Katarína Varsiková

Autor -Katarina Varsikova

A Bar of Lavender Soap

A bar of lavender soap lies beside the wash basin. Each morning, when I come to the bathroom that is not mine, for a glimpse of a second, I mistake it for a mobile phone. Similar shape, and smartphones have become so omnipresent, so indispensable. Need to say, I am overwhelmed. Still not fully recognising I have wrapped up my existence in Brussels, quit the embassy job, emptied the Ixelles flat, and took a plane with two suitcases. All the rest is in boxes and vacuum bags at different places. Things I have claimed I had a few. Even a few grew to quite a pile. Need to say, a lot of them I never bought, they somehow landed at me. Emptying the fridge, a handful of nail polish bottles went to the trash (my daughter’s acquisition). Also, a frozen raspberry cream leftover from last summer’s cake (joint venture). I was packing mindfully. A few boxes prepared for friends: books and cups and candles and such. Bags of textile into clothes bins. Recycling container once appeared in the neighbourhood as a community courtesy and it came handy for old bed frames and such.

And still, some nights, I was staring at things I had no clue what to do about. Dog-eared photos, pens, utensils, beauty products, sheets with yoga sessions (my creations) an old camera I wanted to repair. I did sorting out as carefully as capable of. Simultaneously, handing over the secretary agenda to… Nobody. Nobody to hand it over to. A situation that made everybody else at the service nervous. Who would do the job? I am very sensitive to pressure from others.

Applying grounding exercises, countless yoga nidra sessions, breathing techniques. On my final Friday at the office, almost everybody is out. A bright winter day, one of a few, as the year 2024 was quite sombre in the western part of Europe. The sun shimmering on surfaces filling the secretary room. It used to be a food preparation space. In the times when the house was an elegant bourgeois mansion. I packed a sand-filled cloth rhinoceros (a gift from a friend), a few funny stamps (a dragonfly among them), and a few personal folders. Left several documents to be signed on the table, with the keys and the mobile phone, and walked out saying good-bye to a colleague who has become a buddy the past year. Head/mind rarely stops swirling, as we know. At that moment of leaving, though, my mind really did shut up. Perhaps a frozen copying mechanism that I am aware of within my system?  Or calmness of knowing this is a good decision? I left behind some pots of thriving plants, some had names. These past weeks, the computer was reminding me before logging in: You should change your password within so and so many days. But I counted the days, and did not change the password, the old one lasted as long as my resigned contract.

This is the way I will be gone for good one day. Some fuss, some movements, then, silence.

For the moment, it is an ending and ended chapter.  

Having moved frequently (from my home country to Belgium), from a house to a house, from a family house to a big apartment (children still around), to a smaller apartment in busting Ixelles, I have become a minimalist when it comes to things, sticking to favourites: a coffee percolator, a favourite salad bowl, cups are a matter of choice, (never found an ideal lemon squeezer, but still searching for it). So, I packed the favourites into two suitcases, and the rest went to my friend‘ s house. He is currently putting up an airb&b in the very same neighbourhood. Universe’s playfulness.

Standing at the landing at a friend’s where I found refuge for the last days before departure, I was panicking when looking down the steep stairs of another townhouse, this one in St. Gilles. No way I have the force to bring the two suitcases down. The cortisol levels has taken a toll on the sleep, despite nidra yoga breathing techniques. For a moment I feel I cannot carry any item anymore. And did it anyway, got the small and the big suitcase down, stepping on the pavement where bars were getting ready for another Sunday crowd, coffee places already busy. I head to Woluwe St Stephens suburbs, from there another dear soul takes me to airport.

Leaving the town after 20 years. Many comfortable years of family life security (on the outside only, all the shadows hidden in the light of prosperous EU officials’ situation were sleeping in the darkness). Then a huge rupture – divorce – what felt as a multiply treason – chaos of not knowing what to do about broken pieces and debris. As it goes, it turned into the best emancipation, self-discovery, walk-the-yoga-talk path. Layer upon layer peeling off. 6 years at the diplomatic service where a lot of tribal in us, humans, gets the upper hand. Grateful for the 6 years immensely. Quite some lessons learnt:

If somebody is abusive, recognize it, and put a stop on it showing the person clear boundaries.

Every situation mirrors back what needs to be brought to awareness.

Now, stepping into the unknown. A mixture of feelings, sensations, teaching me again that we are a process and a never ending one.

