Pútnik, milenec, mních: trojica archetypov z mojej obľúbenej dievčenskej knihy Kraj zeleného delfína. Tri tučné, dobrodružné knihy ako stvorené na jesenné dni v kresle a s nohami v deke; ak túto trilógiu niekde v antikvariáte vyhrabete, počítate si.
Pridávam pastiera. Stretla som ho, keď som sa vracala z kopca. Na zaprášenej ceste som uvidela najskôr tri psy, o čosi ďalej kravy a… muža. Približovala som sa váhavo, psy strážiace stádo by ma mohli vyhodnotiť ako nepriateľa. Zatiaľ sa ani nepohli. Pastier si ma všimol, a tým neopísateľne malebným stredoslovenským spôsobom zvolal: „Nebojte sa, nič vám nespravia. To by som im ani nedovolil.“
A tak som sa zoznámila – s troma ovčiakmi a ich pánom. Povedal mi mená psov, svoje nie. Kravy ležali na stráni, unavené pochodom a oddychovali.
Rozhovor. Modré oči, rozšliapané baganče, vatované nohavice a bunda, lebo je akurát chladnejší deň. „Idem od Salatína. Vyšiel som ráno o šiestej. Kravy už sú ustaté.“
Medzi psami vládne hierarchia, ten hlavný nepustí pána z dohľadu a žiarlivo dozerá na pozornosť venovanú ostatným v svorke. Ak to robí príliš nástojčivo, dostane od pána rázne upozornenie, štuchanec. Psy potrebujú pevné pravidlá. Milujem ich, ale toto hlavné som si nikdy neosvedčila, a tak mám doma momentálne kocúra. Ten vyžaduje pravidiel minimum. Kocúri boli dvaja, zostal len jeden, druhý, podnikavý Viking Jorek jedného večera zmizol a nevrátil sa. Zvuk zvoncov na krku niekoľkých kráv v stáde. Inak ticho a naše hlasy. A ten zvláštny rozhovor: „Ja nemám so sebou jedlo, ani vodu. Vypil som ráno kávu, odvtedy nič. Nepotrebujem. Autom mi privezú maringotku, hentam sa rozložím. Postavím ohradu. Mám čas.“
Aj ja mám čas. A fľašu vody, bez ktorej sa nepohnem ani na polhodinovú prechádzku. Akási psychická závislosť, hlt vody ma dokáže neskutočne upokojiť aj povzbudiť. Zároveň, ak ju nemám poruke, celkom slušne aj vyviesť z miery, joga-nejoga. Túžby, ambície a strachy. Pastier ich má tiež, nie som naivná, aby som si myslela, že nie. Stojím tam v rozhovore. Počujem niečo neobyčajné, hodné pera? Inak to nezistím, len ak to skúsim napísať.
Stretla som ho o niekoľko dní znovu. Oteplilo sa, maringotka stála na poniže lúky pri potoku. Pieklo mi na hlavu a na plecia: „Rád idem na poľovačku. Lepšie je mi v horách ako medzi ľuďmi. Ľudia sú všelijakí. Psy tiež, majú svoju povahu.“
Rozumiem vlastnej zvedavosti… Prostredníctvom tohto muža ožívajú príbehy z detských čítaniek z čias, keď sa v slovenskej literatúre brnkalo na bukolickú strunu. Fascinuje ma ten rozdiel svetov: blogy, rafinované jedlá, veľkomestá, koniec-koncov, aj svet jogy je plný pomôcok, hudby, byliniek, aróm…
Archetyp – pastier – samotár – spevavá slovenčina, akú počujem zriedkavo. Horúčava, pastierske psy. Ja viem, mohla by som vnemy rozvinúť rôznymi smermi. Nechcem ospevovať, ani bagatelizovať, ani napodobňovať D. H. Lawrencea. Uložím si scénu v nekonečnom priestore, kdesi na svojom cloude. Nie je mi smutno, ani veselo. Leto sa končí dlho. Bubliny naše, v mojej presná chuť kávy, nutnosť písať, plno obáv, ale aj kníh, hluk a ticho, blízki ľudia.
Bodka za tohoročným letom? Do Bruselu sa jeseň nasťahovala už pred niekoľkými dňami. Akože, kalendár hovorí, že už môžem, oznámila vetru a dažďu. Niektorí si myslia, že jeseň tu má trvalý pobyt, ako úradníci.
A ktoré zo zážitkov sú teda hodné pera?
Otázka balansuje na ostrej hrane, hoci to zdanlivo tak nevyzerá. Keď sa deje niečo prekvapivé, nečakané, mega-dramatické, ľudia hovorievajú: Toto nevymyslíš, to je život! Raymond Carver napísal jednu poviedku, v ktorej je hlavnou postavou spisovateľ. Jeho známi sa na neho pozerajú trochu podozrievavo, trochu obdivne. Pri spoločenskej návšteve mu predhadzujú nápady na písanie, hovoria mu o nečakaných odhaleniach, náhlej smrti, zrade a podobne. On počúva, a píše poviedku, ale o nich, o týchto svojich susedoch a svojich známych. O zdanlivo banálnych situáciách v obývačke, na verande. Zaujímajú ho viac, ako ich senzácie, ktorým odvádzajú pozornosť od prítomnosti. Rozumiem…
