„Zákony“ holandskej spisovateľky Connie Palmen. Prečítala som ju v originále, v holandčine. Je to debut autorky z 90. rokov. Každá kapitola je nazvaná podľa mužského archetypu: Astrológ. Profesor. Umelec….a na záver Psychiater. Staré začiatky a nové konce. Connie bola v čase písania tejto knihy a podľa fotky na obale dychtivá, strapatá intelektuálka. Povzdych a konštatovanie: To, že napíše knihu, ju nepriblíži k vysnívanému mužovi, ani nevzbudí jeho záujem. 90´s Vibe. Vtedy sa aj v Česko-Slovensku nosili príbehy o tom, ako muž-spisovateľ povzbudzuje svoju milovanú k písaniu, a ona potom vydá knihu, a tá je (podľa očakávania) introspektívna, intímna, citová, avšak mužovu reputáciu intelektuála a spisovateľa neohrozí (nesmie). Nie, muži nám nepadajú k nohám preto, že bravúrne píšeme alebo si hľadáme vlastný vizuálny hlas. Nie, už nie je rok 1994 a ani to od nich nečakáme.
Skrátka, časy sa zmenili, no vzťahy zostávajú komplikované, čím viac sa priblížime, tým väčšia zraniteľnosť. Odhodláme sa dôverovať inej bytosti, a ocitneme sa v konfrontácii s tou svojou, mnohovrstvovou.
Martina Rotlingová výstavou Soft Fall v Antverpách vizuálne pomenúva osamelosť konfrontácie. Cesta lásky je cestou lásky k sebe.
Adrianin príbeh Zamatového ježa, Petra, je zároveň príbehom mnohých ďalších postáv. Malé, ničím špeciálnym známe mestečko v Anglicku. Na horizonte, za nemeckými diaľnicami, ponad viedenský les, okolo Dunaja, a ešte ďalej, mestá na Slovensku, odkiaľ sme prišli. Na začiatku Petrovho príbehu stojí mladá žena, jeho matka, ktorá verí romantickej láske natoľko, aby priviedla na svet jeho plod. Znova a znova. Nielenže romantika nemá trvanie, ani to materstvo nie je také povznášajúce, ako si ho v opare hormónov predstavujeme. A nejde o žiadne nové zistenie, ide o príbehy, v ktorých sa zamotávame, hľadáme, nenachádzame a rozchádzame. Lineárny čas ani v Ježovi neplatí, pri čítaní skáčeme do spomienok, vraciame sa dopredu aj dozadu.
Život v novej krajine. Ani návrat do starej vlasti nie je návratom, ale začiatkom, nie nanovo, pretože všetko prežité nami preteká a tvorí našu story: pocity, obrazy, myšlienky, emócie. Kokteil z nich je zakaždým originálna receptúra.
Spomínam na svoj príchod do Belgicka, keď to bol jeden nekonečný pobyt v Disneylande, objavy, dobrodružstvo, a všetko ťaživé vzdialené. Dajte mi auto, kreditku, a voľné pole pôsobnosti, a ja sa zabavím. Len nechcite, aby som riešila tie praktikality. Natankujem, to hej, niekto mi ale dofúkajte pneumatiky. V Disneylande možno byť naivným dieťaťom a doširoka otvárať oči a ústa. V krajine, kde sa rozhodnem žiť, sa naivita nevypláca. Ťažko sa jej zbavuje, však. A to povrchné sebavedomie, ktoré máme nacvičiné z domu, mechanizmy vytvorené rodinou, školou, zjednodušovaním, maskami, a presvedčením, že rozumiem, zrazu neslúžia.