Where is my takeaway coffee mug I don’t know at this point. The rhinoceros is in the car boot, that I know. Items appear here and there, Universe, again, playing its playful side. Lila hum.

Sleeping the tiredness away. Laughing, dancing, not knowing.

One does not become enlightened by imagining figures of light, but by making the darkness conscious. Carl Jung.

Here are a few of my tools for shaky times: cold shower every morning, no matter how the mind tries to tell me out of it; barefoot on the ground as often as it gets; full prana belly breath; frequent walks through forests and fields; being present to feelings, thoughts, sensations; supportive yoga asanas; regular seated morning meditation; lot of water and a good deal of coffee; companionship of kindred souls (both humans and non-humans); journaling. All of them contribute to placing the centre o awareness into the heart and thus enable allignment of physical, mental and emotional boddies with the essence of the being.

The Third One

„They can let you our of jail now, because they have put the jail inside your mind.“ Starhawk.

Mocking other people was a pattern that ran in our family. Whatever could serve as a pretext to scorn: Hungarian accent in Slovak, funny looks, intelligence (or seeming lack of it), different political opinions or lifestyles, all was commonly dealt with sarcasm and mocking in the environment where I was growing up. And a lot, I mean, a lot. Daily.

Was it conscious? No. Most of our patterns are still unconscious. Welcome to the state of evolution we are in. Embrace it.

Did I feel bad about making fun of our neighbours, other family members, acquaintances and strangers? No. But I was sensitive to sarcasm aimed at me, of course. It hurt, obviously. Life sometimes hurts, as songs go.

Unconscious patters run deep, unnoticed, and it requires a will of a warrior to recognize their existence and to start healing them.

What we pick in the childhood, feels normal. A norm.

Did I mock others myself? Of course. It was an adopted normal.

Scorn hides shame and humiliation. Shame and humiliation are the shadows of the third chakra, which – when balanced – is the seat of our autonomy, activity, vitality. Anything connected to food and metabolism is also related to the third chakra. Solar area belongs to the element of fire. The symbol colour is yellow.

A true success cannot come along without bringing the shadows of the third chakra to the light. We are here in the business of building a heathy ego. An ego safely anchored in feelings and emotions of lower chakras, the realms of earth and water, can further move upwards, to the heart centre and towards all higher chakras. We need an ego that becomes the engine of our dharma (a unique path).

On the level of behaviour, the third chakra shadow shows itself in different ways. When we are not connected to our own power and the energy centres are not aligned, we compel, rebel, withdraw or manipulate. Often not even noticing these strategies.

Desire to dominate? Excessive third chakra.

Victim mentality? Deficient third chakra.

A balanced one? We are in our true power. Responsible. Reliable. Confident. Spontanous. Warm and much more.

Transformation is the business of the third chakra called manipura , so there is a standing invitation to come out of copying mechanisms and old patterns. Not a job for sissies.

As a result of my wounding, I used to be oversensitive to any critic and mocking, dreaded remarks, hence in need of over protecting myself. This copying mechanism often paraded as a bravado, extravert nature and boldness. People who do extremely well in the world, gaining wealth and success, often carry this same wounding, and behind their achievements there is a dread of not being enough. Deep fears.

Are we bound to hurt each other? Yes. The closer, the more chances and opportunities for hurting.

Did I show true colours to people I cared about?

Never, never, never. Danger zone.  

Did I receive a lot of depreciation?  Quite a dose.  From peers, boyfriends, other wounded human beings. I believe we all know that. I gulped the pain, numbed it, and continued explorations. Nothing is ever lost, time does not heal, the residues of emotional pain stay imprinted in the energetic body.

The key to change anything is awareness: gently disarming inner guards who do not let us enter our own vulnerability. Holding – letting go – holding – letting go – holding – letting go. And on and on. This is the way of a warrior stepping into her/his own power. The power to own all feelings. The power to drop resistance and become responsible for all the feelings and actions. If we blame somebody or something for what we experience, we are not in our power. Enlightening is a series of softening, though parents, schools and societies teach us the very opposite.

Our nervous system cannot be stretched infinitely, suppression, pretence, resistance and outward aiming fights fail us at a certain point. It is already happening, individually, and collectively. A good piece of news and a next step in our evolution.

