Foto Sochy v botanickej záhrade v Meise
Zatlačila som zopár kníh v polici viac dozadu, aby som si mala kam položiť pohár červeného vína a otvorila som zošit, kde je draft tohto blogu napísaný rukou, poznámky a inšpirácie týchto jesenných týždňov.
Mladá britská vedkyňa Caroline Williams podrobila skúmaniu tézu, že mozog je neskutočne plastický orgán a neustále sa vyvíja. Oproti tomu stojí tvrdenie, že sme sa od začiatku evolúcie veľmi nezmenili, že nás vedú praveké inštinkty: Dá sa objekt zožrať? Dá sa inak použiť? Dokážem ho zničiť?
Obe tézy o mozgu platia, závisí od toho, o ktorej jeho časti hovoríme. Prefrontálny, kam sa sťahujem v okamihoch naladenia, meditácie, uvoľneného zámeru, alebo o ten zadný primitívny vybavený na prežitie, ktorý funguje automaticky a takmer nevedome. Padám znova a znova do starých vzorcov. No a čo?
Na Caroline Williamsovej je osviežujúce aj to, že do výskumu priniesla svoje tzv. slabiny, nedostatky, spravila z nich predmet záujmu a zvedavosti. Pre mňa ako človeka, čo vyrástol v systéme hľadania a rátania chýb a udeľovania známok, ktoré mali o čomsi vypovedať, je toto oslobodzujúce. Niečo som v lavici vytvorila, odovzdala, a potom napäto čakala na verdikt učiteľa: 2, 3. Súd. Spotené dlane. Občas zadosťučinenie, yes! 1. A čo som sa o sebe naučila? Robíme iným len to, čo robili nám. Alebo presný opak toho, ale to vyjde na rovnako. Nevedome. Kľúčové slovo – nevedome.
Pozornosť, zámer, vedomý dych, stíšenie, odstup, je to tréning, rovnako ako beh, ako ponorenie do chladnej vody. Inak, ponorenie do chladnej vody je dokonalé. Umlčí zadný mozog, prehodí kormidlo tomu skutočnému pilotovi – nie automatu. Ten skutočný, dokonale vybavený, inteligentný, pokojný, naladený na prítomnosť vyhodnocuje, preskupuje, prepája, vysiela a prijíma signály. Nejde o prežitie, ide o uvoľnenie hraníc, limitov, prítomné bytie.
Všeličo patrí do kategórie: Nevysvetlím. Neviem. Nemám odpovede. Mám otázky. Počúvam. Počujem. Predný mozog hovorí potichu: Menej bezpečia, viac tvorivosti. Neistota dáva priestor dôvere. Dôvera dáva priestor vzťahu. Zadný mozog velí unikať a utekať pred tieňom, lenže ten je stále, paradoxne, vpredu. Znova a znova rolujem podložku, lebo na nej sa všetko prepája. Joga je cesta od karmy k dharme, od bezmocného prehrávania starých vzorcov k nájdeniu svojej jedinečnosti. Sila k nám patrí a pochádza z tajomného zdroja.
Pýtala som sa mojej blízkej duše, ktorá má sama so sebou osemmesačné dvojičky. Dlhé roky to bol plán, projekt. Potom sa jednu medzi-pandemickú sobotu zmenil na oplodnené vajíčko. Potom to malo byť dieťa, ovocie túžby, potom sa z neho stali dve embryá, najskôr údajne chlapci. Napokon sú svete sú dve dievčatá. Dokonalé spojenie vedy a mystéria. Pýtala som sa ich matky, držiac v náručí obe. Čo im raz povie o otcovi? O otcovi? O akom otcovi? Nie je otec. Je donor. Darca. Donor. Je to nádherné slovo. Ešte možno lepšie ako otec. A všetko, čo teraz vyvolalo, vydýchnite, prosím, von. Neznámy darca života. To neznamená, že tu nie je otcovská energia. Materská a otcovská energia sú základné určujúce sily fyzického života. A v aktívnej výzve prebudovať staré vzorce je otcovská energia skvelá.
Ostende je na jeseň čarovné, Severné more je tiež otec, vťahuje aj prepúšťa. V reštaurácii hotela Park tkvie čosi anglické, severské, pokojné a bohémske.
Pohár na polici s knihami je prázdny. Zošit je vypísaný, takmer, okrem dvoch strán. Už mám nový. V obchodíku, kde som ho kúpila, som im ten predchádzajúci, vypísaný, kávou obliaty, s pokrčenými rohmi, ukázala. Vyvolal záujem, požičali si ho odo mňa, držali ho, odfotili ho. Pretože sme rozprávači, pretože sa príbehy pretavujú a prelievajú ako atrament, ako krv, ako slaná voda Severného mora, ako? Ako čo ? Čo len chceme.
Caroline Williams: My Plastic Brain:
https://www.youtube.com/watch?v=cz2dp7dqDNs
(Nemusím dodávať, že v poznámkach v zošite bol tento blog do veľkej miery o niečom inom. Sme proces. Venujem otcom a otcovi v nás).
