, najväčšiu moc má rastlinka tesne po tom, ako ju navštívi včela a vytiahne nektár, rastlina sa vtedy vzchopí a vydá to najlepšie. Metafora toho, ako dávať znamená dostať. Bylinkárka nás o ničom nepresviedča, naveľa predá Juliette akýsi koreň a vraví, že na presnú diagnostiku potrebuje ďalší rozhovor. A tak sa rozlúčime a ideme na večeru do reštaurácie krymských Tatárov. Prechádzame nočným mestom, pred kioskom stojí rad ľudí, predávajú perepičku, pochúťku odporúča aj kniha o Kyjeve. Tentoraz nevyskúšame, a vôbec, koľko sa toho dá za krátky čas zažiť a vyskúšať?

Maidan nezaleznosti, námestie slobody, ako inak, rozľahlé, nad ním sa týči kolos hotela, všade sú fotky a tabule pripomínajúce revolúciu, modro-žlté stužky, súčasnosť a minulosť. Mesto je naozaj veľké, no každodenným chodením sa mi začínajú štvrte prepájať, raz, netušiac ako, sme po dlhej prechádzke vynorili z celkom iného smeru pri kaviarni, kde sme boli na začiatku týždňa a páčila sa nám. Za niekoľko dní sa počasie zmenilo zo zimy na jar, pred kaviarňou sú stolíky, ten istý mladý muž za barom, koláče, pivo, keramika, a pravdaže, neodmysliteľné capuccino, na ktoré barman láka okoloidúce devy. Mám pocit, že toto mesto zrazu trochu poznám, ľudia sú vonku so psami a deťmi, prvá slnečná a teplejšia sobota, na námestiach trhy, zlaté kupole chrámov sa lesknú, betónový hotel Kyjev, bratranec toho bratislavského, patrí zjavne do inej éry. Zo zvedavosti vojdeme, áno, lobby pripomína zlaté časy komunizmu príšerným medeno-strieborno-zlatým barokovým dekórom, kde-tu aj sedia páni, ktorých akoby tu zabudli po schôdzi vedenia strany okolo roku 1985. V butikoch osamelé predavačky a cez chodbu sa dá vojsť do bufetu zaspomínať.

Úplne inak to vyzerá v štvrti, kde žil takmer dve desiatky rokov Bulgakov, je to dom jeho rodičov. Ulica je strmá, na kopci elegantný kostol sv. Andreja, pekne zasadený do okolia, a pritom vôbec nie bombastický. Mesto stojí na kopcoch, takže sa neustále chodí hore a dole. Prehliadka Bulgakovovho múzea je v ruštine, a veľmi napínam uši, aby som čosi vychytala: jeho sestry, bratia, povolanie lekára, ktoré neuchráni pred chorobami, intimita postelí a skríň, v knižnici všetky možné vydania Majstra a jeho Margaréty, aj slovenské. Príbeh patrí Moskve, no svojím spôsobom aj sem. Vonku prechádza po chodníku sučka a v papuli nesie obrovský kus mäsa, zmizne na kopci, kde má úkryt a mladé. A mám hmlistý pocit, že odkiaľ vykúka a smeje sa Woland v podobe kocúra. Žiadne zlo neprináša, vyťahuje z ľudí len to, čo v nich už je. A Majster a Margaréta patria k sebe.

Na jednom z vŕškov nad Dneprom je veľký kláštor a v susedstve pamätník vĺn hladomoru v 20. storočí, je to triezve a pietne miesto, určite stojí za to pripomenúť si, že veľké dejiny sú v skutočnosti príbehmi ľudí, neveľká soška vychudnutej dievčiny s klasom obilia v ruke hovorí za všetko. a nepotrebuje predimenzované parametre tej obrovskej kovovej ženskej, ktorú tu dal vztýčiť Brežnev v osemdesiatom druhom. Vraj mala byť potiahnutá zlatom, nie je. A v skutočnosti ju vidno len z jednej strany mesta, pre tie kopce. Je obrátená na Moskvu, stráži Kyjev. Jej tvár v detaile v sprievodcovi je však vydarená. Nešli sme veľmi blízko, ani sme do nej nevošli, obrátili sme to do ďalších obytných štvrtí, aby sme sa akoby náhodou ocitli v gruzínskej reštaurácii, kam sme predtým chceli ísť, a bolo zavreté. Špirála či kruh?