Based on my current inspirations: Richard Rudd and Gene Keys. John Bradshaw and his loving contribution to inner child´s traumas healing. My ever favourite companion, the book by Anodea Judith: Eastern Body, Western Mind.

And… and this is perhaps the best piece: Thankful and grateful to the few people who let me be part of their vulnerability and to whom I finally can show my true colours without a risk of being ridiculed.

Druhá a piata

„A potom jej prostredným prstom spravil(a)  tú vec, pri ktorej zabudla aj to, ako sa volá.“

Citát z nedávno preloženého románu 5 zlých skutkov, ktorý čoskoro vyjde v slovenčine. Citát tu slúži na uvedenie do témy a pošteklenie zmyslov.

Ísť za hlasom srdca sa často interpretuje ako nasledovať svoje city a pocity. Pritom vieme, aké sú pocity a emócie tekuté a premenlivé. Je to rovnaký zmätok ako zmagnetizovaný kompas. Nasledovať srdce však znamená ísť za a so svojou odvahou a silou.

Tantrické prepojenie druhej a piatej čakry; druhá je tá naša nádoba rozkoše a bolesti, na ňu napojených pocitov a emócií, ktoré sa prehrávajú v intímnych vzťahoch. Piata čakra je hlas, vyjadrenie, horná brána našej vertikály. Štítna žľaza v gréčtine aj našich jazykoch obsahuje slovo štít, a teda ochranu. Ochraňuje to vzácne – náš jedinečný hlas. Aby sa sexuálna energia (inak základná tvorivá sila) uvoľnila, potrebuje dôjsť k prepojeniu týchto dvoch centier. Čo to znamená?

Je to o zážitku, pozorovaní, experimente, nie o opisovaní, v prvom rade. A jazyk je úžasný nástroj, zároveň skúsenosť pretlmočiť nevie.

Sex a zraniteľnosť. Pri každom akte trilión zranených detí a zvierat (symbolických).

Sex a moc a násilie.

Dokážeme uvoľniť nahromadené bariéry vytvorené náboženstvami, predsudkami, strachmi?

Prečo by sme si sex nemohli/nemali užívať rovnako ako dobré jedlo – spontánne, v spoločnosti rôznych ľudí, ktorí sú nám nejakým spôsobom blízki, alebo nás zaujímajú?

Meníme sa v každom prípade, a vzťahové vzorce tiež. On a ona na veky vekov spolu, lebo si to sľúbili a lebo sa to patrí, sa stáva jednou z možností, a čoskoro možno ani nie početne výraznou. Preto je v citáte na začiatku v zátvorke a.

Spontánne sexuálne vzťahy bez emocionálneho viazania a sľubov vyžadujú vysoký stupeň vedomia, a zatiaľ sa považujú skôr za prejav tzv. nízkych pudov. Na ktorých, inak, nie je nič nízke, iba sa vo vertikále tela nachádzajú v tej spodnej časti, presnejšie, v panve.

Prečo sa okolo ulíc lásky a bordelov vznáša tá zvláštna energia smútku, nejasnosti, pachute? Prečo sa každé sexuálne tajomstvo derie na svetlo?

A prečo si zväčša nevieme objednať, ako v reštaurácii, alebo na večeri u priateľov, čo nám v sexe chutí? Sebavedome, bez pocitu hanby.

Hanba, vina. Sú votkané do kolektívnej skúsenosti. Túžba je vo svojej čistej nahej podstate túžbou po zážitku a skúsenosti. Prečo by nám v dobrodružstve a skúmaní mal brániť súbor pravidiel, zákazov a predpisov? Od takých, kde sa muž sa nesmie dotknúť kože inej ženy ako manželky, cez to, že muži môžu a ženy nie, alebo len tí dvaja spolu môžu, ktorým to posvätil úrad alebo kostol.

Tie pravidlá nevznikli len tak náhodne, a sú výrazom snahy usporiadať, pochopiť, vyjasniť. Len teda nefunguje to takto jednoducho, to vieme.

Pozorujem a vnímam, čo sa mi dostáva do poľa skúsenosti a zmyslových zážitkov. Poznám istú dámu, ktorá lieta po svete, kde má dohodnuté rande s náhodnými sexuálnymi partnermi. Stretnú sa, dajú si drink, ovoňajú sa, a užijú si spolu. Nezdá sa, že by jej to robilo zle, spôsobovalo ujmu.

