Poviedka je zo začiatku tohto storočia. Z iného mesta večer než je na fotke. Tu a teraz stále platí, že slová sú kľúčmi k príbehom.
Linda si sadla za volant svojho opela Corsa a pripla si bezpečnostný pás. Z kabelky vybrala panel autorádia, vsunula ho na miesto a ťukla na tlačidlo – z rádia sa ozval sýty hlas Joe Cockera a zazdal sa jej v tej chvíli sladký, presladký, neznesiteľný. Vypla ho rovnako ľahko ako zapla, rovnako ľahko a rýchlo sa odmlčal. Naštartovala s ľavou rukou na volante. Ešte posledný pohľad na dom, kde bývala – takmer vo všetkých oknách kuchýň a obývačiek v trojposchodovom činžiaku sa svietilo, len tie jej boli ponorené v tme. Rovnako tmavý bol celý rad okien, kde mali ľudia spálne, bolo ešte príliš skoro. Život na predmestskom sídlisku nie je zďaleka taký anonymný, ako sa mnohí nazdávajú, práve naopak, zvedavci mohli celkom ľahko pozorovať zvyky spoluobčanov, najmä dnes, keď záclony vyšli z módy.
Popoludní husto pršalo, zotrela kvapky vody z predného skla a zapla aj zadný stierač. Zaradila jednotku, opísala kruh okolo poloprázdneho parkoviska a vyšla pomaly na príjazdovú cestu. Na hlavnej dala prednosť v jazde, no až keď sa pripojila na diaľnicu vedúcu zo západu, pribudli autá, kamióny aj autobusy. Krajina po bokoch cesty bola tmavá, kde-tu zažiaril osamelý domček za železnicou. „Ktovie, kto v nich dnes žije, správca železnice asi nie,“ zamrmlala si, keď sa s vyradenou rýchlosťou blížila k prvej križovatke, pretože v jej smere bola červená. Vľavo sa zrazu objavil obrovský panel osvietený silným reflektorom. Upozorňoval na hypermarket a čerpaciu stanicu s kaviarňou a neodmysliteľným Mc´útočiskom moderných pútnikov.
Prešli vozidlá prichádzajúce práve odtiaľ, potom niekoľko áut sprava. Linda hľadela len tak, do neznáma, znovu zapla zadný stierač, hoci videla celkom dobre. Hodila očkom po šoférovi v aute za ňou a rozpoznala ovál mužskej tváre s nakrátko ostrihanými vlasmi. Ruky mal na volante. Hľadela zamyslene a strhla sa na zvuk klaksónu – svetlo sa zmenilo na zelené. Zaradila rýchlosť a pohla sa, zdvihla dva prsty ako gesto prepáčenia. Ruka muža sa zdvihla, zopakoval jej gesto, prijal teda pardon. Opel sa rozbehol na tridsiatku a vzápätí opäť zabrzdila, pred ňou skočila červená. Zastala na prechode pre chodcov. Každý, kto tadiaľto chodieval pravidelne, vedel, že treba byť obozretný. Budovy vľavo patrili ortopedickému ústavu, chodci prechádzajúci po prechode boli často na vozíčku, alebo sa podopierali jednou aj dvoma barlami. Budovy vidno nebolo, žiadne reflektory ani panely na ne neupozorňovali, načo priťahovať pozornosť.
Znova klaksón, „Do riti,“ povedala si a poskočila dopredu. „Trpezlivosť,“ poradila šoférovi za sebou. Zasmiala sa, keď po pár metroch semafor opäť červeno zasvietil. Svetlá sú zjavne nastavené na hustú premávku všedného dňa. „Prečo ich v nedeľu večer nevypnú?“ pomaly sa kĺzala vpred verná svojmu zvyku rozprávať sa sama so sebou a s celým svetom. Vľavo aj vpravo sa zjavili nové administratívne centrá, rovnako tmavé a bez života. Ožijú až v pondelok ráno. Ružový svetelný nápis oznamoval, že tu sídli populárna rádio stanica a niekoľko okien za ním prezrádzalo prítomnosť ľudí. Nepretržitá pracovná doba. Linda sa sústredila na cestu, tentoraz sa nenechá pristihnúť pri nepozornosti. Auto za ňou bolo stále to isté, „Čo je to vlastne za značku?“ Biela Honda, zistila bez námahy. Červená, žltá, zelená – vystrelila vpred. Videla, alebo sa jej len zdalo, že vidí úsmev na jeho tvári? Nemohla ho vidieť, ale mala pocit, že nadviazali kontakt, bola si istá, že sa nemýli, šiesty zmysel neklame. Aspoň nie často. Blížila sa k prvej naozaj veľkej križovatke, dva prúdy sa odpájajú doprava smerom na juhozápad a neskôr sa spoja s diaľnicou do Viedne a Budapešti, doľava stúpala cesta strmo do kopca, na ktorom bolo niekoľko nemocníc, ministerstvo zdravotníctva a veľké sídlisko. Linda to miesto nemala rada, cez deň sa hemžilo ľuďmi, nabité protichodnými energiami. Rovno sa pokračuje do centra. Honda sa šinula v rovnakom pruhu ako ona, štyridsiatkou vpred, čoraz bližšie, keď opäť skočila červená. Zastala a na moment mala pocit, že auto za ňou pristane na jej nárazníku. Nie, nie, zastal tesne za ňou.
