Katarína Varsiková

Autor -Katarina Varsikova

The first night of August

It was almost eleven at night, the first night of August 2012. Miranda would be here any minute now. She had taken the evening flight from Budapest and her plane had already landed; Dan checked it online. The time to get the suitcase, to walk long corridors, to find an Uber… flying was only seemingly a quick way of transporting. She added a few final touches to the terrace table, all set – two tall champagne glasses, a bowl of peanuts, two thick dark green candles, napkins. The garden was soaked in the summer night; a chain of sun-powered stars stretched from the wisteria to the lilac tree giving an enchanting subtle glow. Only a few actual stars were visible on the sky, the town was too nearby. Cicadas chirruping. Occasional bat zigzagging, night moths attracted by the pools of light.

Tingle, tingle, the house bell. Dan did not bother to go inside, rather, she opened the side gate connecting the garden with the front yard.

“Hey, hello, “she addressed to a silhouette standing there with a suitcase at the feet. “Come straight here, or… you would perhaps want to put your things inside and wash your hands and whatever. “Wait there. Dan disappeared, returned to the garden, entered the living-room through the sliding door, crossed the hall and opened the front door to her friend.

They had long ago agreed to meet here, on the first night of August. Their kids were at summer camps, their husbands on a weekend with male friends. And Brussels always transformed in summer, emptier, though not empty, the crowd of locals felt homey and the crowd of tourists rather amusing.

“A good flight? “

“Moderate. Tiring still. It is a drag.  Crowds. Instructions. Noises. Anyway, good to be here. Which room are you putting me in? “

“Zoe’s. Upstairs, first door on the right. “

Miranda pulled her suitcase up the narrow stairs and appeared half an hour later in shorts and a t-shirt, fresh from the shower. Miranda popped open the bottle of champagne. Their glasses touched and tinkled.

To us.

“Thank you, Dan, for the invitation, and all these goodies.“ Miranda three a handful of peanuts into her mouth. They started to exchange the whereabouts of the first month of holiday.

“It rolls so fast. August again. In a blink of an eye school starts. Another season. All those routines. Short rainy days. “

“Okay, okay, let’s not spoil tonight. “Dan interrupted her friend.  “We are here, together, free. “ Her face looked dreamy in the candlelight. “I had a strange dream the other night, and it lingers with me like a vision. A vision that wants to be with me, if you know what I mean. “

“I do not, “Miranda laughed. “But tell me. Or wait, let me make myself a cup of herbal tea. “

“I will make you one, “Dan suggested.

“No, seriously, I know your kitchen, will handle. You get your story ready; I get a tea. Fancy a cup, too? “

“Not really. Too warm for tea. “Dan poured more wine into the glasses and stared into flames flicking in a slight warm breeze. Miranda came back with a steaming mug and lowered herself to a different chair as the one where she had been sitting before. They had the night, the house to themselves. How extraordinary. “So, tell me, “Miranda suppressed a yawn.

Dan was staring into the darkness of the garden, and started slowly to talk:

“It was a long time ago; around two hundred thousand years ago. People were roaming parts of the Earth. Quite many of them, though they counted in thousands, not millions. They packed, searched food, there was hierarchy between them, but no family bonds. Really, they looked more like apes than human, in the dream. Suddenly, a few flying saucers appeared and landed on different spots. They unloaded unearthly creatures. Tall. Slender. Translucent. With no hair on their bodies or heads. First, they kept to themselves, but inevitably they crossed paths with locals.

