Katarína Varsiková

Autor -Katarina Varsikova

April Inspires

With Lianna in a park in Ixelles

Finally, low grey sky, first comforting drops of rain on the roof, the unmistakable smell of water in the air. It is a fine rain, the one that almost leaves no traces on windows. I am very suspicious towards people who do not like rain, but among them are also a few dear beings, so I accept we just have different relations with the elements.

Brussels is a slow-motion town – if something new comes along, first observe it from the distance, see if it is worth to assimilate, to integrate. Confinement rules came rather late, and it looks they will stay longer, because also the momentum is slow. Such as lunches are normally long, accompanied by lengthy discussions with waiters, watered with wine and finished with coffee. Okay, nowadays, plastic containers with home prepared lunches are reality. Alongside, young lads on scooters and bikes deliver food around the town. So much is concentrated on the basic supplies and needs. Survival mode in a post-modern version. Hunting in supermarkets, practicing patience in queues.

Psychologically, we are in the first two chakras: physical survival, the right to live and then, the right to feel.

A swell moment to listen to the inner voice calling us home.  

“When a parent denied your reality, was the first time when you learned not to trust yourself.”

“The most misunderstood addiction is the addiction to chaos, stress, emotional abandonment.”

These are two quotes from the @the.holistic.psychologist on Instagram. I googled who is behind – Nicole Le Pera, a U.S. therapist forging new approaches to mental health. World wisdom traditions say:

Pain, physical or emotional, asks for attention, awareness. It is a torch on the path of healing.

These suddenly insecure times (as if anything were ever secure or stable in the world of forms) bring out hidden traumas: childhood ones, transgenerational ones.

Each era has its own challenges; I would say we are here and now to heal the splits, to become whole, to move from survival mode into… Well, the thrill part is the unknown part. The best part is that each of us can find his/her own way.

In the past weeks of April, we have not confined so much – I met a friend here and there for a walk. The beauty of cherry trees in blossom is almost eerie. During the walks, but also in chats and telephone conversations, in blogs and quotes shared – the same topic slips to the foreground, bubbles up into the surface: pain. The need and the possibility to heal.  The inspirations exchanged, links forwarded to interesting interviews, articles, blogs.

In an interview Boris Cyrulnik promoting his book La Nuit, j´écrirai le soleil” talks about the possibility to transform a trauma through story writing. The scientists and storytellers have much more in common than one would say, says Boris with a broad smile. Listening to him is like a glass of fresh water in a scorching heat.

Another friend has brought Guy Corneau back to me. I remember the book he published after he healed himself from a cancer years ago. He was a kind of a celeb among Francophone inspiration teachers. His talks are mostly on love in its different forms. A charismatic man, an honest man talking openly about complicated world of intimacy. He died rather young in 2017.

Here, the rain has gotten stronger. I know already what I will miss from this era: less hours at work making my mind fresher, more ready to work, with more open attitude to time and routines. I will miss the silence in the town in which gentle fridge humming is a soothing sound. The neighbour coming out with a bell every night at 8 to eagerly ring it around, making eye-contact and sending his smile to the Etterbeek air.

Certain new rituals I am willing to take with: more home-prepared lunches, online yoga classes as the miracle of yoga matches technology quite well; the vibrations travel and we are joint in practice being physically in different places. Now, Monday 6 pm, there is often Brussels, Bratislava, London, Prague together in a sequence.

Nothing is ever done. The streets of Brussels are rather dirty, despite the effort of the garbage men, my favourite bunch, I have to say. One-use mouth masks littered, scattered on pavements. Why?

Next “event” might be a natural disaster moving us deeper into survival mode, to a real one, when food is scarcity, not only changed hours and longer queues in supermarkets. Us, or the generation next. Good to bear it in mind. Still, I am willing to nurture and spread trust in Intelligence, in Learning, in Loving.

For the French speakers, on love in a couple and Guy´s Canadian French so sparkling: https://mail.google.com/mail/u/0/?tab=rm&ogbl#search/bwayembergh%40gmail.com/FMfcgxwHMPnddVCtvRLJZJRSxDvDxzMN?projector=1

Boris Cyrulnik on resilience: http:// https://www.youtube.com/watch?v=B82Ecgjo-pw

Mestá, miesta, traumy a hojenie

Foto: Lu a Radek na streche

Raz, za letného popoludnia, sme sedeli s priateľmi na chalupe na terase. Káva, víno, oriešky, keksíky, klasika. Pri nohách mi sedel pes Disquito, obyvateľ kopaníc, dúfam, že stále žijúca legenda. Často s nami chodil na výlety, slobodný a spoločenský tvor. Traduje sa, ako raz akéhosi turistu odprevadil až do Hodonína, do ktorého je to cez kopce aspoň päťdesiat kilometrov. Turista-cyklista volal majiteľom z českého mestečka: Disquito sem prišiel so mnou. To nevadí, znela odpoveď, on sa vráti. Aj sa bolo. Dnes už má svoje roky, do Hodonína asi už nechodí, leží na terase nad cestou a odtiaľ má celý svet rozložený na labkách.

