Pozostatok starého vidieckeho Woluwe…osamote stojaci vysoký tehlový dom a dozadu sa tiahnu hospodárske budovy a pozemky, vpravo aj vľavo voľný priestor, okrem starej, napoly rozpadnutej šopy. A obďaleč novostavby – prehľad stavebníckeho pokroku posledných päťdesiatich rokov. V starom dome starý manželský pár, ako to má byť, ako v príbehu. Za pekného počasia stávajú spolu na ulici opretí o múrik, pozerajú na autá, ktoré v tomto mieste musia pribrzdiť a dať si navzájom prednosť – nutnosť dosiahnutá jednoduchým trikom – veľkým kvetináčom, ktorý zužuje priechod.
Prechádzam tadiaľ často, na jogu, ktorá je trochu nižšie na tej istej ulici, chaussée Roodebeek. Idem od metra k autu, alebo pešo na metro, alebo na bicykli. Jedného dňa sa mi z auta dom zdá akýsi osirelý – žalúzie spustené, nikde ani nohy. A vedľa múru zapichnutá úradná ceduľka. Okamih banálnej filozofie – takto to chodí. Starkí šli do domova alebo? Dom na predaj… Rodina s výhľadom na dedičstvo… Nemám čas sa pristaviť a ceduľa tam je stále, kedykoľvek idem okolo. Hovorím si, hádam ho nezbúrajú, to by bola škoda. Úplne zbytočná, márna úvaha, odhodím ju.
Až raz…Idem tadiaľ konečne pešo a môžem prejsť na opačnú stranu ulice a konečne si prečítať oznam: Stojí na ňom, že miestna správa sa chystá zbúrať…už aj tak zborenú šopu vedľa domu. Hľadá sa jej majiteľ, zrejme teda nepatrí k domu-farme. Posuniem sa kúsok ďalej a nazriem do domu samotného – v jeho útrobách – v salóne obrátenom do záhrady – sa svieti – a vo svetle lampy sa lesknú šedivé hlavy.
Úľava je trochu smiešna, radosť tiež… Požičaný čas, borrowed time, starkí sú tam, dom sa nepredáva, šopa sa búra. Nech.
Alebo sa mi sníva?
Viem…