“Wait, the visitors were of both sexes? Extraterrestrials? “

“I guess. I do not know, really. And as for the genders, it was like, they did not care much about genders. Or food. They moved swiftly. They were physical, but hardly in an animalistic way. In the dream they got attracted to individuals among the locals and… “

“Wait, Dan. How long has it been since you had sex last time? When is John coming back? “

“Monday evening, and you do not need to develop that theory of me being deprived of sex. “

“Okay, continue. “

“So, the visitors picked their favourite individuals, who were first shy, reluctant to make contact. But, they persisted, showered them with so much affection, awe, curiosity that the apes surrendered, gradually. “

Miranda groaned, not that she was turned on, more annoyed. “Whatever works for you, Dan. John is back soon, I am going to bed. “

“Right. Of course. You had a long day. We talk in the morning. “

Miranda took her mug with, did not offer to help clearing the table, but hugged Dan from behind. “Sorry, I am dead tired. “

“Yes, of course. “

Dan stayed alone breathing through the disappointment. The long awaited soirée of them two ended so quickly and abruptly. Dan was always a night person, loved to observe all that life buzzing in the dark, so different from days. She lit a cigarette and took a sip of wine. The vision came back. Visitors coming closer to hairy inhabitants. Desire gave them strength and they developed physical capacities of intimacy. A vision of translucent creatures being intimate with hairy, messy, musty, clumsy and still so cute apes. Many boundaries were crossed in the act. New babies started to come into the world. Visitors never left. Us are them, the vision came to tell Dan. We are both, our foremothers and forefathers are both. All of us. We are precious, the creatures from the vision came to tell her.  Now what? A voice inside her asked. Perhaps Miranda sent the question from her sleep. Now, nothing. Just it is fine to know, Dan answered the question more with a feeling than words. She stayed at the table well into small hours until she finally blew the candles out and brought empty glasses and the champagne bottle inside.

Augustová noc

Bolo takmer jedenásť hodín večer, prvá augustová noc roku 2012. Miranda tu bude každú chvíľu. Letela večerným lietadlom z Budapešti, a už pristáli, Dan si to skontrolovala na stránke. No kým si vyzdvihne kufor, prejde dlhými chodbami letiska, nájde taxík… lietanie bolo iba zdanlivo rýchlym spôsobom prepravy. Urobila ešte zopár úprav na prestretom stole terasy – dva vysoké poháre na šampanské, miska arašidov, dve hrubé, tmavozelené sviece, obrúsky. Záhrada sa ponárala do letnej noci, medzi kríkom vistérie a orgovánom bola natiahnutá šnúra svetielok v tvare hviezd. Hviezdy mäkko žiarili, tie skutočné hore na nebi, tých bolo vidno iba pár. Zvuk cikád, občas preletel netopier, nočné mory sa ťahali ku kalužiam svetla.

Ting-ting, zaspieval zvonec pri dverách. Dan sa nenamáhala ísť dokola a otvoriť, namiesto toho odhasprovala bočnú bránku, ktorá spájala záhradu s predným dvorom. 

„Vitaj“, oslovila siluetu, ktorá tam stála s kufrom pri nohách. „Poď rovno do záhrady… alebo, možno si chceš dať veci dnu a umyť si ruky a tak. Vieš čo, počkaj.“ Dan sa vrátila na terasu, prešla sklenými dvermi cez obývačku do haly a otvorila predný vchod.

Už pred prázdninami si dohodli toto rande, že sa tu stretnú prvý večer v auguste. Deti mali byť v táboroch, manželia na chlapskej jazde. A tak sa stalo. Brusel sa v lete vždy premenil na iné mesto, prázdnejšie, tichšie, ale nie opustené. Príjemný dav miestnych, ktorí zostávali, a skupinky turistov, nech čokoľvek, dokazovali, že mesto je hodné návštevy.

„Let v pohode?“

„Celkom. Ale je to otrava. Únavné. Plno ľudí. Stále nejaké hlásenia. Hluk. Fajn prísť sem. Kam si mám dať veci?“

„Do izby Zoe na poschodí, prvé dvere vpravo.“

Miranda vytrepala kufrík po úzkych schodoch hore a zjavila sa o pol hodinu neskôr v šortkách a tričku, s mokrými vlasmi, po sprche. Dan otvorila fľašu šampanského. Poháre sa dotkli a zacinkali.

„Na nás.“

„Vďaka, Dan za pozvanie, a toto všetko.“ Miranda si hodila do úst za hrsť orieškov. Začali si vymieňať správy z prvej polovice prázdnin.