Na oboch stranách pribudli pouličné svetlá, riskla jeden pohľad do spätného zrkadla, takmer bez pohnutia hlavou. Pravidlá boli jasné, jej výhodou je pozícia vpredu, ona vedie. On má výhodu, že môže kedykoľvek zmeniť smer a opustiť ju. Čo tak asi vidí?“ Veľa nie, môže tušiť jej oči v spätnom zrkadle, vidieť odraz svetiel v svetlých vlasoch. Zviazala si ich do drdola, takže ani tie nie sú také nápadné ako zvyčajne. Červená sa zmenila na zelenú a zrazu pocítila záchvev nervozity. „Poď, kamarát,“ povedala hlasom sýtejším od vzrušenia.
Cesta zľahka stúpala, na vrchole začala klesať smerom do mesta, smerom k ľuďom, kaviarňam, barom a k nočnému životu. Na úpätí kopca možno opäť odbočiť doľava a dať tomu svetu zbohom, vydať sa na východ, k ďalším obytným a komerčným zónam. Pokračovala rovno a široká cesta sa odrazu zmenila na bulvár. Stromy, ktoré ho lemovali boli rovnako hrdé a sošné ako paláce a domy za nimi, presklené vitríny reštaurácií a barov lákavé. Na chodníkoch postávalo a chodilo veľa ľudí, Honda poslušne nasledovala Opela, Linda tušila svoj zámer, ale nebola si istá cieľom. „Do pekla aj s cieľmi,“ povedala si. „Hrá sa pre radosť z hry, nie pre výsledok.“ Na obrubníku stála dievčina v tmavom kabáte a na niekoho mávala. Stŕpla. Čo ak tu majú schôdzku? Zastane a naloží ju do auta? Čo ak sa ona mýlila? Honda pokračovala tesne za ňou. „Prestaň,“ vynadala si. „Nerozmýšľaj, je to zbytočné. Vyhodila smerovku doľava a zmenila jazdný pruh. Honda poslúchla. Chvíľu pokračovala v jazde, potom ukázala zmenu smeru doprava a odbočila z bulváru do tmavej jednosmerky. Na ulici neboli nijaké lákadlá a vysvietené bary, bola to tichá elegantná obytná štvrť, po oboch stranách parkovali autá, domy, prevažne z 19. a začiatku 20. storočia, mali honosné brány s klopadlami v tvare zvieracích hláv, rozmerné okná prezrádzali veľkorysé priestory za nimi, obyvatelia nepodľahli móde a zostali verní ťažkým závesom, nariaseným záclonám ušitým na mieru a veľkým lustrom. Skontrolovala situáciu v zrkadle; za ňou tma, žiadne predné reflektory auta. Všade ticho, najživšie zo všetkého bolo jej srdce – bilo pravidelne a mocne. Zastala a čakala, konečne sa objavili pruhy známych predných reflektorov. Uľahčene si vydýchla a pohla sa. Rutinné pohyby, ruky na volante a rýchlostnej páke, nohy na pedáloch čoraz precíznejšie. Jednosmerný systém ju navigoval, nemala sa ako rozhodovať, ulice stúpali aj klesali. Donekonečna? Prenechala rozhodovanie svojmu podvedomiu a zľahka sa kĺzala medzi spiacimi autami, na ktoré dopadalo len matné, žlté pouličné svetlo. Vpravo sa odrazu objavila pomerne veľká medzera. Pribrzdila a vyklonila sa, aby dovidela na označenie – Vyhradené pre návštevníkov a klientov, zákaz státia medzi 8. a 20. hodinou. Pozrela na hodinky, pol desiatej, zákaz už neplatí, vkĺzla teda pohodlne do medzery a zostala stáť. Podarilo sa jej rozlúštiť nápis na budove – Konzervatórium, odbor tanca. V tejto chvíli sa nehralo ani netancovalo. Honda sa postavila za ňu, kúsok zacúvala a potemnela, Linda vypla svetlá a zostala sedieť na mieste.
„Si na rade,“ dodávala si odvahy. „Si prvá, vedieš.“ Vybrala kľúč zo zapaľovania, natiahla si na hlavu kapucňu plášťa, hoci už nepršalo a siahla po kľučke. Chvíľu váhala, potom otvorila dvere a vystúpila. S jemným ťuknutím zavrela dvere a zostala pri nich stáť. S tlčúcim srdcom pozerala smerom k tmavej nehybnej Honde – zdalo sa jej, že nekonečne dlho sa nič nedeje, potom sa biele dvere zaleskli v svite lampy. Linda sa nadýchla a obrátila sa smerom k neznámemu, ľahostajná voči inému človeku, ktorý v tento večer a v tomto meste ostal sám.