Ešte stále stojím v spálni, predpoludnie pokročilo, raňajkoval som dnes skôr ako zvyčajne, dal som si dva krajce chleba s čedar syrom a paradajku. Odvtedy sa motám po byte, lebo sa blížia jej narodeniny. Zajtra, 17. októbra. Mal by som vytiahnuť zoznam miest, ktoré som jej sľúbil navštíviť a rozhodnúť sa, čo s ním. Naozaj musím? Cestovanie ma už vôbec neláka. Stačí mi prechádzka po parku, ísť pešo do krčmy, občasné pochôdzky v meste. Prerušil som takmer všetky kontakty, zostala mi len pivná partia. Ešte jeden pohľad na Atómium, v jesennom slnku sa mi videlo takmer krásne. S povzdychom som prešiel do obývačky. Na drevenej komode ležala šálka kávy z rána; odpil som si, chutila ako voda z mláky s trochou mlieka. Na komode stáli aj tri fotografie, dva portréty Betty, a na tretej sme spolu počas poslednej dovolenky, predtým ako ochorela. Stojíme v hlbokej rokline, voda z vodopádu sa mieša na našich tvárach s potom, naširoko sa usmievame. To miesto sa volá Raj a nachádza sa na Slovensku.
A to si nemyslite, že je to nejaký sladký rekreačný rezort, vôbec nie. Je to kraj kaňonov a divokej rieky, strmých útesov a chodníkov pre odvážnych. Doteraz cítim pri pohľade na fotku zmes vôní vlhkej zeme a mokrej skaly. Boli sme odvážni; a videl som tam aj mladších, čo zapochybovali o svojej schopnosti zdolať kovové a drevené rebríky. Díval som sa na záber, sníval som s otvorenými očami, niesol som sa na vlne šťastnej spomienky. Je to hlúpe, vyzeráme tak hrdo a blažene. Vrátil som sa do prítomnosti. V hornej zásuvke je ten papier, niekde v hromade rodinných dokumentov. Prinútil som sa vytiahnuť biely obdĺžnik, na ktorom čaká päť miest, ich mená mi skáču do očí, ale nie veľmi jasne, lebo som si zabudol okuliare na čítanie v spálni. Vrátil som sa ta s papierom v ruke. Keď som si založil okuliare, Atómium za oknom sa rozmazalo, no dokázal som čítať, čo sme napísali. Tu je tých nesplnených 5:
- Rím. Nikdy sme vo večnom meste neboli, akosi nám uniklo. A to si naozaj myslí, že tam pôjdem sám? Ani nápad, a ani nie som katolík, aby som mal extra dôvod.
- Výlet loďou do dunajskej delty. Kŕdle vtákov, ešte viac hmyzu, blázni, čo si chcú dokázať, že nie sú obyčajní turisti.
- Sacramento v USA. Žije tam môj starý priateľ Bob. Vždy sme plánovali Sacramento ako základný tábor pre výlet po Amerike. Teraz mi môže byť celý kontinent ukradnutý, prichodí mi ako iná planéta. A ktovie, či by sme si s Bobom mali čo povedať, keď sme sa nevideli takmer polstoročie.
- Korzika. Prečo práve Korzika? Milovala ostrovy, tak ako ja. No moja myseľ nedokáže prísť na jediný dôvod navštíviť Korziku či ktorýkoľvek iný ostrov.
- Škótsko. Tak toto je ešte najpredstaviteľnejšia voľba. Hoci ma neláka.
Cestovanie dnes nič neznamená. Načo sa presúvať z miesta na miesto, keď všetko už bolo objavené? Predstava akejkoľvek cesty ma rozčuľovala. Mysľou som sa vrátil k spomienke na ten posledný spoločný výlet na Slovensko, a hlavne na jedno miesto v Raji. Dalo sa k nemu prísť až prekvapivo ľahko. Stačilo prejsť cez neveľký ihličnatý les a zrazu sme sa ocitli pred kamennou plošinou nad strmou priepasťou. Od hlbočiny nás nedelilo žiadne zábradlie. V očiach návštevníkov som čítal bázeň, aj strach. Rodičia držali deti pevne za ruku. Niekoľko odvážlivcov však zašlo až okraju, či si dokonca sadli a hompáľali nohami tisíc metrov nad zemou. Ja som zastal na meter od okraja. Pevne som sa držal Betty za ruku, hoci sme to nemali vo zvyku. Držal som sa jej, lebo som sa bál. A ona sa nahlas smiala a kričala: To je ale chvíľa! Letím! Miernil som ju: Nechoď bližšie k okraju. Nebuď blázon! Odpovedala mi a ešte viac sa rozosmiala. Otvor oči a predstavuj si, že si vták.
Veď to, nie som žiaden vták, hoci sú to moje najobľúbenejšie zvieratá. Stáli sme tam hodnú chvíľu, spravili pár fotiek. Ktovie, kde sú? Asi ešte stále na karte vo fotoaparáte. Čoskoro po výlete ochorela. A fotenie mala na starosť ona. Bez toho, aby som si to uvedomil, papier s miestami som zastrčil späť do zásuvky. Aj tak už z neho nikdy nič spolu neodfajkneme. Alebo aj hej, tam na druhej strane. Ale ja nie som veriaci, takže o tom pochybujem. Do pekla s cestovaním, ale to jedno miesto na Slovensku, v podstate ľahko dostupné aj pre takého mizerného turistu ako som ja, to by šlo. Bude mi chýbať Bettina ruka, jej ochranná ruka a ľahkovážny smiech. No aspoň si preverím svoju odvahu. Podídem až k okraju a pozriem sa do hĺbky. Stiahne ma duch vetra dolu? Nakopne ma do zadku? Bola to znepokojujúca, aj keď smiešna predstava. Usmial som sa pod fúzy a vrátil som sa späť do spálne. Atómium. Hodil som pohľad tým smerom; vyzeralo to, akoby z jednej z gúľ stúpal dym, teroristický čin alebo iluzionistický trik pre návštevníkov? Nevenoval som mu viac pozornosť, v hlave som plánoval výlet, ktorý ma čakal. Na miesto, ktoré nebolo na zozname.