„Ide to tak rýchlo, o chvíľu je tu znova škola. Celý ten kolotoč vypukne nanovo, a krátke daždivé dni.“

„Hej, ale nepokazme si to dnes,“ skočila jej Dan do reči. “Sme tu, spolu, máme tento večer.“ Tvár jej priateľky v svetle sviečok pôsobila snovo.

„Ty, mala som zvláštny sen, a stále vo mne znie, ako nejaká vidina. Vidina, ktorá chce byť mnou videná, ak vieš, čo myslím.“  

„To teda neviem,“ zasmiala sa Miranda. „Ale povedz mi. Alebo vieš čo, počkaj, spravím si čaj.“

„Ja ti spravím.“

„Nie, to zvládnem. Poznám tvoju kuchyňu. Ty si zatiaľ nachystaj ten sen. A chceš tiež čaj?“

„Ani nie, v tomto teple.“ Dan im obom doliala vína a hľadela do blikajúcich plameňov, rozhojdával ich nepatrný teplý vánok. Miranda sa vrátila s pariacou sa šálkou a sadla si na inú stoličku ako predtým. Táto noc, dom tu boli iba pre ne. Aké nezvyčajné, vzácne. „Takže, povedz mi ten sen,“ Miranda potlačila zívnutie.

Dan stále mlčky hľadela do tmy záhrady. Po chvíli začala rozprávať.

Bolo to dávno, niekedy pred dvestotisíc rokmi. Ľudia už žili na tejto zemi. A bolo ich celkom dosť, hoci sa rátali viac v tisíckach než miliónoch. Žili v skupinách, lovili, panovala medzi nimi hierarchia, ale nemali rodinné väzby. Viac sa podobali na opice ako na dnešných ľudí, v tom sne. Zrazu sa na rôznych miestach zjavilo niekoľko lietajúcich tanierov. Pristáli, a vyložili zvláštne bytosti. Vysoké. Štíhle. Nemali vlasy ani ochlpenie, a boli perlovo biele, vieš, takmer svetielkujúce. Najskôr sa držali spolu, no potom sa ich cesty stretli s cestami domorodcov.“

„Počkaj, to boli mimozemšťania? Mali pohlavie?“

„Asi. Neviem vlastne. Čo sa týka pohlavia, skôr akoby to nehralo u nich rolu. Ani o jedlo veľmi nestáli. Pohybovali sa rýchlo. Mali telá, ale iné ako zvieracie. V mojom sne sa začali zaujímať o miestnych a…“

„Počkaj, Dan. Kedy si naposledy mala sex? Kedy sa vracia John?“

„V pondelok večer, a nemusíš tu rozvíjať teóriu o nedostatku sexu, to s tým nesúvisí.“

„Dobre. Pokračuj.“

„Takže návštevníci si vybrali svojich obľúbených spomedzi miestnych, ktorí sa najskôr zdráhali s nimi komunikovať, ale oni sa nevzdali. Dávali im toľko pozornosti, obdivu, zvedavosti, že postupne rozpustili ich nedôveru. Postupne.“

Miranda si povzdychla, nie že by ju predstava vzrušila, skôr ju príbeh otravoval. „Tak keď ti to funguje, Dan, v pohode, uži si fantáziu, ja idem spať. Prepáč, fakt, som na smrť unavená.“

Dan znovu stíchla a dýchala cez vlny sklamania, ktorému sa nevedela ubrániť.