Belgičania pôsobia ako dobrácki, mierni vyznávači jedla a vína a neberú sami seba veľmi vážne. A prekvitajú tu swinger bary, hlavne severná časť krajiny je nimi známa. A takisto je Belgicko známe mimoriadne drsnými iniciačnými rituálmi prijímania študentov a skautov. Čo som videla a počula je pre mňa za hranicou. Pôžitok a bolesť sú však dve ostria jedného meča, potrebujeme poznať a prijať obe.

Takže hurá do swinger klubu?

Neviem.

Som opatrná. Viem, koľko bolesti, hanby, viny sa dokáže uvoľniť, keď pustíme inú osobu do svojho intímneho priestoru. Čo je v zásade užitočné a hojivé a nutné, ale aj deštrukčné. A prečo nie? Deštrukčná sila je takisto vitálna sila.

Sme rôzni, nedá sa nájsť model vhodný pre každého. Páči sa mi Chaplinovo Naked body, naked soul. Čiže len s tým, kto má záujem a chuť spoznať nielen záhyby, otvory a priestory tela, ale aj duše. Nech to znamená čokoľvek a koľko takých vieme v živote mať súbežne či sekvečne? (Súbežne alebo sekvenčne sa posielajú aj dokumenty ministerstva, ale to je iná téma 🙂

Sledujem, čo prúdi energetickým telom, vnímam, prijímam, nesúdim. Niekde v božskom pláne je možnosť transcendentného čisto duchovného extatického milovania, niekde na opačnom konci je napoly nevedomé ukájanie, snaha pôžitkami zatlačiť do úzadia tieseň, strach, neistotu, pochybnosť, či som dosť, taká aká som.

A, sex má zatiaľ stále veľmi blízko k moci a násiliu. Až keď nájdeme svoju skutočnú silu (je to ten grál, je to púť rozprávkových hrdinov a hrdiniek), rozplynie sa potreba moci a uzurpovania, a potom budeme slobodní aj na tomto poli.

Donedávna filmy aj literatúra ponúkali ideál lásky, aký sa dá vložiť do jednej kategórie – osudové spojenie traumatizovaných bytostí. Rozohrávala sa na tisíce spôsobov jedna dráma: niekto niekoho chce, „miluje“, zachraňuje, dáva mu/jej hodnotu, zrádza, zraňuje, poučí sa v bolestnej skúsenosti, alebo sa nepoučí a stále dokola. Tento archetyp sa postupne rozpúšťa, a začíname chápať, že aj pri oddanom, dohodou potvrdenom vzťahu ide o vzájomnú prepojenosť, a nie o vzájomnú závislosť, či nebodaj vlastníctvo a povinnosť.

Ale dlhá cesta je to, totiž to sladko-bôľne túženie, sklamanie, schádzanie, rozchádzanie je návykové, a ego sa ich nevzdáva ľahko. A potom, pri každom vzťahu ide predovšetkým o vzťah so sebou samým, a hoci môže to znieť egoisticky, je to presne naopak. Blízkosť s iným človekom nás dostáva do blízkosti s vlastnými vzorcami, jaskyňami, tôňami, hlbinami. Ak to umožníme – a to je zase ďalšia téma.

Mám vnútorný kompas, ktorý mi veľmi jasne prekladá situácie do vibračného jazyka. Vynára sa mi jedna spomienka. Mala som možno dvanásť, trinásť rokov. Stála som v meste opretá o múr domu, a okolo išli nejakí muži a poznamenali čosi ako „pôvabné dievča“.  Pocítila som vtedy veľmi silno ochrannú, bielu energiu. Zvláštnu zmes pocitov, a presvedčenia, že som chránená a nezraniteľná. Asi pre tento silný pocit si to pamätám. Ale tá automatická ochrana funguje len do istého veku. Raz príde k narušeniu, ktoré je nutné, aby prišlo k skúsenosti, poznaniu. Bolesť je súčasťou herného plánu. Fyzická, ale hlavne emocionálna. A my sme súčasťou evolúcie, cez nás sa spoznáva vedomie, čím viac možností sa odskúša, tým je to zábavnejšie. Chyba je tvorivá metóda. Že pri tom padnú hlavy aj telá, je vo veľkom obraze vedľajšie.

Tie sexuálne „hriechy“ sú silná energia. Nespracované, ukrývajú sa v hlbokom nevedomí aj v podvedomí. Ako vrecká bolesti. A vždy príde k situácii, keď sa otvoria, odkryjú. Nič nikdy nie je zabudnuté.