Dovidenia, Kyjev.

 

Pieseň inšpirovaná fotografiou a Kyjevom, spieva Marián Geišberg na albume Szidi Tobias, Pod obojím

https://www.youtube.com/watch?v=hI8EgMoy7KQ

 

Útulné a priateľské štúdio jogy v štvrti Jaroslaviv Val, kde sa, inak, nachádza aj veľvyslanectvo SR:


http://studiya.com.ua

Before Spring

(The picture taken at the Brussels exhibition Beyond Klimt. One of the best the town has offered this year. I did not note down the author, so if you stumble upon the sculptor´s name, let me know.)

Everything is relative, anything goes…

And with that, everything is so confusing.

I am drawn to animals, but I feed our cat with the carcasses of the less lucky creatures that lived poorly and died cruelly. I know I could never hunt and kill my dinner, so the answer could be veganism, but what do vegans feed their cats and dogs?

The pavements in Ixelles are sprayed with vegan messages, I read them walking to work every morning: Not your mum, not your milk… It is a good marching tune: Not-your-mum-not-your-milk, but is it a road to lighter, more conscious humans, fewer or no animals in cages, more singing birds and plenty of wildlife? I secretly hope it is, go to the office and shuffle through the endless e-admin. An admin-free world would be my ideal, but I understand and take the message: Learn to focus on what needs to be done. Once I let the repulsion dissolve, joy comes, office work gets smoother, not for too long, as the job is never done. Another form attached to an email, another document pops up.

Beginning of February, we went to the Brussels book fair with my writing friends. Two writers  sitting on a stage, trying to put their minds into words, people passing, laughs and claps from other stages calling attention. One American, one Brit, similar generation, very different personalities, I see them distracted by all the buzz around. After a few moments, I move on, too, I revert from the books and eat a slice of pizza in the bar, more out of the need to do something concrete and simple than out of hunger.

In all the maze of this life, perhaps the most important skill is to learn to focus. Clear the mind, forget selection and place the choice. It is my free will and choice to do the admin with the concentration it requires, it heals the rebel in me that used to ignore it.

The greatest choice and compass, though, is bonding. In the presence of a few very close ones I am slowly allowing the timid and wounded inner child to come to the open. The little girl is squinting into the bright light and tends to run away to the shady corner. Never mind, there she is smiling shyly. Letting the child out is not risky, but better to be practiced with trusted individuals. Once the practice is established, the walking, talking and even the admin gets lighter, funnier, less tiring.

Energy flows, and that is the real miracle.

Yoga classes these days are filled with space: granting space to everything: cells, emotions, smiles, clumsiness, seasons´ changing.

Warriors. An Eagle Pose.

Allow and welcome.

How Many? One and Many.

There is a new thing I recently got hooked on: the phone app step watcher. It counts the number of steps the holder does a day, after ten thousand, the app announces the goal is accomplished. Funny, right? Since I have been aware of the counting, I am carrying the phone everywhere  so that no step gets uncounted, reminding myself to remove the device from the back pocket before pulling down the jeans on the toilet. Until now, successfully. Ten thousand steps are not too much or too little, I usually manage to make them, even though sometimes the last five hundred I do while brushing the teeth hopping in the bathroom.

Why? Because. I do not know why. It is a kind of a play, and nothing wrong with it. And recently, I have managed to unhook the mind from another app – the Duolingo Dutch course. The silly owl was also counting, chanting, cheering to my performance. After 500-hundred-day streak, I missed a day and lost it. The cunning owl suggested buying the streak back – which I had already done several times but this time I decided against it. No, I do not need it. Since then, I do the grammar exercises regularly, but I do not fret about missing a day or two. OK, not two, that would be too much.

For sure, I do yoga without the phone. And yes, there are many ways in the contemporary life that keep the mind in the controlling mode: clocks, lists, timetables, all of them neatly piled in one machine called smartphone.

