Katarína Varsiková

Každý z nás má to svoje

Niekedy rozmýšľam, prečo ma joga tak úplne a dokonale vtiahla, bez jediného zaváhania som ju prijala, nikdy o nej nepochybovala. Okrem toho, že hodina na podložke dokáže ustanoviť úplný pokoj v hlave a v tele, prináša zážitky, hojenie a hlbokú radosť, je tu fakt, ktorý je jedným z pradív tejto skúsenosti: Ne-posudzovanie. Absencia kritiky.

Aké nové a neobvyklé v tomto svete! Odmalička sa učíme porovnávať a byť porovnávaní, hoci vtedy naozaj nevieme dosť dobre, čo s tým podniknúť. „Nohy má po mojej starej mame, tiež bude mať trochu väčší zadok, asi. Je menej poriadkumilovná ako jej brat. Asi nezdedila ten talent na husle, zdá sa…“ Alebo zdedila, lebo to je celkom jedno. Všetko sú to výsledky povrchného pozorovania, mudrovanie bez múdrosti, snaha napchať do škatule niekoho, kto je úplným, dokonalým a neopakovateľným tanečníkom v tomto vesmíre. Predstavte si tanečnicu v škatuli. Čo je to za pódium? Ako tie malinké škatuľky, ktoré kedysi mali ľudia v salóne. Otvorilo sa veko, a drobunká baletka sa krútila na známu melódiu, pohyby predvídateľné, póza strnulá. A ľudia sa dívali a vraveli si, aké okúzľujúce, pôvabné.“ A zavreli škatuľku, keď toho mali dosť.

A potom mlynček zvaný základná škola: „Ber si príklad z Anastázie.“ Ľahké to nie je pre Anastáziu, ani pre toho, kto si má brať príklad.

Meranie, premeriavanie, hodnotenie, súdenie. Trochu sa chvejúc počúvame či čítam verdikty od učiteľa, lekára, šéfa, ale aj najbližších a stotožňujeme sa s nimi, alebo ich s veľkou námahou skúšame odmietnuť, no majú tendenciu zachytiť sa v mysli, majú lepkavú, priľnavú podstatu, a stojí dosť práce zbaviť sa ich (aspoň u mňa je to tak).

Preto je joga brána domov, posvätná, vždy otvorená. Pre zmenu stačí byť, kto som, v tejto chvíli a na tomto mieste. Nech je to tonické a náročné cvičenie, pri ktorom spoznám súčasný fyzický limit, alebo len zopár ľahkých výkrutov a apanasana na skontaktovanie sa so sebou po náročnom dni, žiaden šéf a primár a člen rodiny tu nie je, aby mi hovoril: „Takto to treba robiť. A takto to má vyzerať. A Samo má toho bojovníka lepšieho ako ty.“

Nie, nie, nie.

Keď sa prechádzam medzi cvičiacimi, a položím ľahkú ruku na miesto medzi lopatkami, sprevádzam človeka tam, kam sa mu samotnému chce ísť. A vidím ich meniť sa tým jediným skutočným spôsobom, zvnútra, z centra čistej radosti.

O autorke Všetky Články

Katarina Varsikova

Katarina Varsikova

Príbehy. Ľudia. Joga. Prítomná chvíľa a vedomie, že všetko sa neustále mení.