Adriana žila v niekoľkých krajinách, kým zakotvila v Luxemburgu. Jej slovenčina je bohatá, autentická, keď hovorí, aj píše. Ja mám za sebou takmer dve desiatky rokov v Belgicku, keď sa naše cesty stretli. Naše deti už majú identitu prevrstvenú jazykmi a prostrediami, v ktorých vyrástli. A čím viac vnímam cez jogu to jednojediné, ktoré sa manifestuje v odlišných telách, tým zaujímavejšie sú tie subtílne rozdiely. Hľadám očami v publiku Veroniku, ktorá je česká autorka a takisto už dlho v Belgicku, Katarínu, ktorá má maďarsko-slovenské korene a prišla do Bruselu pred pár rokmi a už o ňom napísala knihu Mestské líšky. Ostrým perom.
Martina prišla do Belgicka so sučkou Shally a rozhodla sa pre Antverpy. Či chceme, či nie, korene rastú, nevidené, rastú do hĺbky. Turci v Nemecku stále hľadajú na škále 1 až 10, nakoľko sú Turci, a nakoľko Nemci. Belgicko je etnicky rozmanité, ale predsudky sa nekončia, nemusíme sa (zatiaľ) o ne obávať.
Veľa Slovákov, či skôr Sloveniek v Belgicku inklinuje k folklóru, červená farba stužiek a známy nápev, mikrosvet, ktorý je exotikou už aj na Slovensku.
Peter zo Zamatového ježa sa hneď na začiatku vracia na Slovensko. Naše deti píšu „vysieť“ a „výtať“, pretože vybrané slová im napriek nadšeniu učiteľov v európskej škole až tak neprenikli pod kožu. A spomínam na slová našej obľúbenej učiteľky slovenčiny, Natálie, ktorá mi povedala, že ten život v cudzine im veľa dá, ale niečo zoberie. Napríklad cit pre tvrdé a mäkké i.
Nedá sa hodnotiť, skúsenosť nie je na škále 1 až 10, to len myseľ zjednodušuje, vytvára škatuľky.
Dom, v ktorom je konča záhrady pochovaný pes Benetton, ten najvernejší z verných, je predaný. Žijú sa v ňom nové príbehy. V predzáhradke sú červené tulipány, ktoré zasadila moja mama pri jednej z návštev. Sused o dva domy ďalej si ma vyhliadol ako možné rozptýlenie v dlhom manželstve a blížiacom sa dôchodku. Od iného suseda som sa dozvedela príbehy o miznúcom Bruseli, francúzština šmrncnutá flámskym akcentom a humorom. Grilovačky v záhradách, nad hlavou lietadlá, niekedy sa v tom rámuse treba odmlčať. No ani tento rámus, ani úradnícke platy a steaky z írskych kráv a francúzske Bordeaux neprehlušia navždy a úplne tiché hlasy duše. Je to tá časť mnohovrstvovej bytosti, ktorá pozná viac, a stále nás volá, poď, poď tam, kde si dávno nebol(a), a netreba na to vymeniť krajinu. Hoci, v mojom prípade, bolo treba.
Prísť do zvodných Antverp, alebo do Luxemburgu postaveného na strmých terasách nad priepasťou, je začiatkom ďalšieho dobrodružstva.
A ja tie príbehy píšem. Alebo sa oni rozhodujú napísať sa cezo mňa.
Máme aj svoje buk-kluby, kde sa smejeme po slovensky. V Luxe, aj Bxe.
A aby som spravila oblúk k holandskej autorke Connie – vďačná za ďalší jazyk, v ktorom čítam. Aj za to, že nepotrebujem, aby mi ktorýkoľvek muž hovoril, že môžem/smiem/viem písať a že ma k tejto oslobodzujúcej myšlienke priviedla svojimi poviedkami.
Čo na nás tu čaká, je to božské mužské a božské ženské prepojiť. Zatiaľ neviem ako, ale duša to vie. Tam, kde nie je zlo a dobro, tam je tá záhrada, a tam sa stretneme. Hovorí Rumi. Vedie k nej cesta zarastená hanbou a vinou, a tak sa presekávame. Mačetou je pero, štetec, asána, dych a čokoľvek, pri čom sme slobodní.
https://www.martinus.sk/2629639-zamatovy-jez/kniha