And yoga practice? The hour and a half on the mat? I love the moments on the mat, sweating, smiling, striving, surrendering. The experience is that with a regular practice the mind gets more obedient, a better-working device, clearer, even a bit calmer. Even though the ego-yoga-traps are always there, too: over-performing, observing, comparing and judging the others, wishing for quick results, feeling superior because of the practice, etc.

On Sunday morning we got a train to a Rotterdam suburb where Wim gives a yoga class. And we agreed on a private class after the group one. I follow my intuition, the accord between my mind and the gut feeling is there. Wim is teaching pralaya  yoga that I have little experience with and there is another thing I am ready to acknowledge: after fifteen years daily on the mat, (and I am good at hooking up on a routine), I still feel deep tensions around the shoulders, as if the shoulder blades, the collar bones and the arms where glued together, and reluctant to let me into… Into what? Well, into certain asanas, though that is not the only point. The tensions are the ego´s watchtower: do not let go, do not trust completely, better shut up than sing out. Today, with Wim, on blocks, in supported back-bends, in arched positions that lead to openings, yoga is a new experience.

It is raining in Rotterdam, almost the whole weekend the sky is grey, the wind is cold,  it is this season that has no name, it is all seasons in one. I glance at the phone several times a day to see how many steps there are accounted. Nevertheless, on this Saturday afternoon, I am lying on a sofa reading, sitting at a table in a perfect little house just a few kilometres from the Dutch coast, being in company and being company, letting go the number of steps, observing  birds coming for a bite into the garden, savouring delicious food, and life is just perfect with all the imperfections, fresh, shared, offered, accepted.

Sunday night train to Brussels. 8408 steps so far today 😊.

Wim Klerk in Rotterdam: https://www.prabala.nl/yoga/

Tibet in Belgium. Yoga Weekend at the Tibetans

The first days of 2019 are rainy; no heavy rain, there is just an ongoing drizzle and trickle, the water condenses on the bare branches of trees, it fills the porous earth, it pulls the sky down, and shapes the fog. The roofs and sculptures of bright tropical colours – golden, green, red, peacock blue and bright green – shine through. It is The Tibetan Buddhist centre close to the town of Huy and to the nuclear power plant of Tihange. One can get very close to its cooling towers, though there is a double barbered wire. The towers seem to have undergone a reconstruction, a few years ago they looked like plastered with an office tape. Vapours swirl around their tops and mingle with the moist air. In the region, there are several castles and manor houses, once I was here in a viniyoga training. It feels a long ago, a different era, a different me.

The Buddhists own the castle, it is a typical brick construction with an inner patio, the original decoration contrasts with the Tibetan ones; there is a symbiosis with yoga, though I suspect the monks do not care about the yoga so much. Yoga brings visitors and visitors help to ensure the monastery maintenance. Why not?

My ego is in a strong opposition with everything institutional, though. I feel like banging into large gongs and letting them produce a loud benggggg. It is probably not allowed so I refrain myself. Perhaps it is the strict rules I so do not like about institutions. We attend an evening meditation in a great temple, the gongs are used moderately, mostly, there is  silence in which an ego is supposed to dissolve. Again, I feel like banging the gong, let its sound to lift me. Instead,  I shift, scratch, turn and do all the parasite moves which my mind uses in order to keep its power.

Yoga practice is a meditation in move, it fits me better than motionless sitting. After rounds of sun salutations the head switches off spontaneously. Three hours of practice a day in the spacious temple and then whatever: vegetarian food at shared tables, a walk through the forest in Wellington boots, an early night and an early morning meditation.

Abram studied the house rules, and there are quite some, whenever I hear or read about one, I have a strong urge to break it. I do not, but the urge is there. Yoga is a discipline of observation, so I just look at it from the observation point.

A deep respect for people who have opted for a path of withdrawal from desires, for conscious seeking of something beyond mind. It requires courage. A few Belgium guys perform the chores around the kitchen, they are striving to live as monks. A gazebo on a little hill is the only place where they can smoke, voices are constantly heard from there, it is a little island of revolt. Lama is humming mantras during lunch; chickpeas, carrots and rice in a tight embrace.

The yoga teacher is Sebastien and the present moment. The classes are constructed to introduce shivananda yoga; sun salutations as a warm-up, followed by a head stand, upside-down positions and counter-positions and much more. Sebastien is enthusiastic and joyful, he inspires, and the sequence works fine, the breath of life is there. It is swell to be guided.