Dobre, späť k večeru na našej terase – priatelia odišli, zastavili sa len na chvíľu po ceste kamsi, a mne bolo nasledujúcu noc zle, strašne zle, zle vo všetkých smeroch. Myslela som, že prídem o všetkz vnútorné orgány naraz a komplet a koniec. Trvalo to celú noc, ráno som bola slabá, ale bolo to preč. Ako správny jogín, analyzovala som príčiny – čo sa stalo? Čo som nevidela, nepochopila, nespracovala z toho večera, stretnutia? Boli to moji blízki, žiaden konflikt vzťahov, latentný ani otvorený. Hm.

Niekedy v priebehu dňa mi to došlo: pojedala som oriešky (zlozvyk), a hladkala Disquita, tou istou rukou. Psa, ktorý žije vonku, poľuje, váľa sa v zdochlinách a výkaloch, psa, ktorého srsť sa stretla s vodou málokedy v živote, dobrovoľne nikdy. Niekoľko ráz ho okúpala Silvia, lebo ho má rada a nemá rada jeho smrad. Voila ako sa vraví v Bruseli. Hygiena. Súvislosť mi došla, psychológia v tejto skúsenosti až takú rolu nehrala. Možno v tom nutkaní jesť arašidy pri rozhovore, o tom viem, že je to často zajedanie (ne)možnosti vyjadriť sa. Poučenie? Neviem, hygienické štandardy nie sú moja silná stránka, mám rada zablatené podošvy a neprekáža mi cvičiť na tráve bez podložky, hoci rytier Stanko mi raz prenechal svoju a sám cvičil na Železnej studničke na tráve, a historka vnikla do pamäti viacerým, ako počúvam. Inak, stále ochutnávam na trhoch ovocie, na ktoré ľudia kýchajú, sliním si prst, keď listujem erárne časopisy. Teda, nie túto jar, toto je nová dezinfekčná skúsenosť.

Minulý týždeň, som prišla domov z práce, roztrpčená, hnev pomiešaný so smútkom, vzdor voči tomu, čo je, a vyslovila som otázku: Kedy sa toto skončí?

Čo? Čo sa má skončiť? Nemá sa čo skončiť, lepšie povedané, neustále všetko končí a začína znova. Viem, čo ma rozladilo. Nechcem, aby stará pani na chodníku predo mnou uskočila do brány aj tak zavretej optiky. A chcem ísť na kávu do kaviarne. Chcem-nechcem je odpor voči tomu, čo je a zlomiť ho nemožno, je veľmi pružný, no možno ho rozpustiť v joge. To je moja cesta, a viem, že si všetci hľadáme tú svoju, neopakovateľnú, jedinú a jedinečnú.

Príbehy a filmy o hľadaní sú nekonečné, sú naším kolektívnym vedomím. Z nedávnej inšpirácie: Unorthodox: Deborah Feldman v niekoľkých dieloch na Netflixe, nakrútený v Berlíne, meste miest,  a chystám sa prečítať knihu, podľa ktorej vznikol. Rozpustenie odporu je nájdenie novej podoby lásky.

Vnímam večný konflikt konzervatívneho a progresívneho. Rebélia je niekedy tichá, inokedy dravá, nutná. Zmena, prerod. Nejde o zrod jednej hviezdy, ktorej aplaudujú ostatní, teda áno, ale je to prípad každého z nás, ten unikátny hlas, cesta, vyjadrenie nie je pre vyvolených, je pre všetkých, je o odvahe preťať staré, vyjsť z dogmy, a potom… niekde príde čas na bilanciu a vezmem na milosť čosi z konzervatívneho prúdu, niečo zo zdedených hodnôt si ponechám, prijmem, vedome, nanovo, inak a znova to pokračuje.

