Katarína Varsiková

Brieždenie

Volala sa Brieždenie. Jej meno pripomínalo štrbinu v čase, chvíľu, ktorá je magická, takmer neuchopiteľná. Jej telo nebolo biele ako deň, ani tmavé ako noc, bolo oboje: posiate bodkami, škvrnkami a škvrnami všetkých odtieňov a tvarov. Oči mala zelené, nezabudnuteľné. Bola veľmi štíhla, a obľubovala šaty, v ktorých sa jej telo strácalo. Vrecovité nohavice s pudlom pri kolenách, tričká, ktorých rukáv sa začínal rozširovať na zápästí a v priamej línii sa spájal s obrubou okolo drieku. Okolo tenkého krku si ovíjala šatky a šály. Volala sa Brieždenie, Auróra. Po francúzsky Aurore. Ešte niečo: Auróre sa rozumela číslam.

 

Po prvý raz prišla do diecézneho domu v pondelok.

 

„Na opačnom konci tejto chodby je kancelária, kde budete mať pokoj na prácu.“ Vravel riaditeľ kráčajúc pred ňou. Volal sa Fréderic Leblanc. Šli krížovou chodbou obiehajúcou štvorcové nádvorie:

 

„Tuto je malá kaplnka, tuto je kníhkupectvo, tadiaľto sa ide do veľkej kaplnky; tá je krásna, veď uvidíte. A tadiaľto sa do nášho centra vchádza z ulice.“

 

Ukázal na priestranný vstupný priestor, za ním boli veľké dvere. Vstup bol zariadený trochu ako kostol, trochu ako čakáreň: na vyradených kostolných laviciach a stoloch ležali letáky a prospekty: Život vo dvojici, Puberta – duchovný aspekt dospievania, Príprava na prvé sväté prijímanie, Spoločné veľkonočné zastavenie, Pozvanie na koncert zboru… Spolu. Spolu. Spolu. Z každého rezonovala táto myšlienka: Nie si tu sám, hľadajme spolu. Niekto sa o teba zaujíma.

 

„Ste veriaca?“ vpadol Fréderic Auróre do myšlienok.

 

„Svojím spôsobom,“ odpovedala. Vzdychol si:

 

„To ľudia vravia, ale stačí to na vieru?“

 

Nechala ho, aby si odpoveď hľadal sám. Bol to muž okolo štyridsiatky, trochu korpulentný, s plachým pohľadom, s pekne tvarovanou hlavou.

 

„Tam na nádvorí fajčím,“ zmenil tému a ukázal za chrbát. Okolo nádvoria kráčali celý čas. „Keď ma tam uvidíte, tak si nemyslite, že márnim čas. Kým fajčím, lámem si hlavu, ako z tejto situácie vybŕdnuť. Som rád, že ste tu, už nie som sám,“ usmial sa na Auróru. Marcový deň bol sivý, kríky ruží v rohoch nádvoria a uprostred boli ostrihané, ešte sa po zime len preberali k životu. „Uvidíte, v máji je tu krásne, všetky ruže kvitnú na červeno. Budete mať chuť vyniesť si počítač sem na trávu. Toto miesto má výbornú energiu. A inak – môžeme si tykať?“ Prikývla. Kancelária bola trochu ako cela, jednoducho zariadená, na bielo omietnutá, strohá. Úspory, toto slovo sprevádzalo Fréderica Leblanca počas celej desaťročnej kariéry v tomto dome. Dohoda bola, že Aurore mu počas niekoľkých mesiacov dá do poriadku papiere a účtovné dokumenty v počítači, niečo, na čo on nemal silu, a asi ani talent, keďže to vyzeralo, ako to vyzeralo. Kedysi, takmer pred sto rokmi, keď tento dom vybudovali z rozhodnutia diecézneho úradu, on tu ešte, pravdaže, nebol, a na úspory sa nemyslelo. Vtedy sa dávalo najavo čosi iné: Je nás veľa, pravoverných, darí sa nám, naša viera je tá pravá, preto sa nám darí. Hoci to nikdy nemal byť kláštor v pravom zmysle, bol tak postavený: uzavreté nádvorie, klenbová chodba, dlhé chodby s  izbami. Miesto malo slúžiť ako hotel pre pútnikov, pre hodnostárov prichádzajúcich uctievať Pána v neďalekej starobylej katedrále. Bola to Dáma Katedrála, v spoločenstve, kde dominovali muži, široko-ďaleko jediná žena. Stála, stáročiami nezmenená vo svojom pôvabe, len tých veriacich prichádzajúcich zo široko-ďaleka asi v posledných rokoch ubudlo, usudzovala Auróra z riaditeľových poznámok a vzdychov. Prešiel k stolu s počítačom a zapol ho, ponúkol Auróre stoličku, a sebe pritiahol z opačnej strany miestnosti otáčavú na kolieskach. Auróra si vyhrnula široké rukávy oranžového pleteného svetra a odhalila tenké predlaktia posiate bodkami. Pusťme sa do práce, vravela týmto gestom. Išlo o účtovníctvo, v princípe jednoduchú záležitosť – má dať, dal, má dostať, dostal. Lenže v tomto dome už roky platilo: má dať, niet z čoho, a kto by dal? Rozľahlá stavba s päťdesiatimi izbami v každom krídle, ktoré boli zväčša prázdne. Zavreté. K tomu kúpeľne, kde večne niektorý kohútik tiekol, kachličky praskali. Okná kedysi v poslednom záchvate obnovy vymenili za plastové, no kde-tu popod ne zatekalo. Kuchyňu a refektár mal na starosť jeden jediný človek, len keď sa dom naplnil, poslali mu na výpomoc sily z pracovného úradu. Vtedy, keď dom ožil, naplnil sa spevom, hlasmi, modlitbami. Niečo sa Auróra dozvedela z riaditeľových slov, veľa si domyslela.