The price of the yoga weekend is fully given to the Centre.

Sunday afternoon the dusk comes early, sped by dark clouds. In the Tibetan library peace prevails,  I see a few writer-teachers, touch their backs with a finger and eyes, for a moment, I nap on a comfortable leather couch.

We put the mats into the car, after a couple of hundred of meters the cooling towers are in sight again.

And I almost forgot important castle inhabitants, there is a couple of a black and a white swans swimming in the pond. They are accompanied by a white duck, perhaps the swans adopted it, like in a fairy tale.

Sebastien:

https://www.yogawebacademie.fr

Tibetan Budhist Centre near Huy (a non-profit organisation)

https://www.tibinst.be/

 

 

 

Joga v Yeunten Ling

Prvé novoročné dni a noci sú mimoriadne daždivé, nie je to silný, intenzívny lejak, ale neprestajné crčanie a kvapkanie vody, ktorá sa kondenzuje na holých konároch, napĺňa póry zeme, ťahá k nej oblohu, tvaruje hmlu. A z tej sa vynárajú sochy a strechy v jasných farbách trópov – zlatá, zelená, červená, pávia modrá, oslnivo zelená a všetky ich kombinácie. Tibetské budhistické centrum neďaleko mesta Huy a neďaleko atómovej elektrárne Tihange. K chladiacim vežiam sa dá dostať neuveriteľne blízko, chráni ich síce dvojitý ostatný plot, ale naozaj natesno, a tuším ich zrekonštruovali, lebo plášť už nevyzerá akoby bol polepený kancelárskou opravnou páskou ako pred pár rokmi. Kúdole pary sa vo vlnia vo vlhkom vzduchu, zámkov a zámočkov je tu niekoľko, neďaleko som bola na viniyoga tréningu, zvláštne, akoby sem teraz prišiel niekto celkom iný, nie ja.

Budhisti tu majú svoj zámok, klasická obdĺžniková stavba s vnútorným nádvorím, pôvodný zámocký dekor si múzuje s tibetským, symbióza s jogou funguje, ale tuším, že tibetskí mnísi o jogu nestoja; je to dobrý zdroj financií, ktorý pomáha zabezpečiť prevádzku. Vlastne, prečo nie? Akurát, moje ego sa tak strašne vzpiera čomukoľvek inštitucionálnemu. Mám veľkú chuť búchať do gongov, ktoré sú v chráme a pred ním, nechať zaznieť to zvučné benggggg…, lenže to asi nie je v súlade s pravidlami, a tak sa ovládam. Vlastne, asi sú to prísne pravidlá, v inštitúciách nevyhnutné, ktorým vzdorujem. Ideme na večernú meditáciu, a gongy zaznejú, ale len občas, je tu hlavne to ticho, v ktorom má človek nechať rozplynúť ego a jeho potreby a počúvať, byť, poddať sa. A znova mám chuť tresnúť do gongu, alebo nech ho rozozvučia mnísi, a zvuk ma pozdvihne. Miesto toho sa posúvam, presúvam, škrabkám, obzerám a robím všetky tie parazitné pohyby, ktorými sa myseľ snaží udržať  pri moci.

Joga je meditácia v pohybe, vyhovuje mi viac ako nehybné sedenie. Pri x-tom pozdrave slnku sa hlava vypne sama od seba. A dostaví sa radosť. A niekam som sa v joge posunula, pretože pozície cítim zvnútra. Tri hodiny aktívnej jogy vo veľkom chráme a k tomu čokoľvek. To čokoľvek na tomto mieste je vegetariánske jedlo za spoločnými stolmi, a v gumových čižmách les, a knihy v posteli a… Hosťovský poriadok naštudoval Abram, ja vôbec, akonáhle o nejakom pravidle viem, mám chuť ho porušiť, nie nevyhnutne to spravím, ale chuť tu je. Joga je disciplína seba-pozorovania, a tak ju nemusím potláčať, ani pustiť z uzdy, bavím sa pozorovaním – okolia a seba.