V týchto mesiacoch som telefonovala s mnohými ľuďmi žijúcimi v Belgicku, ktorí zrazu pocítili potrebu vrátiť sa na Slovensko, odísť odtiaľto do vlastnej predstavy bezpečia, mnohí aj šli. Bez smútku, alebo len so štipkou smútku beriem na vedomie, že túto potrebu nemám. Zatiaľ? Je to, čo je. Prebukujem veľkonočnú letenku a to nefyzické prepojenie – cez dych, cez jogu, cez mosty slov, pocitov, predstáv a spomienok – to tu stále je prítomné, dokonalosť kruhu.  

Niektorý z tvorcov filmu Unorthodox poznamenal, že Berlín nosí svoju traumu na rukáve, a to z neho robí unikátne mesto. Bratislava, Brusel, Rotterdam, všetky mestá majú svoje – naše traumy. Niekde ukryté, inde na rukáve.

Ešte jedna inšpirácia: Belgický fotograf, ktorý nesmel do vody: https://www.harryfayt.com/portfolio/heart-made-in-belgium/

Tales from the Locked Town

Photo by Lula. Garudasana

We met with a friend to walk together through the lockdown town one late afternoon. We should not have – technically speaking – but we haven´t seen each other for months and spring is in the air. The little romantic Terboschen park is full of kids and parents and grandparents, the gardens of Abbey de la Cambre are less crowded, but people are more than present, around the Ixelles lakes, the same. I resist to give opinions on how to behave in the strangest of times, there is no receipt, I would say. The weather is dazzling spring luring beautiful.

Liana is telling me a story that happened in the self-service bank late February: a woman withdrew quite a lot of cash, a stack of fifty and twenty bank notes. A different customer was having trouble to get any money out. A beggar was observing it all, Liana too. The woman with the money offered a fifty to a seemingly stressed woman with no cash and.. after a moment of hesitation, gave her another fifty: Here, if that is of a help. It certainly is. Then, leaving the bank, she gave a twenty to the beggar. This was pre-dystopic times, the virus still far away in China. We discuss it with Liana – the symbolic of money. As Yuval Noah Harari writes, we are the only species who agree that a piece of paper represents a certain value. Money can be so comforting – in cash, on the account, received, apparently, also given away. We are standing under the trees, spring light shimmering through bare branches, grey stones of medieval monastery at the backdrop. Magnolias blossom early this year. It is a decision to see life as full of symbols and meanings, to live life with the freshness of the present moment. Liana commented on the bank story: I took it as a sign, life is generous, no need to be afraid of changes.

Yoga classes have moved online, temporarily, I hope. A new experience. I set it in my apartment – a mat, a brick, a blanket, a candle, the usual stuff, change the embassy clothes for a t-shirt and slacks. I ring to the group and see familiar faces popping up on the screen, vaguely taking in the backdrops of living rooms I have never visited. Then we switch the cameras off, I do not see them, they do see me, we feel each other. The pace is slower, more words used to precise instructions, we root and fly and twist and open, focus on breathing, on the awareness that breath is a gift. A fifteen-minute meditation to round the session: courage, trust, regeneration capacity, hopefulness, abundance. I have never felt this much gratitude for being able to guide a yoga sequence in my life. Another gift. After an hour and a half, the cameras are on and we look at each other for a moment, then let go.

The body is capable of incredible shifts. Yoga requires patience. For the first time I can join fingers in the head-of-a-cow pose – I have been working on it for months. One side is better than the other, as it goes, today, for the first time, I touched the tips of fingers on the stiffer side. Hilarious.

Physical abilities, as well as mental resilience, come as a fruit of a steady practice. And both come with acceptance of what is: what is the reality of the present moment. It includes sadness and doubts, clumsiness and silly remarks uttered without thinking over a coffee, it includes warmth and the silent joy of being around beloved people. It includes… Attentiveness to all.

Observing the present situation: Quite a few people say they enjoy the slowing down, the no need to wake up with the alarm clock, no need to commute and run from place to place; they enjoy to simply be and go for a walk to the river or woods everyday and shopping only once a week. I see some people lost without having a clear structure, hierarchy, orders to follow. Observing all, it is clear the pandemic situation bears lot of messages and signs.

With love to all you who share the experience of yoga, who share Love and Life.  With gratitude to all in helping professions, mostly to doctors, nurses and caretakers.

