Z miest

Teplý vietor prináša dážď, po dňoch babieho leta, keď sa vlhkosť koncentrovala do hmly a rosy. S vyhrnutým golierom sa vydám od parkovacieho automatu k autu, keď mi cestu zastane usmievavý mladík.
Mindfulness, tréning plného vedomia. Pracujem na tom, vraciam sa do prítomnosti, ale tento chlapec mi pripomenul, že moja myseľ sa opäť túla kade-tade.
„Idete do Bruselu?“ spýtal sa.
„Áno, prečo?“
„Mohli by ste nás zviezť?“ Nás – o pár metrov ďalej stoja ďalší dvaja s batohmi, ležérne oblečení, usmievaví. „Vraciame sa z Bologne, boli sme pozrieť kamaráta, ktorý je tam na Erasme. Autobus je drahý,“ dodal ešte.
Chápem. Všetky peniaze padli na zábavu. Potlačím chuť byť v aute sama, a súhlasím, že ich vezmem. Sú to milí chalani, bavia sa medzi sebou, keď prejavím záujem, zahrnú ma zdvorilo do konverzácie. Keď som ticho, nechajú ma. Rozprávajú sa o mestách, ktoré sa ich dotkli, dostali ich. Spomenú Istanbul, klasika, Fez, pre mňa neznáma exotika. Vyložím ich pri stanici metra Kraineem, je najbližšia po ceste, a tému miest rozvíjam ďalej sama…
Ktoré a prečo a čím…sa dotkne duše?
Energia z chodníka cez podošvy prejde do nôh a naplní telo. Neznáma chuť, vôňa, svetlo, ich kombinácia. Úsmev cudzieho človeka.
Mestá sú v móde: v 90. rokoch to bola Praha a Budapešť v Strednej Európe – vidieť a umrieť, ešte lepšie, vidieť a neumrieť, ukazovať fotky, rozprávať zážitky. Stálicami sú onen Istanbul, brána do orientu, či N.Y. a San Francisco za veľkým rybníkom. Moskva, Tokio…
No potom sú mestečká, ktoré človek obíde za niekoľko hodín, zlupne ich ako pralinku kúpenú na námestí. Stačí výlet na poldňa, a je možné, že niektoré vnemy utkvejú na veľmi, veľmi dlho.
Honfleur. Mesto podozrivého mena, čupí pri ústí Seiny do Atlantiku, pod mostom do Normandie, na brehu slaného blata. Tmavé, farebné mesto s vysokými domami v prístave, odkiaľ sa ľudia oddávna dívali do Nového sveta, fúkali do čaju a počúvali praskať oheň v kozube a vietor lomcujúci okenicami. Tušili diaľky, poznali hodnotu návratu.
Odtiaľto je skladateľ Eric Satie, zapáčilo sa tu Baudelairovi a Monetovi, dosť celebrít na taký zapadnutý kút.
Niečo ma láka ostať v tomto meste dlhšie a spoznať ho lepšie, no vždy po jednej noci a raňajkách odídem – v nenaplnenej túžbe, a teda aj s ním.
Zopár sto kilometrov po platených francúzskych diaľniciach, ich výhodou sú čisté a priestranné toalety pri odpočívadlách zadarmo.
Amiens. Rekordne veľká katedrála, a okolo viac-menej nové a veľmi pokojné mestečko. Na námestí pred katedrálou sa rozcvičuje partička občanov, chystajú sa na výlet s nordickými palicami. Pod vedením šľachovitého tmavého vodcu s lýtkami a „fessiers“, aké dávajú ostatným snívať o účinkoch tohto športu, sa rozťahujú, presúvajú váhu, krčia, vystierajú, obracajú. Stovky sôch na gotickej fasáde sa prizerajú; pripomína to jogu, a trochu aj francúzsku komédiu.
A potom, napokon… nie mesto, je to miesto: Mont Saint Michel, vypína sa nad zoranými poľami, a trochu sa bojím, či sa po druhý raz dá zažiť to, čo po prvý raz. Sendvičiarne, suveníry, reštaurácie, pasce na turistov v podobe akože tematických múzeí. No tam hore, tam je čisto, ticho, chladno. Gotické múry a klenby vztýčené na románskych základoch. Vedeli rátať, vedeli stavať, stredovekí majstri. Pominuteľnosť, maličkosť, pochybnosti nezmenšujú hodnotu ľudského bytia, práve naopak. V tom pechorení, chybení, hľadaní a naprávaní je dôstojnosť, ak sme schopní brať a nebrať to priveľmi vážne.
Francúzski králi chodili na Mont St. Michel na povinnú jazdu – raz za život sem vykonali púť, dostalo sa im prijatia a pohostenia od benediktínskych mníchov. Počas storočnej vojny sa ho Angličania pokúšali dobyť – neúspešne, vraj sám Svätý Michal pevnosť na skale ochránil. Stala sa symbolom normandskej hrdosti.
Loď chrámu obrátená na západ, tam kdesi v diaľke, sú v Atlantiku ďalšie ostrovy, a za nimi pevniny. Obdĺžniková kláštorná záhrada zavesená medzi nebom a morom, miesto v závetrí na rozjímanie, ale takých je na skale niekoľko, stačí sa prejsť, nájsť teplý múr, o ktorý sa možno oprieť, dívať sa na horizont, nemyslieť, byť. Mont Saint Michel odoláva turistom rovnako, ako odolal Angličanom, jeho dumavú prítomnosť a čistotu nenarušia svojou prítomnosťou. Odkiaľsi vyjde mních v čiernej sutane a sandáloch naboso: „Bonjour, chce to dnes krém na opaľovanie,“ poznamená s úsmevom. Áno, hoci sa práve začal november. Sú duchovní muži a ženy ľahší, pretože ich neťažia obmedzenia a trápenia tohto sveta? Alebo ťažia, ale možno im prikladajú menšiu vážnosť? Zľahka kráčam priestormi, splývam s miestom, zabúdam, čo bolo a bude, pretože tu čosi je.