 

„A moja výplata? Prepáč, že sa takto pýtam, ale živím dcéru.“

 

Usmial sa: „To si myslíš, že som taký blázon alebo vydriduch, aby som si privyrábal ďalší dlh a starosť? Tvoj plat hradí diecéza, tak sme sa dohodli. Si tu na to, aby si urobila poriadok v účtoch, a my sa na základe tvojich podkladov rozhodneme, čo ďalej. Koľko rokov má dcérka?“

 

„Desať.“

 

Nateraz Auróra vedela, čo potrebovala, aby mohla začať. Načas má ďalšiu prácu istú, popri tom robí účtovníctvo ešte dvom malým firmám. Jeden z väčších klientov nedávno skončil, Auróra mala starosť, ako stratu nahradí, a príležitosť sa našla.

 

„Vysvetlím vám, ako funguje náš systém, zorientujete sa rýchlo.“ Chopil sa myši a rozumu. „Zorientujem, ale aj to chvíľu trvá,“ prikývla.

 

Presedeli jeden vedľa druhého celý ten zamračený deň. Okrem obeda, keď si dali pauzu. Aurore vyšla von bránou, ktorá viedla do ulice. V bufete na prvom rohu si kúpila bagetu so šunkou a minerálku. Trochu sa prešla, vrátila sa do centra a zjedla studený obed pri stole umiestnenom v jednej z priestranných chodieb. Bolo tam chladno, ale nie neznesiteľne, veľké prázdne priestory ju upokojovali. Riaditeľa nevidela. Keď dojedla, vydala sa na prieskum, zbežne si pozrela výklad kníhkupectva, obálky naznačovali podobný  obsah ako letáky, len rozpracovaný do dlhších celkov. Okolo malej kaplnky prešla bez zastavenia, a zamierila ku schodom k veľkej. Vyšla hore: najskôr tu boli toalety a priestor na odkladanie kabátov, ako v divadle. Ďalších niekoľko schodov viedlo do kaplnky; kde boli sedadlá usporiadané zostupne, smerom k hľadisku, nie k oltáru. Farebné mozaikové okná rozprávali príbehy svätých, a hlavne dávali priestoru hravé svetlo. Sadla si do príjemného mäkkého sedadla a chvíľu sa len tak obzerala. Potom sa vrátila dolu, idúc chodbou do kancelárie videla prihrbenú postavu pri stojanovom popolníku v rohu nádvoria. Riaditeľ dumá o faktúrach, pomyslela si. Zbadal ju a naznačil, že hneď príde. Auróra si zašla k automatu kúpiť kávu a vrátila sa k počítaču. Fréderic, tabakový dych maskovaný mentolom, si onedlho prisadol k nej, a spolu pri ňom zotrvali až do piatej.

 

„O pol šiestej mi ide autobus domov,“ povedala mu. „Bývam v Chigny-les-Roses.“ „Dobre, uvidíme sa, zajtra, pekný večer,“ rozlúčili sa.

 

Dochádzala do diecézneho domu v pondelok, utorok a v stredu na celé dni. Krútila hlavou nad neporiadkom, ktorý sa nakopil v papieroch: „Ako ten človek doteraz obstál pred daňovým úradom?“ Mrmlala si prechádzajúc jednotlivé roky, faktúry, objednávky, účty a potvrdenia. „V elektronickej verzii dokáže vzniknúť rovnaký bordel ako v papierovej, možno sa o niečo lepšie zakryje…“ Vravela si.

