Foto koláž: skalné kúpanie v minerálnej vode v Jáne.
McDonald pri diaľnici niekde medzi nemeckou hranicou a Prahou uprostred leta. Z veľkého rodinného SUV vystúpi žena, obíde auto, a z vyloží z neho dve svetlovlasé deti vo veku dva a čosi a tri a čosi. Obráti sa k ním chrbtom, hoci ich zložila na plnom, hlučnom, neznámom parkovisku. Z ďalšej detskej sedačky vyberie tretie, najmenšie dieťa. Pri takejto zostave tým dvom veľkým neostáva iné ako čakať. Oh, my, prebehlo mi hlavou. Ona cestuje sama s týmito troma? Presunuli sa k detskému ihrisku, dvaja veľkí váhavo skúmali prostredie, možnosti hry, kde dominujú oveľa väčšie deti ako oni. Matka s najmenším bebe si sadla na lavicu a sedela. Zjavil sa muž – otec – s jedlom. Takže dobrá správa, nie je na to sama. Sedí, drží to sedem- osem mesačné dieťa na kolenách, nič nehovorí. V tvári úplne prázdno, utiahnutá v sebe, v jednom z mnohých modeloch prežitia, v akých fungujeme. Všetci títo traja malí si podľa nej vytvárajú vlastnú predstavu bezpečia, či nebezpečia. Lepšie na to nemyslieť? Nejdem do psychológie, koho zaujímajú archetypy rodičovstva, C.G.Jung, to je ten božský Kája, ako ho nazvala moja kamarátka. A koho zaujíma práca s vnútornou matkou/otcom, nájdite si Nicole LePerra, stránku, podcast alebo na IG .holistic psychologist.
Holandská rodina sa dlho nezdržala, deti boli poslušné, otec starostlivý a mne utkvela veľmi – matka.
Dali sme si s Lu wrap a kávu a pobrali sme sa ďalej.
Jedna z mnohých chvíľ, prostredí, vnemov, zážitkov tohto leta. Môj, náš, road. Z Bruselu, kde sa leto dalo zmeškať žmurknutím, do Berlína, kde s nami dorazilo ochladenie, cez ČR do Bratislavy a na Liptov. A chladná vlna s nami. Nevadí. Je to pohyb voľný, blízki ľudia, a na tom záleží.
Hotel Grenzfall stojí na rozhraní dvoch Berlínov – dnes obyčajnej rezidenčnej západnej štvrti Wedding, kam sa cez múr pred ´89 chceli toľkí dostať – a vzrušujúcim, pulzujúcim, meniacim sa Mitte. Múry viditeľné a neviditeľné, Berlín komponuje históriu do súčasnej skladby – odkazmi, tabuľkami, múzeami, platňami v chodníkoch, a menej nápadne – v príbehoch, tvárach ľudí, a domov. Milujem toto mesto a jeho takmer nekosenú zeleň prestriedanú prachovými plešinami v parkoch. Neuchopiteľnosť jednotlivých štvrtí. Mesto čudákov, povedala Lu. Na kanáli uprostred Kreuzbergu (Západný Berlín) čln a v ňom dvaja nesmierne fotogenickí ľudia. Pani má na hlave niečo také, ako to, v čom moja stará mama parila buchty. Vyzerajú šťastní vo svojom svete. Berlín priťahuje excentrických jedincov, vpletajú sa do bežného davu. Na obrovskej budove ruskej ambasády sovietska hviezda, sme v NDR a neďaleko Brandenburskej brány. Potzdamer platz premenené na multi-sci-fi-médium, ale pár krokov od neho pokojné námestie s vrabcami a jablkovým pyté. V Mitte počuť veľa angličtiny, francúzštiny a som tu doma. Istým spôsobom.
1000 kilometrov medzi Berlínom a Liptovom. Liptovský Ján nie je hocaká dedina. Desiatka kúrií, kaštiele a honosné stavby, dva kostoly, aj tu sa to vrství. A dlhá jánska dolina a kopce všade na obzore. Medzi prechádzkami, šúlancami a nič-nerobením mi učarovala kaď s minerálnou vodou, kam sa po klzkých schodoch možno zošuchnúť, dýchať sírnaté výpary, obklopená ľuďmi aj skalami, preladiť sa na menšiu tiaž, nechať tú minerálku preniknúť do kože, svalov a kostí. A najlepšie na tom, že sem možno prísť kedykoľvek, nikde sa nezapisovať, nikde sa neregistrovať, nič nepodpisovať. V svete čoraz silnejších digitálnych príkazov je to sloboda, ktorá sa premieňa na čistú radosť a vďaku – za skalný úsmev, za chlad potoka, za ihličky minerálky na koži, za predkov, ktorí tu sú.
Zjavila sa teta Dana. Priniesla rodinné histórie, víno a medové rezy. Počúvam – ako sa tri rozchichotané sestry z Liptova pred vojnou dostali do Bratislavy. Mali jasné záľuby – móda, účesy a muži. Pomedzi to vedeli pracovať, a mali odvahu. Ženy, predkyne, teším sa z nich. Príbehy sa preplietli, vznikli napätia, drámy, a… tajomstvá. Tajomstvá majú veľmi silnú energiu, vytvárajú tône, fragmentujú, spájajú, prinášajú úľavu, až keď sa znova dostanú na svetlo pochopenia.
Postavil…. s pomocou božou….Ten a Ten… roku pána… Toto je napísané pod štítmi niektorých domov v Jáne. A zaujímavá je syntax oznamu – najskôr sloveso – potom sa uvádza pomocník – a potom staviteľ a rok. Česko-slovenčina luteránskych staviteľov. Katolícky kostol je na konci dediny, zasvätený Jánovi Krstiteľovi a opravujú ho. Jeho veža sa rozpráva s vrchom Poludnica.
Nechce sa mi preč z Berlína, ani z Liptova. Nová skladacia podložka na jogu z nemeckého supermarketu Rewe cestuje a znova sa prelaďujem. Dunaj vniká do Bratislavy, a toto leto je gigantický. O Bratislave? Možno to príde. V tejto chvíli si formulujem, že intimita a blízkosť sa dokážu manifestovať ako nedozierna diaľka. Čím intímnejšia blízkosť, tým väčšia vzdialenosť, zdanlivá. Lebo všetko je hra a pohyb.