Cítim úctu voči ľuďom, ktorí si vybrali cestu odriekania, vedomého hľadania čohosi, čo je mimo pochop, ďaleko za možnosťami mysle. Chce to odvahu. Okolo kuchyne sa motajú muži, Belgičania, skúšajú žiť ako mnísi. Na kopčeku v altánku je jediné miesto, kde sa smie fajčiť, stále sa odtiaľ ozývajú hlasy, neveľký ostrov vzdoru a dekadencie. Lama si pri obede hmká svoje mantry, cícer, mrkva a ryža v tesnom objatí.

Učiteľ je Sebastien a prítomný okamih. Hodiny sú koncipované ako predstavenie zostavy shivananda jogy; pozdravy slnku, hneď potom obrátené pozície, protipozície. Sebastien je plný nadšenia a radosti, inšpiruje, a zostava funguje, v hodine a po nej cítim dych života. Je skvelé nechať sa viesť, takže vďaka, Sebastianovi, joge, a áno, aj budhistom. Cena stanovená na tento víkend ja darom tomuto centru.

V januárovú nedeľu popoludní urýchlia tmavé mraky súmrak, v knižnici tibetského inštitútu panuje pokoj kníh, vidím tu niekoľko známych a učiteľov, prejdem sa zrakom po ich chrbtoch a na chvíľu zaspím na koženom gauči. Poukladáme veci a podložky do auta a o po pár sto metroch sa vo výhľade zjavia chladiace veže atómky.

Jaj, zabudla som na dôležitých obyvateľov zámku: v jazierku s budhistickým pokojom plávajú čierna a biela labuť a jedna kačka. Možno ju labutí pár adoptoval, ako v rozprávke.

Sebastien:

https://www.yogawebacademie.fr

Centrum tibetských budhistov pri Huy:

https://www.tibinst.be/nl_BE/institut-tibetain-yeunten-ling-huy

Stories not only for Christmas

Picture: Bratislava streets briefly snowy before Christmas 

Last year before Christmas around the Opera House in Brussels:

I long to go to the Opera for a spectacle since it was reopened after the reconstruction. Outside, on the square there is an ice-skating ring in winter. Right next to it there is a seat of the Randstad work agency, behind it a yoga studio, and all around many shops, as here begins the shopping strip known as Nieuwstraat.

Here, I bought myself a winter coat last winter, a bit down in spirit, knowing I would have to hand in the bank card soon and give up the access to the still family account. The coat is fine. The Randstad agency never offered me a job, though, right before Christmas, they told me to come back after the holiday and that there might be a chocolate sales job, as the chocolate boutiques always seek people. Why not? I was mentally prepared to sell pralines to tourists, if it pays the rent. My friends were fine with the idea, too.

A year has gone by, I sometimes practice in the BYP studio. They still sell coats in the shop, even the model I am still sporting. I do not sell chocolates and I have not yet bought tickets for the opera. Mainly because one must do that way before, as the crowd eager for spectacles is huge in Brussels. Outside the opera, there is an ice-skating ring again, and I have a credit card and my own bank account.

I do not have much time to write, only in the morning, after waking up, stories swirl in my head, they want to use me as a medium, I know. I also know they either find another head and pen, or they will wait for me. Because once I am at the office, the stories go silent, overwhelmed by phone calls, human voices and insisting mailboxes. I have translated two books, I have let go several peels of the endless onion, this year, they went off quite easily, compared to those that sometimes peel only with great pain. I seek how to connect Brussels and Bratislava. Rotterdam is the island where I do not have to fill in or send  out anything, it is enough to be. I will never get rid of the sadness of parting, I am learning to live with it. And the Brussels world of diplomacy is a challenge and fun, because it is nothing less and more than human relationships again.

I am grateful for each moment of laughter, as laughter cleanses the mind more efficiently than seated meditation when my legs go numb and my mind wanders anyway. Laughter defrosts old ice blocks, releases the sediments and sets them free. Winter is cleansing, it is a counterpoint that unites.

I am grateful for the chance to see myself in every stranger´s eyes, as the song goes.

An old man sits every morning in a café I pass. Most people grab a coffee-to-go and a croissant, and he sit there motionless, over a cup of coffee, strong features and inward-looking eyes veal and reveal his stories. One day, somebody may write them down.

Is it true that nothing is ever lost?

Merry Christmas and a happy 2019.