 

Po niekoľkých týždňoch, počas ktorých sa videli len pri práci, keď potrebovala, aby jej niečo vysvetlil, zrazu Fréderic nečakane navrhol:

 

„Ak chceš, môžeme sa spolu naobedovať. Kuchár síce pre nás nenavarí, ale naproti je taliansky traitteur, prinesieme si jedlo sem, a dáme si ho na taniere, ako ľudia. Aj deci vína sa nájde.

 

„Dobre, ale bez vína, keď pracujem, nikdy nepijem. Alkohol na mňa totiž veľmi rýchlo účinkuje, strácam jasnú myseľ.“ Súhlasila.

 

„Nuž, pri tvojej váhe, nečudujem sa,“ usmial sa. Auróra sa zase nečudovala jeho návrhu, musel byť vo svojej práci osamelý, riaditeľ bez sekretárky, kuchára či záhradníka. Šli spolu, a každý zaplatil za seba: dali si zabaliť dva druhy cestovín, a dva šaláty. Jedlo vyzeralo lahodne. V kuchyni domu to všetko riaditeľ zohrial v mikrovlnke a naservíroval na bielom porceláne. Sebe nalial deci červeného, Auróre vodu.

 

„Tak ako?“ spýtal sa.

 

„Je to výborné.“

 

„Myslel som na prácu.“

 

„To už nie je také výborné,“ povedala, vzápätí rýchlo dodala: „Teda práca je v pohode, len moje zistenia ťa nepotešia. Nakláňa sa to na jednu stranu. Nedávno síce prišla záloha za prenájom izieb, celkom okrúhla suma, ale nezaplatená faktúra za elektrinu je väčšia. “ Nič nepovedal. „Najskôr, prv, než som sa zorientovala, som si hovorila, prečo ten chlap neotvorí dom širšej pospolitosti? Iným komunitám, no teraz vidím, že to sa už dávno deje…“ Prežúvala cestoviny v lahodnej smotanovo-hubovej omáčke.

 

„Veru,“ poznamenal. „Už sme tu mali všetkých, okrem moslimov. Chodia sem budhisti, zen-budhisti, jogíni, proste hľadači zo všetkých možných odvetví.“ „A platia…“ „Platia, ale vidíš, nestačí to. Budúci víkend tu bude zase okolo stovky ľudí, už sa hrozím tých všetkých sťažností: málo toaletného papiera, hentam niečo tečie, tam niečo nefunguje, na jedlo sa dlho čaká. A kuchár, ty ho neuvidíš, lebo to bude cez víkend. No vstup do kuchyne je na vlastné riziko. Vojdeš, a tvári sa, že začne vrhať nože, prípadne ti strčí hlavu do kastróla s vriacou vodou. Naposledy som pomáhal vynášať jedlo. To bol teda zážitok! Chodenie z kuchyne do jedálne je neustále prekračovanie hraničnej čiary, s tým, že míny ležia na oboch stranách. Teraz máme tie dievčatá zo sociálneho, tak aspoň to sa vyriešilo.“

 

„Nemáš to ľahké.“ Aurore dojedla, zložila príbor. Jedlo bolo hutné, rýchlo pocítila sýtosť.

 

„Kávu? Spravím kávu?“ ponúkol sa.

 

„Môžeš, ale môžem si dať aj z automatu.“

 

„Nie, dám prefiltrovať v kuchyni.“

 

Hltavo dojedol svoju porciu, tváril sa, že by sa doňho ešte zmestilo, že by možno dojedol aj po Auróre, ale, pravdaže, neurobil to. Dopil posledný hlt vína a zdvihol sa.

 

„Máš rodinu?“ spýtala sa ho, keď sa vrátil so šálkami a kanvicou. Otázku si pripravila. Zdalo sa jej, že dôvera umožňuje vzniesť aj iné témy. Koniec koncov, človek pracuje, aby zabezpečil fungovanie toho ostatného, aspoň ona to tak mala.

 

„Hej, mám ženu a tri deti, dvoch chlapcov a jedno dievča. Marie, Claire, Benoit, Gabriel, v poradí, v akom som ich získal,“ vymenoval. „Kedysi som sníval o tom, že sa stanem mníchom. Ale bola to len taká pubertálna póza, nemal by som na odriekanie chuť, ani silu, povedal som si po maturite. A šiel som študovať dejiny filozofie.“

 

„Základy účtovníctva ste tam asi nemali,“ zasmiala sa.

 

„To nie.“ „A ty?“

 

„Ja? Mám dcéru, už som ti vravela. Desaťročnú, volá sa Margueritte. A mamu, bývame všetky tri spolu.“ Otázka otca a manžela znovu odvisla vo vzduchu, prítomnejšia, než by bola, keby sa vyslovila.

 

„Do práce?“ navrhol.

 

„Hej.“

 

Šálky odniesla ona, pri tej príležitosti si obzrela pôsobisko nervózneho kuchára, ktorého nikdy nevidela. Klasika, nerez, veľké nádoby, holé, studené plochy, keďže sa tu dnes nič nevarilo. Položila riady do umývačky, a cez refektár zamierila do svojej dočasnej kancelárie.