„Celé mesiace sme toto plánovali. Tešili sme sa. A ty teraz vyhlásiš, že ideš spať!“

Bolo to detinské. Aspoň vo vzťahu priateľstva by sme mohli zostať slobodní, nechať si navzájom priestor postarať sa o vlastné potreby. Prehltla sklamanie:

„Hej. Jasné. Choď spať. Mala si dlhý deň. Porozprávame sa ráno. Máme celý deň.“

Miranda vzala so sebou šálku, ale neponúkla sa pomôcť odpratať zo stola. Objala Dan zozadu okolo ramien. „Ledva stojím na nohách.“

„Dobrú noc.“

Dan zostala sama. Odjakživa mala rada noc, nočné tvory a život, ktorý sa odohrával v tme. Všetko sa javilo inak ako cez deň. Zapálila si cigaretu a odpila si z vína. Vidina sa vrátila. Návštevníci, ktorí sa zblížili s chlpatými, vlasatými, nemotornými, dojemnými páchnucimi domorodcami. Túžba im dala silu a rozvinuli schopnosť intimity. Vnárali sa do seba a splývali v jedno. Padlo veľa bariér. Na svet prišli nové generácie. Návštevníci nikdy neodišli. My sme oni, prišiel jej sen povedať. My sme oboje, naši praotcovia a pramatky boli oboje. Sme vzácni. Každý z nás. A čo teraz? Otázku akoby jej poslala Miranda spiaca na poschodí v dome. Teraz nič, len je fajn to vedieť, odpovedala si Dan viac pocitom ako slovami. Zostala pri stole ešte dlho, až napokon zhasla sviečky a odniesla prázdne poháre a fľašu dnu a zavrela za sebou sklené dvere.

Prvá noc v augusta sa skončila.

**

Mačety

„Zákony“ holandskej spisovateľky Connie Palmen. Prečítala som ju v originále, v holandčine. Je to debut autorky z 90. rokov. Každá kapitola je nazvaná podľa mužského archetypu: Astrológ. Profesor. Umelec….a na záver Psychiater. Staré začiatky a nové konce. Connie bola v čase písania tejto knihy a podľa fotky na obale dychtivá, strapatá intelektuálka. Povzdych a konštatovanie: To, že napíše knihu, ju nepriblíži k vysnívanému mužovi, ani nevzbudí jeho záujem. 90´s Vibe. Vtedy sa aj v Česko-Slovensku nosili príbehy o tom, ako muž-spisovateľ povzbudzuje svoju milovanú k písaniu, a ona potom vydá knihu, a tá je (podľa očakávania) introspektívna, intímna, citová, avšak mužovu reputáciu intelektuála a spisovateľa neohrozí (nesmie). Nie, muži nám nepadajú k nohám preto, že bravúrne píšeme alebo si hľadáme vlastný vizuálny hlas. Nie, už nie je rok 1994 a ani to od nich nečakáme.
Skrátka, časy sa zmenili, no vzťahy zostávajú komplikované, čím viac sa priblížime, tým väčšia zraniteľnosť. Odhodláme sa dôverovať inej bytosti, a ocitneme sa v konfrontácii s tou svojou, mnohovrstvovou.

Martina Rotlingová výstavou Soft Fall v Antverpách vizuálne pomenúva osamelosť konfrontácie. Cesta lásky je cestou lásky k sebe.

Adrianin príbeh Zamatového ježa, Petra, je zároveň príbehom mnohých ďalších postáv. Malé, ničím špeciálnym známe mestečko v Anglicku. Na horizonte, za nemeckými diaľnicami, ponad viedenský les, okolo Dunaja, a ešte ďalej, mestá na Slovensku, odkiaľ sme prišli. Na začiatku Petrovho príbehu stojí mladá žena, jeho matka, ktorá verí romantickej láske natoľko, aby priviedla na svet jeho plod. Znova a znova. Nielenže romantika nemá trvanie, ani to materstvo nie je také povznášajúce, ako si ho v opare hormónov predstavujeme. A nejde o žiadne nové zistenie, ide o príbehy, v ktorých sa zamotávame, hľadáme, nenachádzame a rozchádzame. Lineárny čas ani v Ježovi neplatí, pri čítaní skáčeme do spomienok, vraciame sa dopredu aj dozadu.

Život v novej krajine. Ani návrat do starej vlasti nie je návratom, ale začiatkom, nie nanovo, pretože všetko prežité nami preteká a tvorí našu story: pocity, obrazy, myšlienky, emócie. Kokteil z nich je zakaždým originálna receptúra.

