Foto Teru par Lulu
Január 2018, ako mi nikdy nešla matematika, tak milujem číselnú symboliku.
.18 je deväť a dokonalé číslo. Zrátaných 2018 je dva, spolupráca, pár. Pri novoročnom prípitku sa hostiteľka v čiernych šatách s úsmevom spýtala hostí: „Čo chcete nechať navždy za sebou?“ V modrých očiach a jemnej, napätej tvári, som čítala záujem dostať odpovede.
„Keď je to za sebou, tak prečo to treba nechávať?“ Mužská polemizujúca myseľ.
Hm. Rozhodnem sa povedať, čo mi prvé zíde na um, pretože to je zväčša hlas intuície, či naliehavosti? Nič nie je skalopevne isté a jednoznačné. Nuž, my ľudia sme oveľa tvárnejší materiál ako kameň, hoci čosi pevnosti a hutnosti skaly v sebe máme.
„Ľútosť za minulými chybami a prehreškami.“ Hoci po anglicky som to sformulovala ako „regrets“.
A vzápätí sa vraciam k tej druhej otázke: „Keď to máme za sebou, tak prečo to treba nechávať?“
Lebo myseľ. Tá sa rada živí minulosťou. Prejde občas deň, aby mi neprihrala nejakú spomienku, ktorá vzápätí vyplaví pocity hanby, viny, ľútosti? Možno, ale možno aj nie. Znova a znova si pripomínam: Som dnes. Som tu. Minulosť nemá moc. Ego však rado lipne na starej bolesti, cez ňu sa potvrdzuje vo funkcii. Stará bolesť mu dodáva na závažnosti. Prepisujem. Zmazávam. Zapisujem nové.
Čistý, stále nový január. Nový ročný cyklus sa začal slnovratom. Pár dní pred odchodom na Západ sa na Slovensku ochladilo, dedinu Dúbravka pokryla tenká vrstva snehu. Pri jaskyni s pannou Máriou horeli sviečky a mrzli kvety. Potrebujem vidieť a cítiť sneh, a tu, na Západe, to začiatkom roka vyzerá veľmi daždivo-zeleno-sivo. Nič proti, ale tá transformácia snehom pomáha zmazať staré, prežité, minulé.
Amsterdam sa poslednú noc v roku otriasal výbuchmi, prejsť ulicami znamenalo kľučkovať medzi petardami a opilcami. Husto pršalo takže pyrotechnika horela o niečo horšie, výsmech nebies našej predstave o zábave? Kam sa ukryli všetky mačky a vtáčky?
Prvého januára sa v Rotterdame na námestí pred tržnicou prechádza zopár holubov, akoby nič. Určite sa v noci predtým ukryli, možno sa aj báli. Zapísal sa im strach na kožu pod perím? Neviem.
Fúkal vietor, zvyšky petárd sa váľali po chodníkoch a kontrastovali s čistým kalendárom. Zavreté obchody, ticho. A všetko sa končí a začína v každom prítomnom okamihu.