 

Zabehali si rutinu: ráno sa pozdravili, Fréderic zväčša stál s kávou a cigaretou na nádvorí, potom šli každý po svojej práci, spolu obedovali a dali sa kávu a znova sa zahĺbili do svojho. Občas ho potrebovala na konzultáciu. Vonku sa otepľovalo; Auróra zmenšila počet vrstiev svojho oblečenia, a vymenila šály za šatky, ale stále to boli kreácie inšpirované cirkusom, farebné a veľké. Keď bolo pekne, vyšli cez obed von. Vždy niečo našli. Raz to bol maličké zariadenie, kde chlapík s veľkým entuziazmom varil bio, krútil sa za necelé dva metre dlhým pultom, zhováral sa s hosťami pri troch stoloch, žartoval, servíroval, miešal. Tešil sa, keď ho pochválili, lebo varil pre radosť, a pre ľudí. Inokedy si v supermarkete kúpili niečo hotové a odniesli do refektára alebo na nádvorie, ak svietilo slnko.

 

„Tak ako postupuješ?“ pýtal sa Fréderic.

 

„Postupujem.“

 

Krátku odpoveď nerozviedla, a on sa ďalej nepýtal; určite vedel aj sám, na čom je. Stačil zdravý rozum, čísla potrebovali úrady, nie on.   Raz sa Fréderic za Aurórou zastavil večer pred odchodom. Sedela pri počítači. Pozoroval jej zátylok trochu naklonený nad stolom, miesto na ktorom zaznamenala jeho prítomnosť najprv.

 

„Ty nejdeš domov?“ spýtal sa.

 

„Pôjdem, jasné, spať tu nebudem. Len nájdem, čo hľadám. Pre zmenu…Sú tu peniaze, ktoré prišli na účet, ale nie sú k nim žiadne doklady…“ Auróra sedela obrátená k nemu profilom. Zamrmlal čosi ako to je teda robota, ale neprejavil snahu pustiť sa pátrať po neznámom príjme.

 

Len sa jej spýtal: „Dostaneš sa večer domov?“

 

„Mám tu dnes auto, asi som to tušila, že mám prísť autom,“ zasmiala sa. „A domov som zavolala, že prídem neskôr.“ Prikývol, zaváhal, pozdravil a odišiel.

 

Niekedy, keď Auróra dokončila istú etapu práce, keď našla položku, ktorú dlho hľadala, alebo sa jednoducho už nevládala na obrazovku ani pozrieť, opustila kanceláriu a túlala sa po kláštore, ako diecézny dom sama pre seba v duchu nazvala. Najskôr nakukla do sál a chodieb na prízemí, ale nenašla nič, čo by ju zaujalo, len trochu zaprášené, málo využívané, opustené miestnosti. Z ich okien vyzrela na dvor, takisto sivý a pustý ako to ostatné. Po prízemí presnorila prvé a druhé poschodie, krídlo s izbami, pravdaže, zamknutými. Len tak, zo zábavy chodila na WC na rôzne poschodia, aspoň sa prešla. Aurórino štíhle telo potrebovalo pohyb, nie šport, len ľahkú chôdzu, kroky, ktorými sa prenášala z miesta na miesto, vnímala rozdielne vône, svetlo. Kníhkupectvo ju nelákalo, bolo to len ďalšie sliepňanie na písmenká, intelektuálny výkon, aký podávala dostatočne veľa hodín denne. Zašla tam len raz, zo zdvorilosti, z úcty k Frédericovi, ktorý ho považoval za srdce celého domu, a najradšej sa staral práve oň. Sledoval edičné plány, aranžoval výklad a aktualizoval policu s novinkami. Otváracie hodiny neexistovali. Ak prišli ľudia na niektoré z organizovaných stretnutí, Fréderic otvoril a predával. Auróre lákali viac ostatné zákutia, a zostávala jej už len jedna chodba na prvom poschodí, kde dosiaľ neprenikla. Šlo sa tam schodmi ukrytými za dvojkrídlovými bielymi dverami, objavila ich až dosť neskoro, dlho si myslela, že vedú len k toaletám na prízemí. No keď už o nich vedela, najbližšiu expedíciu zamerala na ich preskúmanie, presnejšie, preskúmanie toho, kam vedú. Schody sa uprostred ohli v pravom uhle, a vyústili do, ako inak, chodby. Aj tu vládlo prítmie, suchý pach nepoužívaných priestorov. Na stene nahmatala vypínač, a šťukla. Blikavo a váhavo sa rozsvietil stropný neón, v jeho svetle rozoznala niekoľko dvier. Skúsila jedny, boli zamknuté. Nepátrala ďalej, a vrátila sa do kancelárie pokračovať v práci.