So far my favorite article on the world in this crisis from Y.N. Harari.

https://www.ft.com/content/19d90308-6858-11ea-a3c9-1fe6fedcca75?fbclid=IwAR0zDkIDdu7Hej6SOf9GvAbgTeHWnVuPjweuSQfOvSkLv6vqcNkiT6osORk

A recently discovered inspiration: Charles Eisenstein

https://charleseisenstein.org/

And a quote from the book I read for comfort over and over. Yoga enables me to feel exactly the same:

“Bailey feels oddly at ease. As though he is closer to the ground, but taller at the same time.” (Erin Morgestern: The Night Circus).

Shiva tancuje

Rozkvitnutý jazmín dnes ráno v Ixelles

Posledný deň pred zatvorením reštaurácií a kaviarní v Bruseli sme šli s kolegami na obed do nášho obľúbeného talianskeho bistra na rohu ulice Vandenkinderen. Pri jednom zo stolíkov sedeli dve seniorky, pred nimi tanier antipasti a pohár bieleho vína. Dáma, ktorá graciózne nesie svoj vek, bez stopy chirurgických úprav, ale so štýlom, skrátka môj obľúbený vzor, si odchlipla a povedala, „Trochu to s tými obmedzeniami predsa len preháňajú.“

O niekoľko dní neskôr je realita ulíc a života celkom iná, a hej, nebyť prísnych pravidiel, ľudia by sa snažili zákazy obchádzať a nevedome by tým škodili sebe aj iným. Má to však aj iný aspekt – v danom prítomnom okamihu scéna predstavovala víťazstvo života a radosť z drobných vecí a ako takú som si ju odniesla zapísanú kdesi vo svojom priestore. Všetko prejde, vravia budhisti, a kiežby som to dokázala prijať.

Tanec boha Shiva, stvorenie a deštrukcia, dve intímne prepletené sily, jedno dáva zmysel druhému. Nezdá sa mi, že som nejako pokročila v prijatí smrti, stačí mŕtvolka myšky ráno na chodníku, a čosi sa vo mne zmrští, protestuje, nerada myslím na fyzický zánik svoj či kohokoľvek. Trpezlivosť. Dá sa to trénovať: upratovať, čistiť, vytvárať priestor, dovoliť odísť (ach!).

Každá chvíľa na podložke je upratovaním, výdych púšťa, nádych prijíma. Stabilizačné asány – pretože chceme v skúsenosti stáť pevne zakorenení, rotačné – pretože čistia brušné orgány, potrava, ale aj emócie prechádzajú metabolizmom. Každá pozícia v zaklonenom oblúku otvára dýchacie priestory, rozuzluje, uvoľňuje, stimuluje, obrátená asána mení zabehané, životná energia prúdi do panvy. Všetko má v joge zmysel. Meditácia vďaky za to, že v skúsenosti nie som sama. A vďaky všetkým v pomáhajúcich a zachraňujúcich líniách.

Kráčala som z ambasády tichými ulicami, hoci nie celkom prázdnymi; kvitnú stromy, vtáky nedotknuté karanténou robia to, čo každú jar. Je to trochu ako v detskom sne, ktorý asi mal niekedy každý – sen, že sa zobudí na svete sám, všetci zmizli. Najskôr je to zaujímavé, všetky lákadlá sú to pre toho jediného. No každý, kto ten sen ďalej dosníval, si asi doň postupne vložil ďalších ľudí, aby bolo s kým a o čom.

Odvahu, trpezlivosť, drobné radosti. Moja dotyky milujúca, na zdieľanie navyknutá podstata sa teší na: objatia, horké, sladké, slané, voňavé a trochu aj nie, na pre mnohých zbytočné bisous pri stretnutiach, aj rozlúčkach, na kaviarne, donedávna samozrejmé, na…

Dovtedy? Čo práve treba. Možno by som, okrem jogy, mohla v rámci tréningu upratať skriňu s papiermi. Môj reflex je totiž zavrieť každý úradný papier rýchlo tam, kde naň nevidím. (Hoci… tu ma život naučil, už ich dokážem najskôr prečítať a tie dôležité aj vybaviť).

Psychické upratovanie? Ide to jedno z druhým. A toto sú náročné časy, tak hádam stačí byť k sebe dobrí a dovoliť si nevedieť, dovoliť si nebyť dokonalí.

Do mailu na ambasáde mi chodia v pondelok citáty zo stránky belgických optimistov – prebehnúť ich je fajn rituál začiatku týždňa, hoci upokojujúci efekt slov je tiež len vecou okamihu, tu jeden od priateľa Edisona:

Viem, že všetko riadi nekonečná inteligencia. Všetko, čo nás obklopuje, všetko, čo existuje, je dôkazom, že sú tu nekonečné zákony. Tento fakt nemožno poprieť, je matematicky presný. “

Obava, aj zvedavosť na to, čo všetko sa zmení, pretože sa musí, pretože Shiva tancuje.

