Katarína Varsiková

Úlomky v Londýne

Za horúceho augustového večera, keď sa aj v noci sedí na verande v tielku, nám sused Paľo rozpráva pri pohári bieleho vína svoj príbeh o tom, ako sa stratil v Londýne. Predstava pulzujúceho mesta vzdialeného od javorinskej kopanice tisícpäťsto kilometrov, sa vznáša v teplom tmavom vzduchu.

Keď potom kráčam po londýnskom nábreží v prvý takmer jarný víkend v marci, medzi ľuďmi v rozopnutých kabátoch a slnečných okuliaroch, naplno mi dopne dráma Paľovho príbehu: stratený v dave, bez znalosti akéhokoľvek cudzieho jazyka okrem rodnej slovenčiny, nevediac adresu hotela, s mobilom v manželkinej kabelke, čiže zbytočným v tejto chvíli…

Je odliv a pri nízkom brehu Temži chodia skupinky ľudí, obutí v gumákoch, alias wellingtonkách, so sklonenými hlavami a niektorí aj s vedierkami v ruke, nedá mi to, zídem dolu opýtať sa, čo to hľadajú. Čo to hľadajú? Hocičo, čo prináša rieka, vravia členovia rodiny zberačov: úlomky kachličiek, vraj aj stredovekých a dokonca rímskych, pekne opracované kostičky z dávno zjedeného zajaca, mušle. Načo? Bude z toho mozaika, umenie na terasu. Rozlúčime sa. Jednu mušľu si vložím do vrecka bundy.

Pri Tate je na nábreží skupinka dievčat a žien, ktoré majú na chrbte pripevnený biely hárok s rôznymi želaniami. I WANT… čokoľvek od štíhlejších bokov po chápavého muža. Terapia či feministické posolstvo?

Wellingtonov pomník a oblúk pri vchode do Hyde Parku, generál, ktorý porazil toho malého Francúza. Nad bustou JFK rozkvitla ružová magnólia. Veľa ďalších pomníkov a pamätníkov, zavriem oči a predstavujem si, že namiesto áut a bicyklov hrkocú po bulvároch drožky, vo vzduchu sú celkom iné pachy, Londýn románu o Forsythovcov. Za bohatstvom a slávou priemyslového veku sú však spotené chrbty a mozole, a štvrte z hnedých tehál; tam, kde sa kedysi vyrábal a nakladal tovar, sú dnes byty, obchody, kancelárie, súčasti kovových kladiek a nákladných výťahov  zakomponované do fasád, pripomínajú inú éru. A tovar sa dnes vyrába celkom inde.

Túto jar sa nosia vlnené kabáty zľahka previazané opaskom, in je káva a čerstvé jedlo. V sprievode pri príležitosti dňa Sv. Patricka prevažuje zelená, z otvoreného zeleného autíčka máva dievčatko s vážnou tvárou, oblečené len v tričku, hoci vzduch je napriek ostrému slnku chladný, a najlepšie je mať rukavice aj šál. Kráčame popri sprievode, a dav hustne, no Londýn to prekvapivo zvláda, napriek množstvu ľudí je mesto čisté a vyžaruje priateľskú energiu. Hoci, netreba podliehať ilúzii. Člen kráľovskej gardy má len šabličku, no v palácovom výklenku hneď vedľa stoja po zuby ozbrojení muži, a ostražitosť je všade.

Ráno, keď sa zobudíme, hľadím z okna na jachty v St. Katharine Docks, medzi ktorými dôstojne plávajú kačice, za gigantickým hotelom zo sedemdesiatych rokov trčí kúsok Tower Bridge a nad ním sa skrýva ďalší Úlomok, The Shard zahalený v rannej hmle. V dvanástom storočí stál na mieste dokov špitál, v 19. storočí ho zbúrali spolu s tisíckou obydlí pre prístavných robotníkov, ktorí sa ocitli bez strechy nad hlavou. Vznikli doky s dvoma prepojenými vodnými nádržami, v ktorých parné zariadenia udržovali stabilnú výšku hladiny, okolo skladové budovy, tie boli ťažko narušené bombardovaním počas druhej svetovej vojny.

A dnes sa tu takisto býva, prechádza, jogguje, pije káva, a pracuje.

Ako sa napájame na energiu miest? Ako komunikujeme s dušami tých, čo tu žili pred stáročiami? Londýn vie. Nie je to otázka náhody, ale dôvery.

Kopaničiar Paľo napokon našiel svojich, vďaka trpezlivosti londýnskych policajtov, vďaka svojej intuícii, vďaka ktoviekomu a čomu ešte.

A ja ďakujem Zuzane, Samovi, Tereze a Marekovi, našim Londýnčanom, za víkend strávený v tomto meste plnom prekvapení.

O autorke Všetky Články

Katarina Varsikova

Príbehy. Ľudia. Joga. Prítomná chvíľa a vedomie, že všetko sa neustále mení.