 

No pri najbližšej príležitosti sa Fréderica na chodbu spýtala.

 

„Čo je na poschodí na tejto strane?“ ukázala rukou nad hlavu, keďže kancelária sa nachádzala vedľa chodby so schodiskom.

 

„Tam?“ zareagoval Fréderic opytovacou vetou.

 

„Uhm.“

 

„Archív,“ odvetil. „Archív, dokumenty, informácie o celej histórii domu. Začiatky, časy rozkvety, časy úpadku, našla by si tam všetko.“ „Hej? A mohla by som sa ísť pozrieť?“ „Prečo? Zaujíma ťa to? Mám pocit, že máš dosť práce…“ Začervenala sa. Akoby ju prichytil pri ulievaní, no rýchlo sa spamätala:

 

„Vieš, aj toto sa dá robiť len istý počet hodín. Potom mozog, telo povedia nie, vypýtajú si pauzu. Vtedy sa potrebujem prevetrať, prejsť. No ak ti to prekáža, vôbec tam nemusím chodiť. Alebo po pracovnej dobe,“ dodala rýchlo, aby si nezahatala prípadnú cestu. „Ako ty chceš,“ pokrčil plecami. „Posledné dvere na chodbe sú, tuším, odomknuté. Občas tam odnesiem nejaký spis.“

 

Šla, pravdaže tam Auróra šla. Fréderic vravel pravdu, kľučka dvier na konci sa poddala jej stisku bez protestov, nazrela do šera: kovové police, na nich poukladané zakladače, zväzky papierov spojené špagátom. Kde-tu vytŕčali voľné listy, kde-tu sa dokumenty šikmo nakláňali, svojou váhou tlačili na ďalšie spisy, ktoré sa poddávali ťarche. Svetlo sem dopadalo cez špinavé, roky neumyté okná. Len máličko svetla, pretože okná boli obrátené do nádvoria vedľa stojacej budovy. Opatrne nasala vôňu starnúceho papiera. Keď pocítila na krku závan vzduchu, uvedomila si, ako sa jej postavili chĺpky na zátylku, praveký inštinkt. Prešla sa jednou štrúdľou medzi regálmi, na konci mohla zahnúť do ďalšej, a odtiaľ zrejme do ďalšej, mohla sa stať svedkom ľudskej snahy katalogizovať a uchovávať. No musí sa vrátiť k práci, neplatia ju za to, aby snorila. Ticho a opatrne z archívu vyšla a zavrela za sebou dvere. Cestou dolu nevidela nikoho, až vo vestibule objavila mníšku, ktorá stála a zhovárala sa s dvoma mladými ženami. Keď sa im pohľady stretli, obe sa zdvorilo usmiali.

 

„A ty sa tam niekedy prehrabuješ, v tom archíve?“ spýtala sa Fréderica na druhý deň pri káve.

 

„Ani nie, mňa to deprimuje. Je to ako povala v starom dome. A pripomína mi nevyriešenú otázku: Čo s týmto domom raz bude? Čo s tým archívom, ak sa dom predá? Kto ho preskúma a zistí, čo stojí za uchovanie? Mám radšej nové knihy, vybaľovať zásielku z vydavateľstva, ovoniavať, byť prvý, kto výtlačok otvorí… Hento hore je jeden veľký bazár.“ Nemračil sa, Fréderic akoby sa nedokázal mračiť, len posmutnieť.

 