Nahota a vďaka

Foto: Ruže od Alexa

Tento blog je tak trochu variáciou na anglicky napísaný článok o tvorivom zmätku. Občas ma prepadne chuť písať rodným jazykom, ale prekladať sama seba nie, tak nech je zároveň o novej a čerstvej prítomnosti dnešnej nedele.

Zimné víkendy je mojím priestorom na tvorivé písanie občas wellness v Boitfort zopár kilometrov severne od Bruselu. Cez obed tam panuje pokoj, väčšina ľudí začína prichádzať po tretej, a tak sa dá príjemne prechádzať zo soľnej sauny do infračervenej a medzi tým posedávať a dívať sa do záhrady na to, ako víchrica kmáše holé konáre a ako vtáky s ľahkosťou surfujú na vzdušných vlnách. A rozmýšľať o ľuďoch, o telách a ich tajomstvách. Akú prvú som dnes videla drobnú blondínku v župane s barlami, a jednou nohou. Okamžite ma prepla do vďačnosti za život a za odvahu, ktorú ľudia v sebe denno-denne nachádzajú. Rada pozorujem ľudí, ako sa hýbu. V horúcej hradnej saune s výhľadom na vodu, záhradu a zámok, sedí pani s niekoľkými prsteňmi, náramkami, obrovskými náušnicami a knihou v ruke. V saune, kde sotva vydržím desať minút, si číta a do zápästia sa jej musí vrývať forma rozpáleného kovu. Alebo nie?  Sme rôzni a rôznym spôsobom to dávame najavo.

Herečka Gwyneth Paltrow spravila pre Netflix niekoľko dokumentov o rôznych praktikách  a výletoch do sveta subtílnych energií. V slovenskom denníku som potom čítala článok o tom, že je to nebezpečná zlátanina medicínskych nezmyslov. Myslím, že Gwyneth to má v hlave v poriadku a určite má svojich lekárov a vie, kedy za nimi zájsť. Zároveň, ako mnohí, vníma, že telo nie je mechanický konštrukt, ale živá energia v pohybe. Cítiť svoje pocity, vnímať reč tela, dychu, je súčasťou liečenia, hojenia a hľadania. Hej, Gwyneth a partia v slnkom prežiarenej Kalifornii vyžarujú pohodu za veľa peňazí, a prečo nie? Zároveň, čo v rozhovoroch  prebleskuje, je priznanie ich vlastnej zraniteľnosti, krehkosti, a tie máme všetci spoločné.

Deepak Chopra ponúkol ďalšiu zo série meditácií, tentoraz nazvanú Dokonalé zdravie. Nech meditáciu nazveme akokoľvek, vždy nás vedie cítiť život a uvedomiť si vďaku, a v nej prepojenie so všetkým.

Tu je teda žurnál vďaky týchto dní:

Alex ma včera zavolal do kina, na Jo Jo Rabbit, film, ktorý on už videl. Nakrútiť film o nacizme s takou mierou hyperboly vyžaduje odstup, a tiež odvahu. Sedieť pri Alexovi a vnímať jeho tichú prítomnosť je dar. Film je výborný, je to metafora o nacistovi v nás, nie tam vonku. A úžasná Scarlett Johansson, v skrýši-skrini hovorí ukrytej dievčine o zrelom ženstve. Film má humor, a drsnú priamosť zároveň. Pomenúva davovú psychózu, za ktorou je potláčaný strach jednotlivcov. Matka necháva svojho malého syna hrať sa na vojačika a samého dospieť k vlastnej pravde. Pán Adolf má dokonalé fúzy a žiadny driek v uniforme. Scarlett je skvelá aj vo filme The Marriage Story. Víťazstvo lásky, ale nie ilúzie toho, čo si vo svojom doráňanom vnútri pod pojmom láska predstavujeme.