Hľadám svoj súbor pravidiel, svoju mieru a odvahu do niečoho sa pustiť alebo práve naopak, nepustiť. A veľa, veľa, pozorovať pocity a dovoliť si cítiť. Blízkosť znamená zraniteľnosť. Čím otvorenejšia k sebe, tým otvorenejšia k blízkym. Hovorím to s veľkou opatrnosťou a s vedomím, že nikdy nie je hotovo, a čo sa odkryje, sa jednoducho potrebuje dostať do pozornosti a prijatia.

A v okamihu prijatia začína všetko nanovo.

Príbehy pohybu

Foto Hlavy na pláži @Miro Kukučka

Zuzi, ako si mi povedala, svojím špecifickým spôsobom sme všetci migranti. Tvoja nedávna výstava v Akadémii krásnych umení v Namure spracúva tému pohybu a migrácie. Do diela si zakomponovala ceruzky, ktorými kreslili deti v centre utečencov z Ukrajiny v prvej vlne aj čistý papier, na ktorý túžime napísať nový príbeh. Príbeh o slobode, prijatí, realizovaní snov. Je to utópia? Nie sme nepopísaný papier, všetko si nosíme v sebe: minulosť, príbehy, bolesti, radosti. Korene máme hlboko. Vytvorila si hniezdo z konárov plné prázdnych vaječných škrupín. Nie sú však celkom prázdne, na dne sa čosi leskne. Vajíčko má dokonalú formu a ukrýva tajomstvo zrodu. Je vložené do výklenku.

A napokon, hlavy. Rozostavené po pláži v Ostende, vo vlhkom piesku. Tí, čo odchádzajú na more a dívajú sa na brehy, ktoré tam niekde sú, nevidené, tušené.

Téma migrácie nemusí mať len ten ťažký, politický podtext. Je to aj téma pohybu, priestoru, hľadania ako takého. Niekedy potrebujeme odísť z miesta, kde sme sa narodili, aby sme sa našli. Niekedy sa vraciame tam, odkiaľ sme prišli. Objavením nových miest objavujeme aj tie časti seba, ktoré by inak zostali ukryté.

Tvorivý proces je takisto dobrodružstvo hľadania neznámeho, nepoznaného.

Zuzi, ako dlho si v Belgicku a čo ťa priviedlo k štúdiu umenia na Akadémii?

V Belgicku žijem spolu s rodinou už devätnásť rokov. Počas mojej poslednej materskej dovolenky som navštevovala kurz akvarelu, po ktorého dokončení ma umelec a dnes už aj priateľ, ktorý viedol kurz, povzbudil, aby som v tvorivom procese pokračovala, lebo vidí vo mne potenciál. A tak som si pred rokmi vyhľadala umeleckú akadémiu a dala sa na štúdium.

Po rokoch štúdia, skúmania techník, materiálov a tém, si sa vyprofilovala a našla si svoj rukopis. Vedela by si o tomto procese povedať pár slov?

Štúdium som začala v multidisciplinárnom ateliéri, kde sme kreslili ceruzou, suchým pastelom, olejovým pastelom, uhlíkom, maľovali sme akrylovými farbami, olejovými farbami, akvarelom, pracovali s hlinou, pokračovali amatérskou fotografiou, rytinou, prácou s textilom, drôtom atď. Otvorili sa predo mnou dvere k nekonečným možnostiam, úžasného nikdy nekončiaceho umeleckého procesu, pri ktorom som zistila, že ako umelkyňa som nezaraditeľná len do jednej disciplíny. Stále s humorom tvrdím, že potrebujem minimálne tri životy, aby som všetko vyskúšala. Chcem naďalej experimentovať, poznávať, vytvárať diela a pri tom všetkom objavovať samú seba a následne to komunikovať ľuďom okolo mňa. Je to taká pomyselná hra medzi mojím vnútorným svetom ako umelkyne a svetom, ktorý ma obklopuje.

Dať sa na štúdium v Belgicku znamená určite aj dostať sa hlbšie do kultúrneho a spoločenského priestoru tejto krajiny. Aká je scéna umelcov konkrétne vo Valónsku, kde ty žiješ a pracuješ?