Niekoľko dní po sebe bolo veľmi pekne, slnečno, a Auróra dala prednosť dvoru, keď si chcela prevetrať hlavu. Až jedno ráno, keď hustý dážď bičoval do okien, a deň akoby sa ani nemal do večera rozbrieždiť, vyšla znova hore. Boli dve hodiny popoludní. Chvíľu jej trvalo, kým za radmi dokumentov na polici nahmatkala vypínač. Prechádzala očami po zoradených aj popadaných zväzkoch, pomaly, pátravo, ako keď v počítači hľadala položku, o ktorej vedela, že tam musí byť. Teraz nič zvláštne nehľadala, a predsa postupovala zrakom… „Hí,“ vykĺzlo jej z úst, a spravila krok naspäť, vzápätí sa spamätala. Z police vo výške jej pliec sa na ňu ktosi díval… prižmúrené mačacie oči. „Tak predsa tu niekto živý je, ktosi tu býva…“ Mačka, ak ju aj prekvapila Aurórina prítomnosť, to na sebe nedala znať. Sedela uvelebená na čiernych doskách a tvárila sa skúsene. „Čože to ty tu strážiš, smiem sa pozrieť?“ prihovorila sa jej a načiahla ruku. Mačka sa namiesto odpovede zdvihla a plavne zoskočila na zem, vzápätí jej zmizla z dohľadu. Auróra vzala do rúk čierne dosky, na dotyk teplé: „Kaplnka, vitráže, 1932, stálo na štítku nalepenom na doskách. Rozviazala čiernu mašľu a opatrne listovala krehkými stránkami: boli tu nákresy okien a popis príbehov. Mnohé z nich morbídne príbehy o utrpení svätcov, prečo ich ľudia tak obľubujú? Mrvila stránky medzi prstami, na konci došla k účtovnému súpisu, sklo, farby, návrh, zhotovenie, sumy v starých frankoch. Ktovie, akú majú dnes cenu? Zviazala mašle a odložila dosky na miesto. Potichu prešla k oknu; podokenica bola plná holubieho trusu, asi preto sa tu mačka usadila, je to jej revír, tučné holuby ako dostupná korisť. Na Auróru doľahol smútok, na špinavom skle videla zrazu tvár svojej dcéry Margueritte. Večer si pri stole rozprávali, čo zažili cez deň, hlavne Margueritte rada štebotala o svojich kamarátkach a škole. Čo by povedala na toto miesto? Zrejme by zarazene mlčala, mladé duše nepatria na miesta plné zatuchliny. Margueritte zatiaľ nič nevie o márnych ľudských snahách, no donekonečna ju pred márnosťou neuchráni, sama si bude musieť vybudovať svoju obranu. To, že ju priviedla na svet, bola veľká trúfalosť, táto myšlienka sa Auróre z času na čas vnucovala. Rýchlo ju zapudila. „Môžeš sa vrátiť, ak je to tvoje obľúbené miesto,“ oslovila mačku, ktorú nikde nevidela, no bola si istá, že je z niektorého úkrytu pozorovaná. Zhasla a zavrela za sebou dvere.

 

„A čo tie vitráže v kaplnke? Nemajú náhodou celkom značnú cenu?“ opýtala sa Fréderic pri ďalšom stretnutí.

 

„Istú umeleckú a historickú cenu, pravda, majú. Aj sa určite zachovajú, nech sa s domom stane čokoľvek, no ak myslíš na trh a peniaze, tak tie nás nespasia,“ odvetil Fréderic. „Prečo ti prišli na um práve vitráže?“

 

„Nakukla som do archívu, otvorila som len jeden zakladač, práve ten, ktorý sa týka okien vo veľkej kaplnke.“

 

„Aha.“ Jej zvedavosť nekomentoval, prešiel k inej téme: „Aj ja by som sa mal rozhliadať po nejakej práci. Nemôžem zostať bez príjmu…“

 

„Rozhliadaj,“ prikývla. Vedela, ako to je byť živiteľom. O mačke Frédericovi nepovedala, nevidela na to dôvod.

 

„Ako to vyzerá s akciami na ďalšie obdobie?“ spýtala sa ho inokedy pri šošovicovom šaláte v refektári. „Ešte raz sú tu jogíni, a potom prídu konečne naši,“ zažartoval. „Cez víkend v máji tu budú pútnici mieriaci do Španielska, teším sa.“

 

„Je to pre teba ťažké, mať tu iných… hľadačov svetla?“ Pozerala na neho s hlavou nabok, veľké medové kučery (spávala s natáčkami) jej orámovali tvár, malé ústa sa roztiahli v provokatívnom úsmeve. „Zvykol som si, veď vieš.“ „Počuj, ty máš bodky aj v očiach!“ povedal odrazu. Díval sa zblízka, v jej zelenohnedých očiach bol celý vesmír, na obežnej dráhe dúhovky drobné tmavé škvrnky.

 

„Hej. A všade.“ Obzerala si predlaktia trčiace z bieleho trička, kde-tu boli na ňom našité farebné geometrické tvary. „Moja značka. Dlho mi prekážali, potom som ich konečne vzala na milosť. Švanda. Pre tie bodky… som dlho s nikým nechodila, čakala som. Hovorila som si, musím to byť niekto, kto ma bude milovať takú, aká som. Až keď som mala dvadsaťosem rokov, stretla som ho.“

 

„A kde je teraz?“ opýtal sa.

 

„Osud chcel inak?“ Napoly otázka, napoly odpoveď. „O tom teraz nehovorme.“ Predsa ešte niečo dodala: „A znovu čakám, prípadný uchádzač už to má ťažšie, musí prijať nielen mňa aj s bodkami, ale aj Margueritte, a vlastne aj moju mamu. Takže asi zostanem sama.“ Díval sa na ňu… „Nepozeraj sa tak na mňa,“ upozornila ho. Skúmavo, vážne, a trochu akoby ju chcel zachrániť.

 

„Prepáč,“ zamrmlal a odvrátil zrak.