Spomínam na svoj príchod do Belgicka, keď to bol jeden nekonečný pobyt v Disneylande, objavy, dobrodružstvo, a všetko ťaživé vzdialené. Dajte mi auto, kreditku, a voľné pole pôsobnosti, a ja sa zabavím. Len nechcite, aby som riešila tie praktikality. Natankujem, to hej, niekto mi ale dofúkajte pneumatiky. V Disneylande možno byť naivným dieťaťom a doširoka otvárať oči a ústa. V krajine, kde sa rozhodnem žiť, sa naivita nevypláca. Ťažko sa jej zbavuje, však. A to povrchné sebavedomie, ktoré máme nacvičiné z domu, mechanizmy vytvorené rodinou, školou, zjednodušovaním, maskami, a presvedčením, že rozumiem, zrazu neslúžia.

Adriana žila v niekoľkých krajinách, kým zakotvila v Luxemburgu. Jej slovenčina je bohatá, autentická, keď hovorí, aj píše. Ja mám za sebou takmer dve desiatky rokov v Belgicku, keď sa naše cesty stretli. Naše deti už majú identitu prevrstvenú jazykmi a prostrediami, v ktorých vyrástli. A čím viac vnímam cez jogu to jednojediné, ktoré sa manifestuje v odlišných telách, tým zaujímavejšie sú tie subtílne rozdiely. Hľadám očami v publiku Veroniku, ktorá je česká autorka a takisto už dlho v Belgicku, Katarínu, ktorá má maďarsko-slovenské korene a prišla do Bruselu pred pár rokmi a už o ňom napísala knihu Mestské líšky. Ostrým perom.

Martina prišla do Belgicka so sučkou Shally a rozhodla sa pre Antverpy. Či chceme, či nie, korene rastú, nevidené, rastú do hĺbky. Turci v Nemecku stále hľadajú na škále 1 až 10, nakoľko sú Turci, a nakoľko Nemci. Belgicko je etnicky rozmanité, ale predsudky sa nekončia, nemusíme sa (zatiaľ) o ne obávať.

Veľa Slovákov, či skôr Sloveniek v Belgicku inklinuje k folklóru, červená farba stužiek a známy nápev, mikrosvet, ktorý je exotikou už aj na Slovensku.
Peter zo Zamatového ježa sa hneď na začiatku vracia na Slovensko. Naše deti píšu „vysieť“ a „výtať“, pretože vybrané slová im napriek nadšeniu učiteľov v európskej škole až tak neprenikli pod kožu. A spomínam na slová našej obľúbenej učiteľky slovenčiny, Natálie, ktorá mi povedala, že ten život v cudzine im veľa dá, ale niečo zoberie. Napríklad cit pre tvrdé a mäkké i.
Nedá sa hodnotiť, skúsenosť nie je na škále 1 až 10, to len myseľ zjednodušuje, vytvára škatuľky.

