Červené buky lemujú aleju z arboreta do parku v Tervurene
Park v Tervuren je jeden z najkrajších v okolí Bruselu; cesta z mesta k nemu vedie po širokom bulvári so starými stromami, lemovanom palácmi a mestskými vilami: stromy a architektúra, aká to lahodná kombinácia a bulvár potom plynule prejde do lesa, je to už okraj Zonienwoud, za križovatkou 4 Bras pokračuje ďalej – za kruhovým objazdom porastenom rododendronmi všetkých odtieňov ružovej, predstavte si ho teraz, v máji. Vpravo je arboretum, prehliadka drevín z celého sveta. Ide sem električka 44, bicykel tiež možnosť. Stále rovno až po ďalší kruhový odjazd pred zámkom, na tomto hrá kapela – zvieracia. Je to najveselšia fontána-súsošie, akú poznám, žaba hrá na saxofóne, slon na bicie, hroch na gitare. Až minulú nedeľu som si prečítala tabuľku pri fontáne: inšpirovaná africkými zvieratami, postavená v roku 2005. Vtedy sme prišli do Bruselu, takže fontána je skvelý míľnik, pekne si tu hrajú.
Zámok Tervuren je symetrická a jednoduchá stavba, často ho fotia v rôznom svetle spredu, s odrazom v jazere a oproti oblohe. Momentálne sa formálna časť parku pred zámkom upravuje, takže je to tam zvalcované, po pravde, oplotené. Naľavo od hlavnej budovy postavili novú vstupnú halu do afrického múzea, je tu vchod, kde sa kupujú lístky, reštaurácia, a odtiaľto vedie podzemný tunel do zámku. Je príliš krásne počasie na múzeum, hoci som naň zvedavá. Videla som ho naposledy, keď výstava ešte odrážala belgickú hrdosť na bývalú kolóniu Kongo. Inokedy. Zostanem vonku, skontrolujem, ako sa majú žaby v jazierku, žaby tu nie sú, ale dorastajúce žubrienky áno. Vpravo od zámku je ďalšie súsošie – fontána, z 90. rokov a z čierneho kovu – na špici stoja traja pôvodní obyvatelia Konga a pod nimi je hlava Leopolda II s nezameniteľnou dlhou bradou, a niekoľko afrických zvierat, pravdaže. Tabuľka tiež vysvetľuje, dodatočná snaha ospravedlniť sa, vysvetliť. Popravde, vznešení bojovníci na špici a smiešna odrezaná hlava Leopolda sa dajú interpretovať rôzne.
Pre tých, čo nevedia: Leopold II bol vlastníkom Konga, ktoré systematicky plienil, z nerastov, kaučuku najmä, a drahých kovov sa vystavali tie honosné parky a zámky. Belgičania sa k miestnym správali kruto a prestali s tým až na veľký nátlak.
Dôvod na optimizmus: niekam sme sa posunuli. Počas konania svetovej výstavy dal panovník Leopold II priviesť skupinku konžských obyvateľov a vystavil ich v Tervuren ako exponáty. Návštevníci im ponúkali cukríky, mužov priťahovala možnosť pozrieť si nahé prsia domorodkýň, ale Leopold prikázal, aby ženy obliekli, takže smola. Keď potom týmto ľuďom nezvyknutým stáť na mieste a jesť sladkosti, bolo nevoľno, organizátori pridali ceduľku: Nekŕmiť, domorodci dostávajú stravu.
Takže, toto už tu nerobíme. Múzeum v Tervurene nedávno prerobili, aby dali najavo vôľu vysporiadať sa s minulosťou.
Dve knihy o histórii Konga a belgickom kolonializme:
David Van Reybrouck: Congo. Na túto treba trpezlivosť a čas, je to celkom rozsiahle, diskurzné a príbehov plné dielo, ešte som sa ďaleko nedostala.
Kompaktnejšia je od Adam Hochschilda: King Leopold’s Ghost, takmer dočítané. Leopold s jeho starostlivo pestovanou bradou, dočasný majiteľ Konga, kde nikdy nebol, nemilovaný rodičmi a nešťastný v manželstve. Myslím naňho prechádzajúc popod stromy v parku, ktorý založil. Na lúke si spravím stojku a chvíľu sa pozerám na svet up-side-down. Nina, ak čítaš, tak sa určite usmievaš.
A ešte eseje Zadie Smith Feel Free, s Kongom ani Tervuren nemajú priamo nič spoločné, ale inak úplne všetko. Dokonalý pocit, keď čítajúc autorkine riadky, viem, že nie som sama.
