Tento blog nehľadá riešenia, neponúka návody. Delím sa, dávam, pretože dostávam. Všetci sme učitelia aj žiaci, pútnici, milenci aj mnísi. Sme to, čo čítame, jeme, píšeme, kráčame.
A potom prišli Číňania s nepreniknuteľnými očami, na malých koňoch, a povedali:
„Toto je naše.“
A ľudia s očami farby mora, jantáru, čokolády a kávy, sa začudovali:
„Ale veď to sme všetko vytvorili a postavili. My, a naši predkovia.“
„To je síce možné,“ povedali Číňania prostredníctvom translátora v hociktorom jazyku, „ale teraz to všetko patrí nám. My sme si to kúpili, a vy ste nám zaplatili aj navyše, svojím strachom.“
Stará mama s očami ako čierna káva dorozprávala príbeh vnúčikovi s očami farby medu.
„Sú horší ako Švédi, nič im nie je sväté,“ povedala by pra-pra-pra stará mama tejto starej mamy, keby žila.
Máme radi príbehy. Slová sú mocné, najmocnejšie sú v piesni a básni a z úst a pera milovaného človeka. Všetko je informácia v pohybe, povedal mi Phillipe, keď som sa ho pýtala, ako pracuje s energiami. Slová sú zvuk, vibrácia, tvar, farba, chuť. Tiež informácia v pohybe.
S mamou a tetou sme teraz pred Vianocami spomínali na to, ako boli kedysi so starou mamou v Inchebe na terapii ruského liečiteľa Kašpirovského. Na to, ako naša stará mama odišla z plnej haly vystretá a bez barle. Ja som bola vtedy na celkom inom tripe, a nikto nevie povedať, ako stará mama prežívala, keď efekt Kašpirovský doznel, a znova pocítila bolesť v kĺboch a chrbát ju prestal poslúchať. Sklamanie?
Povedala by som, že je to fér. Prečo by mal niekto z niekoho iného sňať bolesť. Vylieč seba, hovorí sa v istých kruhoch. Tvoja viera ťa vylieči, hovorí sa inde. Je to komplikované, povie skeptik.
Moja teta ešte spomínala, ako docent na alergiológii jačal na vystrašených pacientov s psoriázou: „V koncentráku nikto nemal psoriázu, ani nadváhu!“ To keď mu v bezmocnosti praskli nervy. V koncentráku však mali ľudia týfus, horúčky, a väčšina z nich pobyt neprežila.
Psychiatrička Nicole LePera, začala na IG písať o svojej ceste k liečeniu a jej komunita sa rozrástla. Kolegovia spozorneli: Počkať, ona ľuďom hovorí, že sa majú liečiť sami? To je nebezpečné. Nicole pritom nikomu nehovorí, aby nechodil k terapeutovi, len trpezlivo, presne, s veľkou láskou hovorí o vlastnom hľadaní.
Phillipe ma hodinu držal za ľavú ruku, a bolo mi jedno, čo pritom hovorí a robí. Nič konkrétne som od neho nechcela, nečakala. A zrazu povedal čosi, pričom som zbystrila pozornosť: „Žijete vzťahy ako frontový vojak, pripravená strieľať, aj byť zastrelená. Prečistím to.“
Nech sa páči.
Moc. Moc, ktorú chceme, ktorej sa bojíme, pretože si ju interpretujeme ako „nad“ a „pod“. Moc je pritom môcť, je sloboda rozhodnutia, je hlboko ukrytá, je mimo konfliktu, sporu. Ako dych, je dar, keď ju prijmeme.
Toľko po hodine s Phillipom. Toľko v slovách, v ich hraniciach a bezhraničnosti. Do priestoru, kde je tichý hlas intuície, vstupuje každý sám. A pritom sme tam spolu. Tu a teraz.
Slová sú v meditácii, v príbehoch, na slová sa namotávam, viem to. A tak si nadeľujem ticho. Som vďačná za jogu, ktorá využíva slová na otváranie brán vnímania, pocitov, vibrácií, tónov.
Dobrodružstvo. Zmysel vložený do vedomia.
http://etiotherapie.com https://yourholisticpsychologist.com