Dom, v ktorom je konča záhrady pochovaný pes Benetton, ten najvernejší z verných, je predaný. Žijú sa v ňom nové príbehy. V predzáhradke sú červené tulipány, ktoré zasadila moja mama pri jednej z návštev. Sused o dva domy ďalej si ma vyhliadol ako možné rozptýlenie v dlhom manželstve a blížiacom sa dôchodku. Od iného suseda som sa dozvedela príbehy o miznúcom Bruseli, francúzština šmrncnutá flámskym akcentom a humorom. Grilovačky v záhradách, nad hlavou lietadlá, niekedy sa v tom rámuse treba odmlčať. No ani tento rámus, ani úradnícke platy a steaky z írskych kráv a francúzske Bordeaux neprehlušia navždy a úplne tiché hlasy duše. Je to tá časť mnohovrstvovej bytosti, ktorá pozná viac, a stále nás volá, poď, poď tam, kde si dávno nebol(a), a netreba na to vymeniť krajinu. Hoci, v mojom prípade, bolo treba.
Prísť do zvodných Antverp, alebo do Luxemburgu postaveného na strmých terasách nad priepasťou, je začiatkom ďalšieho dobrodružstva.
A ja tie príbehy píšem. Alebo sa oni rozhodujú napísať sa cezo mňa.
Máme aj svoje buk-kluby, kde sa smejeme po slovensky. V Luxe, aj Bxe.
A aby som spravila oblúk k holandskej autorke Connie – vďačná za ďalší jazyk, v ktorom čítam. Aj za to, že nepotrebujem, aby mi ktorýkoľvek muž hovoril, že môžem/smiem/viem písať a že ma k tejto oslobodzujúcej myšlienke priviedla svojimi poviedkami.
Čo na nás tu čaká, je to božské mužské a božské ženské prepojiť. Zatiaľ neviem ako, ale duša to vie. Tam, kde nie je zlo a dobro, tam je tá záhrada, a tam sa stretneme. Hovorí Rumi. Vedie k nej cesta zarastená hanbou a vinou, a tak sa presekávame. Mačetou je pero, štetec, asána, dych a čokoľvek, pri čom sme slobodní.

https://www.martinus.sk/2629639-zamatovy-jez/kniha

https://writingbrussels.com/

https://www.martinus.sk/683735-mestske-lisky/kniha

https://conniepalmen.com/

http://@martinarotlingova

Vlčie dni

Rieky sú tu sýto hnedé, mútne, brehy blatisté, krajina okolo bažinatá. Zlejú sa, spolu s kanálom vytvoria jedno a pokračujú na sever.

Krčmu pri sútoku spravuje muž, niekoho mi veľmi pripomína tou vlčou chudosťou, sivou gracióznosťou.

„Nič pre to nerobím, aby ma ľudia našli, a predsa ma nájdu,“ vraví.

Je to miesto, ktoré sa vymyká popisu a treba ho zažiť. Alebo, kto ho potrebuje zažiť, cestu sem si nájde. Všetky steny sú popísané názvami miest, a na hradu nad barom Nico pripíše Bratislavu.

„Odtiaľ je matka môjho syna,“ skonštatuje vlčí muž.

Niekoľko starých domov okolo krčmy prezrádza, že tu bolo kedysi rušno. Rieky priťahujú to túlavé v našej duši.

Akonáhle niekoho pustím do svojej blízkosti, dostávam sa blízko svojim zabudnutým, zahodeným, nepoznaným, odmietaným častiam. Je to napínavá chvíľa, strážcovia „bezpečia“ sa preberú z driemot a vytiahnu na obranu. Zlietajú sa energetické bytosti, aby boli svedkami toho, čo sa môže udiať.

Ak preváži strach, vyhrajú strážcovia. Intenzita svetla sa zmierni, konečne je znesiteľné, a môžem upadnúť do zvyčajného polobdelého modu.

Nikdy nie navždy, to nie je možné. Vždy sa niekto znova priblíži.

Nepotrebujeme vylepšenie. Potrebujeme prepojenie.

Chýbajúce fragmenty chýbajú. Známe časti potom nasilu zošívam, aby držali spolu, a pri pohybe to bolí. Ilúzia či skutočnosť?

Do krčmy vojde mladý muž so slepou dcérou. Objedná nápoje a tanier syra a zlatovlasému dievčatku vedie ruku: toto je syr, tu je chlieb.

Pri stolíku pod barom sedí dvojica, vlčí muž žene obradne nalieva bublinky do štíhleho pohára. Jeden za druhým. Žena má vo vlasoch štrasovú sponku a pochádza z nejakého ostrova, Bali, Thajsko? Hovorí plynulo po flámsky, takže tu nie je nová. Napriek tomu, ak spraví nejaké gesto rukami, vyzerá to akoby opisovala archipelág, brala do náručia tropický oceán.

Okamihov priblíženia nie je až toľko, ale sú. Rozsvietia sa kontrolky, strážcovia sa preberú z omámenia a postavia sa znova na obranu: ilúzie, strachu, identít, úzkosti, pochybnosti, starej bolesti a rany.