 

Po víkende, keď mali v diecéznom dome seminár jogíni, zašla Auróra do kaplnky, len tak, zo zvedavosti, či zbadá nejakú zmenu. Okrem niekoľkých obrazcov a znakov na flipcharte na pódiu, sa nič nezmenilo. A tie obrazce jej hovorili asi toľko ako klinové písmo. Posedela si v mäkkom kresle, pokochala sa vitrážami, slnečné svetlo precedené cez modré, zlaté a červené sklíčka sa pohrávalo s jej fantáziou… potom šla do kancelárie.

 

Znova sa na to isté Fréderica pýtala, keď spolu obedovali:

 

„Vôbec ti neprekáža poskytnúť tieto priestory ľuďom, ktorí cvičia a sedia v lotosovom sede, aby možno zahliadli Boha?“ Mala nutkavú potrebu poznať skutočnú odpoveď.

 

„Už si sa ma na to pýtala. Nie. V podstate nie. Prepracoval som sa k tomu „nie“ prácou na sebe. Aj moja žena sa tomu čuduje,“ odpovedal. Asi nevedel viac povedať. Aj ona na niektoré jeho otázky odpovedala len čiastočne, či nedostatočne. Prikývla a pokračovala v jedle. Bol pondelok, cez víkend sa tu varilo, a niekoľko porcií zostalo, takže mali na ich zvyklosti bohatý obed: varené hovädzie, dusenú fazuľku, zemiaky a krémový zákusok.

 

„Podľa mojich zistení sa zdá, že si ktosi z účtu diecézneho domu vylepšoval vreckové, sú to malé sumy, dvadsať, päťdesiat eur maximum. Alebo sú to nevyúčtované drobné výdavky.“ Zdvihla oči, a videla, že Fréderic sa červená. Zasmiala sa tomu priznaniu bez slov.

 

„Asi tak. Kúpim niečo, a zabudnem zobrať pokladničný doklad, alebo ho potom neviem nájsť, “ dodal na vysvetlenie. „Myslela som si to. Pre tvoje účtovné schopnosti ťa na toto miesto určite nevybrali.“ Zjedla dosť mäsa, trochu zeleniny, žiadne zemiaky:

 

„Nevládzem.“ Oprela sa v stoličke a zložila si ruky v lone. Pozoroval ju. Auróra mala trochu vystúpenú hornú sánku a stred tváre, zľahka tým pripomínala líšku. Bola to severofrancúzska črta, vyskytovala sa v tomto kraji, aj v Normandii, odkiaľ Fréderic pochádzal. Slušala jej. Len tak sedela, blúdila očami po veľkej jedálni, kde sedeli sami dvaja za stolom pre ôsmych. Na čele miestnosti stál zdobený sekretár so zrkadlom, jediný honosný kus zo starých čias.

 

„Potreboval by si takých dvestotisíc eur na konte domu, aby si mohol pokojne spávať. Pre niektoré firmy a banky to možno nie je žiadna veľká suma, ale v tomto kraji, za týchto okolností…“

 

„Nik mi taký dar nedá, dosť už stojí katedrála. Tá si to aj zaslúži, pravdaže.“ Napichol si na vidličku mäso, finančné starosti jeho apetít zatiaľ neohrozovali. „Nech sa teda rozhodnú, čo s domom. Môžeš to takto ešte ťahať, či tlačiť… Ale dokedy? Neviem, či toto mesto alebo niektorá komunita v ňom potrebujú ubytovanie týchto kapacít.“

 

„To sa ukáže. Kávu?“ Zdvihla sa, aby mu pomohla spratať zo stola.   Ruže na nádvorí už mali puky, všimla si Auróra, keď sa v to popoludnie vracala k počítaču. Nešla po chodbe, ale krížom cez nádvorie, po štrkom vysypanej cestičke. Príjemne to vŕzgalo, zvuk prechádzok a dovoleniek. Kožené mokasíny bude mať síce sivé od prachu, ale s tým si starosti nerobila.   Do archívu sa viac nevrátila, finišovala, aby dokončila prácu pred letom, ako sľúbila.

 

V  deň, keď prišla do práce posledný raz, niekoľko ruží už kvitlo, boli jasno červené, presne ako vravel Fréderic. Vzala si auto, hoci nemala nič mimoriadne ťažké na odnesenie, všetko, čo potrebovala konzultovať, našla na internete. „Teraz je v systéme celkom poriadok,“ vravela Frédericovi a položila úzku ruku na myš pri počítači. „Tu sú moje písomné závery.“ Veľa hodín posledného týždňa strávili v kancelárii spolu, vysvetľovala mu, čo všetko, ako a kde zmenila. Odchádzala o piatej popoludní, cez východ vedúci na dvor, kde parkovala. Inak, ako keď chodievala odtiaľto na autobus či do mesta. Všetko sa hodilo k pocitu inakosti, k ukončovaniu. Fréderic vyšiel s ňou. Hodila hnedú koženú tašku do kufra auta a rozlúčila sa s ním bozkom na líce. Čo sa týka módy, nesklamala ani dnes: sandále, ktorých remienky ovíjali lýtka a kreslili na nich kosoštvorce, tmavofialové nohavice, stiahnuté pod kolenom a nariasené, mali široký pás, v ňom sa strácal jej útly driek v námorníckom tričku. Odstúpil, aby mohla vycúvať. A stál tam, až kým nevyšla opatrne úzkym priechodom medzi dvoma múrmi. Raz zdvihol ruku na pozdrav.