Moje osobná skúsenosť je, že ak zaklopete na dvere každého druhého obydlia vo Valónsku, určite tam nájdete nejakého umelca. Belgicko je pre mňa úžasnou krajinou v tom, že dáva možnosť ľuďom v každom veku – a tým myslím naozaj v každom – vydať sa na cestu umenia na školách, ktoré ponúka. Či je to vizuálne umenie, tanec alebo hudba, môžete sa začať vzdelávať, spojiť sa, prinavrátiť alebo objaviť v sebe umelca, ktorý tam drieme. To je v rámci Európy dosť výnimočné. Vo väčších aj menších mestách sa pravidelne konajú tzv. Umelecké chodníky, kde majitelia domov poskytnú svoje obydlia na predlžené víkendy ako miesto na výstavu umeleckých diel a tiež stretnutí umelcov s návštevníkmi. Víkendy sú nabité umením všetkého druhu, rozhovormi, výmenou kontaktov, pracovných postupov aj osobných príbehov.

Príbehov pohybu.

Ticho, ktoré kričí

Ďalšia zmena sezón, nový cyklus. Vytrvalé dažde a zamračená obloha predĺžili život jarným kvetom – pivónie kvitli aspoň o mesiac dlhšie. Zrazu udreli horúčavy, mláky, otepleli, hortenzie majú mimoriadne veľké kvety, vlhké teplo im robí dobre.

Dnes priniesli na úrad urnu s pozostatkami mladého muža, do ktorého na stavbe, kde pracoval, zacúval kamión. jeden fyzický život uzavretý v ťažkej nádobe odovzdaný v plátenej taške. Sme krehkí. Vieme to, a aj preto máme vo výbave strach. Zároveň sme silní, čo tiež vieme, ale tiež sa bojíme uveriť, že to tak naozaj je.

Na sociálnych sieťach vyskočí post o tom, ako dvesto ľudí odhodilo mobily a spolu v priestore kostola (asi odsväteného) kreslili, debatovali, písali. V Amsterdame. Akurát, že sa o tomto zjavne revolučnom čine dozvedám z –  mobilu. Pred pár desiatkami žili všetci bez neustáleho kontrolovania a sledovania niekoľkých kanálov v telefóne, tak asi je to možné a nevyžaduje si to nijaké hrdinstvo. Digitálna diktatúra si berie stále viac priestoru a pozornosti, uzurpuje, čo sa dá. To prepojenie, ktoré umožňuje, pravdaže, je čarovné. Mosty medzi Bruselom, Prahou, Antverpami, Bratislavou a ďalšími miestami, sú darom. Dualita časopriestoru. A všetko je aj tak vzťah –  s, medzi, k. Ktorékoľvek použijem spojky a predložky, či ide o energiu príťažlivosti alebo práve naopak, vždy je to vzťah. Tá najuniverzálnejšia potreba je potreba byť prijatí. Úplné prijatie seba je sloboda. Akurát, že sme sa takmer všetci ako malí naučili vytesniť, odmietnuť časti seba, aby sme sa mohli začleniť do svojej „skupiny“. Tam sa začína kolotoč, o ktorom už mnohí vieme, alebo aspoň tušíme:

Nedokážem sa akceptovať v úplnosti, respektíve, ani netuším, že veľké partie mojej bytosti existujú, čakajú v tôni na prijatie, a tak márne pýtam, hľadám úplné prijatie u druhých. Tí druhí by mi ho aj dali, keby som si ho dala sama, a keby oni sami nemali vytesnené veľké časti seba. Kolotoč očarenie – vytriezvenie – sklamanie – potlačenie – odmietnutie – znovu očarenie. Vozíme sa. Niekto nám kúpil lístok na nekonečnú jazdu dokola. Na koni s dúhovou hrivou, alebo na starobylom lietadle, v autíčku, v labuti. Melódia hrá, opantáva, a my sa vrtíme.

Vzrušujúci čas, keď si uvedomíme, že nemusíme. Tranz kolotoča je dobrovoľný. Vieme ho spomaliť natoľko, aby sme vystúpili. V plnej rýchlosti to nejde, odstredivá sila by nás odhodila do kríkov, a znova by sme v bolesti zabudli, prečo sme z neho vlastne chceli zliezť. V joge sa dukha, bolesť, považuje za jednu z prekážok napredovania, klesha. Zároveň, na cestu vedomého žitia nás rovnako dobre vie dostať inšpirácia ako zúfalstvo. Okej, dajme tomu, že som z kolotoču šikovne vyskočila, oprášila si kolená, chvíľu počkala, kým sa aj hlava prestane vrtieť. A môžem sa vydať ktorýmkoľvek smerom. Už to nie je predpísaná dráha – v koliesku. Kolotoč je len jedna možná metafora. Známy je aj príklad nekonečnej cibule; niektoré vrstvy sa uvoľňujú celkom ľahko, iné bolia ukrutne.