Naozaj, je to všetko stále hodné obrany?

Kto vie. Qui sait? Wie weet het? https://www.zennegat13.be/?lang=en

Art in Tourinnes in November

photo @NR

An annual celebration and an art walk in the village of Tourinnes la Grosse in Belgium where Flemish and Wallonian regions meet with surprising hills for such a flat country. Hilly is Brussels, too, and Belgium is a land of paradox.

We walk bravely, after drinking one coffee and one beer at the Relais St. Martin, a classic old-style pub, reliable and welcoming, a Labrador of pubs. Each of us breathes through a certain kind of physical discomfort, but that does not stop us. The red part of exhibitions are jury-selected contemporary artists. The blue ones are artists exposing privately, the venues are village houses, so it is also a way of entering dozens of homes in one afternoon.  

Taking a winding road lined with houses, orchards, and gardens we arrive at a transformed grange where posters and visuals of the 1972 Munich Olympics are displayed. A sober, purposeful form of art, in the centre of a big room a piano and singers standing around. They are singing a beautiful Ukrainian song, people watching are moved, some to tears. Another room opens to a veranda which is just ideal. If they dropped me there with a notebook and coffee, I could stay very long. Nowhere the tragic events of German olympics are mentioned, the bravery of people is put into the foreground, subtly. Again and again a chance to stand up to one´s own potential. Again and again we can forgive ourselves for the weak moments.

We also pop into a bungalow where a lady presents her paintings of mostly human hands and necks and throats, hyperrealist, hypersensitive, very delicate brush touches. The lady seems well in her world and with her art, which is all that counts. (Once I visited another expo in a tiny house where an angry woman was standing surrounded by her paintings of birds; beautiful, accomplished, but the artist radiated so much anger that I had to leave and laugh).

In a cow shed a man wrestles on a big screen – with himself. Titled Cain and Abel. Watching a bare foot man in a white shirt trying to knock down his enemy – the reflection of himself. The fact that the most acclaimed artists are presented in cow and pig barns, is provoking. The animals long gone, and their presence felt in every pore of the construction.

For some reason this year expo is called GAME OVER. The village is sinking into an early November dusk, we are tired, stimulated, saturated, and soaked in various energies. Impossible to visit everything in a day. I buy a bottle of apple juice from local orchards and from local boys. Their mother offers us a smile. We need food, and to rest the legs, unlock the car parked by the brook in a lengthy manoeuvre. A girl runs out of a nearby house asking if we manage all right, inviting us for a wardrobe exchange soirée. Tempting, I love second hand clothes very much, but too tired and hungry.

A village where French and Flemish are equally spoken. Three weeks of art filling houses, villas, yards.

An old St. Martin´s Church on the hill where performances are held. An old, paved road leading down, some views could trick me into thinking this is Austria, or Slovakia.  Hamlets above the village, fields, horses, sparse woods.

A need to come here every year. Every year anew and forging into new trust.

From among 200 arstists presenting we brushed a handful. And here are some picks:

https://www.otlaicher.de

Or simply www.tourinnes.be and go and see next year. Worthwile.

Winter Branches

Picture: Project 40×60, detail from the artwork by Helen Toth, La Push, photo Maria Klaučová

The sun as orange as the last leaves still hanging on the trees.

Some of us are Holders, Keepers, Endurers, Containers.

Some are Leakers, Leavers, Droppers.

Who decides?

Anything moist is converting itself into vapours.

Absorbing colours, slow winter waters.

Space.

Who can know us when we are hiding from ourselves?

The lengths of leg bones,

The length of a sword, a dagger.

Peals of laughter are sometimes peals of uneasiness.

Sometimes they liberate and mingle with the vapours.

Slow winter waters.

The sun sets into horizon not before long.

Baren branches stiffen,

Embrace another dark night of December.

Brittle and strong, like bones.

Poem read by my dear friend Gaelle Famelaer: