Uzdravenie, úplné uzdravenie, znamená zjednotenie, celistvosť, hovorí Deepak Chopra. A dodáva, že stav choroby možno pomenovať aj ako odtrhnutosť, rozštiepenie.
Hádam sa sama so sebou; poznám svoje najlepšie ja, prijateľné ja, horšie ja – to, ktoré hodnotí svet cez závoj obáv či hnevu či inej emócie – a potom sú tu ešte ďalšie moje súčasti, ktorých existenciu si ani len pripustiť nevládzem. Som nie rozdvojená, som roztrieštená na tisíce. Je to normálne? Je.
Čo s tým a ako dospieť k celistvosti, a teda aj úplnému uzdraveniu?
Umlčať myseľ a vstúpiť tam, kde sa jej vláda končí. Pozorovaním myšlienok a pozorovaním pocitov, ktoré myšlienky vyvolávajú; niektoré sú celkom jemné, ťažko rozpoznateľné, iné silné reakcie obáv, hnevu či nádeje.
Kto je potom naozaj Ja?
Ja sa cíti v bezpečí v prítomnom okamihu. Vyžaruje tichú radosť, tá nastúpi, keď sa túžba rozpustí v prítomnosti. Je to objatie, počúvanie, pozorovanie, spojenie s vedomím a intuíciou.
Keď sa túžba aj obavy znovu ohlásia, skutočné Ja vie, že ho nijako neohrozia, nič na jeho podstate nezmenia. Pocity, túžby, obavy, vzniknú, a opäť doznejú, pretože všetko sa stále mení, tvorí, rastie a zaniká, aby dalo priestor novému. Keď sa všetky aspekty spoja do jediného Teraz a Tu, som na ceste k vyliečeniu, a som liečiteľka. Slobodná.
Prečo je to také ľahké, a pritom ťažké, zdanlivo nemožné?
Stotožnenie sa s mysľou je zvyk, a zvyk je železná košeľa, ako vraveli predkovia, odhodiť ho vyžaduje bdelosť a trpezlivosť. Zvyk nechať sa ovládať mysľou je notorický, E. Tolle v knihe The Power of Now konštatuje: „Vy vôbec nepoužívate myseľ, ona používa vás„.
Ego a myseľ sa bránia, keď je ich moc spochybnená, presviedčajú ma, že sa bez ich vlády ocitnem v nebezpečenstve. Argumentujú, že ma chránia, veď bez zdravého rozumu by som ani cez cestu neprešla. Jedna vec je zachovať funkčné pravidlá a kritickú úvahu, iná však myslieť si, že ego zabezpečí trvalé prúdenie pôžitkov a eliminuje nástrahy a bolesti.
A toto je podstata ilúzie: nikdy sa mu to nepodarí, ego to vie, preto je v každom pôžitku zárodok utrpenia. Vraciam sa do prítomnosti, znova a znova. Každý okamih je ten správny… začiatok, vykročenie z bludného kruhu, v ktorom sa motám v snahe zabezpečiť ideál: počasie, partner, postava, úspech, zdravie. Ak sa čokoľvek z toho podarí, ego vymyslí ďalší cieľ, ďalšie koliesko v kruhu, ďalšia pochybnosť. Až do chvíle, keď si pripomeniem, že všetko je tu, že sa život odvíja od prijatia toho, čo JE.