Joga pre mňa už nie je well-being – feel-good praktika, je to ponuka vnímať a prijať všetko ako aspekt vedomia. Jeden indický učiteľ začal ateliér jogy vetou: Mňa tie asány až tak nezaujímajú, zacvičte si, čo vás láka a urobí vám v danej chvíli dobre. Podstata jogy je inde. Ale potrebujeme ich cvičiť, tie asány. Aj vďaka nim sa v tele otvára priestor, dych je plný, spoznávame vrstvy svojej bytosti. Včera som pri shiatsu masáži ležala v pozícii dieťaťa, Tatiana na mne, lakte zaborené do dvoch bolestivých bodov panvy. Obe zhlboka dýchame. Bolesť je kamarátka. Vnímaním bolesti sa vymaňujeme z utrpenia, nie naopak. Hoci celý západný svet medicíny aj zábavy sme vybudovali tak, aby bolesť potláčal, vytesnil. Dobrá kamoška je to, vyhodíš ju dvermi, vráti sa oknom. Dobrovoľne alebo nie, potrebujeme cítiť – všetko.

A prestať sa hrať na rozdiely v hodnote a hierarchie. Namiesto múrov a valov vnímať dvere, ktoré možno otvoriť, a pokojne aj znova zavrieť. Spojiť sa svojou silou, oboma pólmi, mužským aj ženským. Pozerám sa na ženy, ktoré sa naučili uspieť v aréne vytvorenej mužmi, používajú mužské metódy, taktiky a stratégie, a vidím, ako to ich duši nerobí dobre. A pozerám sa na mužov, ktorí sa musia hrdinsky obrniť a predstierať silu, ktorú necítia, aby sa potom niekde v samote zrútili do seba a našli to chlapča, čo má strach. To všetko je v poriadku, to všetko sú príležitosti k zobudeniu.

Muž kŕmi holuby. Je obalený vrstvami špiny a handier a spáva na rušných zastávkach uprostred hluku Ixelles. Keď je chladno a veterno, v závetrí vstupných dvier do honosných domov. Zjav, aký v stredoveku asi patril medzi bežné. Holuby lietajú okolo neho, sadajú mu na hlavu a ramená. Neodpudzuje ich. Tento človek je rovnako nekonečný potenciál ako, povedzme, veľvyslanec niektorej krajiny. A, áno, aj ja sa hrdím svojimi úspechmi a považujem ich za hodnotu, ale je fajn si pripomenúť, že faktory ako okolnosti, prostredie, zohrávajú veľkú rolu. Dickensov príbeh Princ a žobrák so zámenou postáv ma fascinoval už v detstve.

Antagonizmus, pseudo-mocenské hry, naháňanie nepriateľov a riešenie problémov sú návykové, a zaujímavé koncepty. Nebudú sa opúšťať ľahko. Mnohí máme navyše predstavu, že alternatívou je nudné líhanie baránka s levom ako to zobrazujú prospekty jehovistov. Hm. Zatiaľ toto nehrozí. Vydať sa na cestu prijatia seba, dobrovoľne sa nechať spustiť do králičej nory (voľný pád, drsné pristátie, Alica), je vystúpením z narcisistickej ľútosti, osudovosti a namáhavej seba-konštrukcie. Uistenie – nuda to nebude. A nenastane žiadne mierové klišé. Nemá to nič spoločné so slniečkovaním. Je to hlboký nádych a uvedomenie, že to, čo je, je. Nedeje sa to tam vonku, a nedeje sa to mne. Ono to je. A vo vzťahu – reakcii – prijatí – nadobúdam slobodu. Ktorá tu vždy je.

Veľmi veľa konceptov a uhlov pohľadu pritom padne (to sú tie múry). A nie, to nie Hitler a jeho prisluhovači, to my. To sme vytvorili my, to je náš tieň. To dokážeme kedykoľvek znova zopakovať. Postaviť lágre, vysoké ploty, v tom sme šikovní. Kto sa ocitne za ich múrmi, je to jedno. Lebo aj vytvorenie ďalšie konceptu zlosyn – obeť je pasca.