 

Kontakt celkom neprerušili, vymenili si niekoľko mailov:

 

2.6. „Diecézny dom dávajú budúcu jar do dražby, dovtedy to tu nejako utiahnem, ako hovoríš. Máme totiž ešte záväzky, sľúbené akcie. Dúfam, že nenarobím príliš veľký neporiadok v systéme. Ružiam konkurujú muškáty, tiež červené. A znovu tu boli jogíni. To je zatiaľ všetko, čo viem. F.“  

 

12.6. „Začiatkom júla sa chystáme sa s Margueritte na dovolenku k moru, k Atlantiku až do Soulac-sur-Mer. Dúfam, že bude pekne. Už sa obe tešíme, potrebujeme zmeniť vzduchu, aby len tak spolu. A.“  

 

8.7. „Auróra, ty si pravdepodobne teraz pri mori, a tento mail nájdeš až neskôr, no neodolám napísať ti hneď. Škoda, že nevidím pritom tvoj úsmev pod fúzy, hoci fúzy nemáš. Predstav si, šiel som do archívu hľadať pôvodnú kolaudačnú zmluvu domu, a… narazil som na ten zakladač o vitrážach, o ktorom si hovorila. Teda, šiel som uličkou, a na zemi som zbadal vypadnutý papier. Zdvihol som ho, týkal sa okien v kaplnke, spomenul som si na tvoju prieskumnú návštevu. Vzal som dolu celú dokumentáciu v čiernom zakladači, bol to ten čierny, však? Ten vypadnutý papierik, to bolo nič, ale zastrčený v jednom vrecku na zadnej strane obalu som objavil list, či skôr akési vysvetlenie sklára. V ňom píše, že sa mu na blšom trhu v Bruseli podarilo kúpiť dve debničky sklených úlomkov pochádzajúcich z gotických vitráží v dóme sv. Vavrinca v Liège. Vieš, to je ten dóm, ktorý revolucionári v osemnástom storočí zdemolovali. Majster sklár píše, že na celkom hornom okne použil práve tieto sklá. Bol som sa pozrieť v kaplnke, je pravda, že jedno okno akoby bolo iného pôvodu. Ide o výjav obrátenia sv. Pavla. Celú záležitosť treba odborne preskúmať, a neviem, či nás gotické okno zachráni, ale predsa, nie je to zvláštna náhoda?“   F.

 

 

 

Po vyše mesiaci, keď už bola Auróra naspäť z dovolenky, prišla od nej odpoveď. Bola možno výsledkom dlhých hodín voľna strávených na pobreží. Fréderic videl Auróru vnútorným zrakom: ako sedí na stoličke zapichnutej v bielom piesku, okolo hrdla šál, a len tak hľadí na postupujúci príliv…

 

22.7.  

 

„Fréderic, je to zaujímavé a zvláštne, máš pravdu. A máš tiež pravdu, že jedno gotické okno dom nespasí. Premýšľala som o tebe, a vašom spoločenstve: tie vaše veľké domy a kostoly, tie už dnes nemajú opodstatnenie, sú pridrahé a prázdne, a preto smutné. Počul si o tom, že sa má na diaľnici smerom k nám stavať nový shopping mall? Počul, či nie, asi nechápeš, na čo ti o tom píšem. No buď si istý, keď ho otvoria, ľudí nájdeš práve tam. Tak mi len prišlo na um, že by si si v ňom mohol prenajať priestor na kníhkupectvo. Predsa, určite by si si našiel svojich zákazníkov, a poskytol im niečo, čo inde len tak nenájdu. Píšem ti to, aby si videl možnosti, ktoré vždy sú. Najskôr si však sprav základný kurz vedenia účtov. A keď budeš potrebovať dobrú účtovníčku, o jednej viem. A.“  

 

Volala sa Brieždenie. Jej meno pripomínalo štrbinu v čase, chvíľu, ktorá je magická, takmer neuchopiteľná. A rozumela sa číslam.

 

 

O autorke Všetky Články

Katarina Varsikova

Katarina Varsikova

Príbehy. Ľudia. Joga. Prítomná chvíľa a vedomie, že všetko sa neustále mení.