Lula prišla v piatok na jogu v BYP, na ashtangu s Krystynou. Lula na vedľajšej podložke z vlastnej vôle, je splnené prianie a privilegovaný okamih. Takže prirátavam dary. A dnes prvé ráno, keď vôbec nemám pocit, že potrebujem z priedušiek dostať podnájomníka, ktorý zostal dlho po zaplatení poslednej splátky. Sloboda. Čo sa týka fyzického, energetického tela, mení sa neustále. Joga nás učí tieto zmeny vnímať. Hej, starnutie tiež. O to väčšia radosť, že sa dnes dostanem do asán, kde ma pred rokmi myseľ, či strach, či kto nechceli pustiť. Telo som mala kedysi skôr na to, aby nosilo hovoriacu hlavu, a ešte na pár vecí. A to sa zmenilo. Vonku leje. Tisíci dážď tejto zimy, v lese sa zabáram v gumákoch do mokradí, a miesto, kde som raz na jar urobila svoju prvú stojku bez opory, je teraz jazierko. No zvuku dažďa sa nič nevyrovná a stekajúce prúdy sú očistné. V saune, v prírode, tu aj tam.

Jeden citát vo mne rezonuje, pri toľkej tej nahote:

Zdravá hanba je jadrom zmysluplnej lásky.” (John Bradshaw, Creating Love, Vytváranie lásky)

Nie je to hanba za toto telo a život. Je to ochota a potreba vymedziť si zdravé hranice. A za tú tiež ďakujem. A tento článok je hlavne pre tých, ktorým dovoľujem pristúpiť blízko.

Creative Confusion

Picture by Beya on the Bright Brussels Night. Valentine´s Friday 2020

Haven´t read a novel for some time; tried a few from my bookshelves that people brought or rather dumped here, no catch. Then, in the corner of the yoga studio, my eyes fell on a cover of Homecoming by Susie Steiner. Books can be exchanged at the BYP centre but I finally downloaded my copy into the reader.

At the beginning it was difficult to hook on, then at some sentence or paragraph I suddenly found myself immersed. The magic of fiction is working and I am glad my intuition is sharp in this area. Yorkshire farm, two brothers, family dynamics charged with many emotions, dramas, passions. For me, the book is about our alienation, the cut-off relationship to our bodies, feelings, needs. A wonderful coming home of a lost son story. Like a relationship, a story needs patience, attention, focus. Reading on, sometimes switching back to Bradshaw´s Creating Love.

Still recovering from a nose-ear infection but functioning again. First down-dog was not only pain, but also territory regained. Contemplating yoga practice these days: it is good that asanas are challenging, if they become casual, it is the moment to dive deeper in them. Each yoga school has the master parts and the pitfalls. Viniyoga is a great safe base with the attention to breathing and carefully constructed sequences with a concrete purpose. The downside is that one can stay on the safe side with it, practice in a kind of a comfortable trance and reinforcing habitual paths. Whereas yoga is anything but habit, it invites into less trodden territories. I do Ashtanga a couple of times a week – rigorous, rhythmical, it leads me into poses which I need to deepen – backbends, forward bends in combination with hip openers. And I love all kinds of flows José suggests in his big classes. With a sore nose, every breath was a pranayama. Slow twists at home, they enhance metabolism and organs. According to Ayurveda, any dis-ease leads us back to the belly. Healing is a multi-petal lotus, it is a combination of attention, intention, acceptance and letting go.

Why does western medicine see healing as a fight? A pertinent question. Medicines are here to enhance the system naturally opting for harmony. Emotions are here to be heard, not fought. Anger or sorrow connect us with the deepest parts of ourselves, and with the belly again.

A huge part of western medicine also fights other approaches and therapies. I understand, there is a lot power game and manipulation in the world of healers. But that exists in the classical medicine, too. And confusion, but confusion can be a healing tool itself, it brings a good dose of doubts, questions the all-knowing ego, it is a creative material.

Haven´t been this confused for a long time – but the difference is – I bring consciousness into the confusion and that transforms everything. Conscious confusion is quite fun, nothing is sure and the part of me called Madam Wise is silently sitting in the corner. She is there, otherwise I would not be writing this in the Boitfort spa between rounds of salt-infra-red saunas. The garden outside looks winter like, but the air is mild. The Brussels airport is a stone-throw away from here, so silence mixes with roaring of planes taking off. Red hearts everywhere, Valentine weekend. Last night, on Friday I came home to the cold dark flat and found a bunch or roses on the dining table. Modest, pale pink and green ones that I love, in a blue vase made by my friend Bibi. No note, not necessary. I knew. Tears, like everything, bring sadness and joy in one.

With gratitude to Deepak Chopra and the bunch around him for creating numerous bridges to healing and with love to all Travelers through Light and Darkness and back.

Three days of recovery – walks, food, laugh.