Potreba sadnúť si svojím diskomfortom. Tu je mobil na prekážku, poskytuje veľmi ľahkú výhybku. Meditácia je zásadná. A nielen tá spontánna, ako pohľad na horizont, beh a zvuk dychu vo vlastných ušiach, prechádzka v lese. Nie, ozaj meditácia, sadnúť, a počúvať, čo kričí, keď nastane ticho.

Margot Vanderstraeten: Mazl Tov. Čítam ju v origináli, v holandčine. Jupí.

Podcast Know Thyself. Vďaka, André.

Teal Swan.

A my všetci.

Kruhy/Season Loops

Foto @Zuzanka Vidrová.

Jún ukončuje pravidelné kurzy jogy. Tie, pre ktoré je v kalendári vyhradený deň a hodina. Kam dobiehame z práce, stretávame sa, odchádzame iní, a želáme si fajn týždeň. Pondelkový prebieha v jednej z budov európskych inštitúcií na rušnej ulici Beliard. Postavili ju v časoch, keď bol v móde sklo-chróm a bombastické vstupné haly. Kancelárie nepoznám. Telocvičňa je zastrčená v servisnom trakte, na konci chodby, z ktorej vedú dvere do rôznych úschovní. Je bez okien, so zrkadlami. Počas celej hodiny hučí stropný ventilátor. O siedmej sa vždy vypne. Nastane ticho. Sladké, nečakané, prijaté ticho. Zväčša aj ja vtedy prestanem hovoriť, a na chvíľu sa doň ponorím. Hodina sa preklápa do svojej pomalej, stíšenej časti. Nie je nás veľa, sme stabilná skupinka plná dôvery.

V utorok podvečer sme dali dokopy väčšiu a takmer výlučne ženskú partiu v priestoroch Českej školy bez hraníc. Steny lemujú police s detskou literatúrou, po obvodoch sú stoly a malé stoličky. Takmer vždy je tu niekoľko Sloveniek, a tak aj esencia Československa. Našli sme spolu tempo a súlad. Používam svoj rodný jazyk, a špikujem inštrukcie českými výrazmi, len tak, pre hravosť. Toto hľadanie, naladenie na skupinu, vnímanie vibrácií a dychov je to, čo mám na vedení hodín najradšej. Kognitívnu myseľ pri tom prepínanom takmer do bodu nula, nechávam sa viesť pocitmi, tokmi energie. Zóna. Prúd.

Meniace sa sezóny svetla, tmy, chladu, tepla a znova svetla.

V ani jednom kurze sme nikdy nerobili fotky. Niežeby mi to nezišlo na um – vždy fajn mať čo šupnúť na IG. Ale nejako som s tým už dávnejšie prestala.

Prečo sa toto staré umenie prepájania fyzického a metafyzického zrazu dostalo na výslnie v západnom svete? Jedna indická stand-up herečka to raz vtipne pomenovala: Ste nám ju zobrali, tu jogu. Niečo čo sme my tisíce rokov robili doma v pyžame, bez fanfár, ste premenili na štýl a módu.

Sme slobodní. Aj slobodní vziať si z filozofie a fyziológie tohto umenia to, čo potrebujeme.

Vo svete plnom stimulov, je to pre mňa určite citlivosť na ticho, naladenie na frekvenciu srdca, vnímanie prepojenia a majstrovstvo prijatia.

Vďaka vám všetkým, čo ste sa pridali.

For my English speaking Buddies on the mat.

June buckles the season of regular yoga courses. Our weekly Monday sessions in the room with a noisy A/C that switches itself off at 7 pm. The moment to welcome silence, the quiet part of the sequence. Trust we have built over the years. What is yoga bringing and taking away? The word means both unite and yoke, the latter one suggesting discipline and freedom arising from the discipline. Perhaps the wash-away effects are the crucial ones. Shedding what is not essential. An Indian stand-up actress says half-jokingly: You have stolen yoga from us. Something we have always been doing privately, in our pyjamas in the morning. You have made it into a life-style and fashion.

We are free to take whatever suits us from the ancient art, its philosophy and physiology. Now, in the era of so many stimuli, I treasure most the sensitivity to silence, tuning to heart frequence, feeling connections and mastering yielding. Thank you.