Katarína Varsiková

Príbehy a pravdy

Obrázok: Les vo flámskych Ardenách, v ktorom na jar rozkvitnú divé hyacinty a vytvoria pod bukmi modrý koberec. Vôňa je omamná, rozprávka a pravda. 

Raz, čakajúc, kedy sa skončí obdobie sucha, som si povedala, že vždy, keď sa rozprší, budem písať. A raz, som si kúpila knihu Aimer la pluie, milovať dážď. V istej chvíli som si uvedomila, že dážď milujem odjakživa, je súčasťou premeny, alchýmie, očisty. Často o tom píšem.
Pred chvíľou začalo pršať, chvalabohu. Po dňoch “krásneho počasia”, po veľmi suchom minuloročnom lete, po zime s málo snehom, je v lese nad Dúbravkou popukaná zem, a hej, stromy aj porasť pod nimi sú zatiaľ nádherne svieže zelené a dážď je zázrak, dôvod dôverovať. Nechať plynúť je sloboda.
Do kaderníctva dnes prišla rozzúrená pani a chcela si dať ostrihať krátke vlasy. Priniesla so sebou energiu ako mrak – aj ju vypustila, hnev na lekára, hnev na dražobu lekárskych služieb. Kaderníčka, múdra žena, jej výbuch zúrivosti pozorovala, takmer nekomentovala, nepridala sa k nemu, ani doň nepriliala. Len pani ostrihala a venovala jej pozornosť. Sčasti upokojená a nakrátko ostrihaná dáma sa nechala ponúknuť kávou a odišla. Kaderníčka sa potom pustila do hlavy asi dvanásťročného chlapca s hustými tmavými vlasmi. S dobrou náladou a mnohými otázkami a pripomienkami. Chlapec mlčal a tváril sa vážne, odpovedala za neho jeho babka, ktorá s ním prišla. Vypočul si dosť. Je generál triedy. Má toho veľa, niekedy berie aj tri baby-spolužiačky do kina. Je múdry. A je to taký vážny chalan, dospelácky, komentovali ho obe – babka aj kaderníčka. Myslím si, že toho veľa počul a slová a hodnotenia zapadli kamsi do záhybov jeho mysle. Sídli myseľ v orgáne zvanom mozog alebo je to rozptýlený priestor bez pevnej štruktúry? Myšlienky, vnemy a pocity sa zlievajú a vrstvia a tvoria našu jedinečnú osobnosť, skúsenosť, áno, aj náš neopakovateľný príbeh o sebe a o svete. Príbehy sú živé, ako my.
Dala som si dnes Deepakovu meditáciu s mantrou So ham. So s nádychom, ham s výdychom. Znamená Som. Stačí. Ďalší nádych dôvery, ďalší výdych plynutia. Vnímam posolstvo tohoto otvoreného sveta a zmätených myslí a nespočetných možností: Vedú nás k podstate, nežne aj brutálne snímajú dogmy, ťukajú do tvrdej škrupiny, strhávajú zaschnuté nánosy. Vonku prší. Očistná voda.
Ľudia sa vyvíjajú. Možno pri komunikácii na dne očí a v tichu medzi slovami vnímajú, čo znamená so ham, a keď sa stretnú, pozdravom je uznanie svetla v tom druhom.
Možno…Isto. Tak ako po suchu prichádza dážď. A Deepak zakončil meditáciu takto: Vedz, že keď necháš plynúť, otvoríš sa hojnosti, uvoľní sa tvoj potenciál a cesta k naplneniu.

O autorke Všetky Články

Katarina Varsikova

Katarina Varsikova

Príbehy. Ľudia. Joga. Prítomná chvíľa a vedomie, že všetko sa neustále mení.