Katarína Varsiková

Ako sa dostať bez auta z domu v Bratislave domov do Bruselu s jedným nenechavým psom strednej veľkosti zvaným Beneton?

Lietadlom nie.

Skúsila som kamarátov a známych, či nemajú niekoho, kto ide mojím smerom a uvíta pasažierov… Raz by sa niekto našiel, ale musela by som čakať.

Mitfahrzentrale Wien, kedysi ju využívali ľudia, ktorých som poznala. No, pochodila som takto.

Ozval sa človek menom Viktor, hovoril po nemecky s neznámym prízvukom a dohodli sme sa, že sa stretneme v určený čas na parkovisku pri Sudbanhof vo Viedni. Zdalo sa mi to OK, viac-menej, prečo nie? Komunikoval normálne, príspevok na benzín mal byť 35 eur, ešte budem v rodine aj za ekonomicky uvažujúcu, čo sa mi stáva málokedy.
Silvia ma v slnečné pondelkové ráno doviezla k stanici. Práve na sviatok Ducha, park s pamätníkom R. Steinera pri stanici dýchal víkendom, ľudia sa prechádzali v ležérnom oblečení so psami a novinami pod pazuchou, sedeli na lavičkách a na tráve. Beneton sa pred cestou vylietal, pohral, okúpal v jazierku, a ja som zatiaľ vysielala pozitívne vibrácie smerom k Viktorovi Neznámemu: nech je normálny, nech to klapne…

Pol hodinu pred dohodnutým časom som mu zavolala; nachystala som si vetu (moja nemčina je trochu zhrdzavená). Takže: Viktor, som tu, kúpim si niečo jesť, vyberiem z úschovne kufor a môžeme ísť…“

V telefóne sa ozval ženský hlas, asi na šieste zvonenie. Nemčina: Nedostali ste správu? Viktor dnes nejde, je chorý, leží v horúčke v Maďarsku.“ Výhovorka alebo pravda, je to jedna.
Viac nebolo o čom. Chvíľa bezradnosti na parkovej tráve. Prečo? Veď som vo Viedni, len 60 km od jedného domova, neďaleko stanice, s peniazmi v hotovosti aj plastiku! V bezpečí. Tu a teraz. Joga pomáha, pomalé dýchanie a zvládnutie paniky.

Vrátila som sa na stanicu a šla k okienku s lístkami: Spojenie do Bruselu?

Vybrala som si správne okienko, milú osobu, ktorá videla moju nervozitu a podávala mi informácie ochotne, zrozumiteľne. Moja nemčina sa adrenalínom prudko zlepšila aj bez toho, aby som vyslovene chcela. Do Bruselu treba prestupovať. V Kolíne.

To je ale OK, Kolín je neďaleko, moje obľúbené mesto na Ríne, do Kolína po mňa prídu.

Lístok, pre seba a Benetona. Spolu 111 eur. A ide to o necelé dve hodiny, akurát dostať sa na Westbanhof, vpratať sa do novej situácie, ešte sa prejsť, kúpiť si niečo na cestu. Kebab Benovi a sebe falafel u Turka. Taxikár bol Chorvát. Viedeň je vraj príjemné mesto, lebo tam takmer žiadni Viedenčania nežijú. Cudzinci sú tu ako doma. Pripomína vám to niečo?

Vlaky na západe som vždy mala rada, čisté a pohodlné, smerujúce tam, kam chcem. V tomto sme si odsedeli 11 hodín, rakúska krajina za oknami v popoludňajšom slnku malebná, Beneton pod nohami celkom pokojný. Vedel, že sa musí správať slušne, nebyť jeho, niet tejto komplikovanej cesty. Do reštauračného vozňa ma s ním nepustili, ale doniesli na miesto čokoľvek, piť aj jesť. Zvládla som akurát zelený čaj, so stiahnutým žalúdkom som sa na obrázky v jedálnom lístku dívala ako tiger na pole kapusty, bez záujmu. Beno vydržal. Technicky vzato mal mať náhubok, a nemal. Nik nenamietal. Ani nik, kto si ho všimol, neplesal, že vidí štvornohého cestovateľa. Vo vlaku bol jediný štvornohý. Hodiny sa míňali. Joga naozaj pomáha, človek je v kondícii zvládnuť aj dlhé sedenie. Dva razy sme vystúpili na perón ocikať nejaký smetiak (Beno), ale ani veľmi nechcel. Prepol sa do driemajúceho režimu, nič nepotreboval. Vzala som si príklad a vydržala s jedným pohárom čaju a jednou návštevou toalety. Zo solidarity, pre zjednodušenie. V Rakúsku bol vlak poloprázdny, v Nemecku sa naplnil. Ľudnatá krajina sa hneď spozná.

No od Frankfurtu už sa opäť vyprázdňoval, a medzi zastávkami Bonn a Kolín sedela v blízkosti už len mladá violončelistka, ktorá telefonovala niektorým z balkánskych jazykov. A ešte nemecký manželský pár. Ubehol aj posledný úsek cesty. Vystúpila som na perón a objavila Braňa v pásikavom tričku. Bonus je, že hneď pri východe zo stanice sa človek ocitne pred kolínskym dómom. Veľkolepý pohľad. Polnočné mesto plné nočných živlov, bezdomovci sa ukladali spať popod fasády okolitých domov. K rieke je to len niekoľko krokov, prešli sme sa a Beno čulo lietal a čuchal, kríženec jeden.

Z Kolína do Bruselu dve hodiny autom po diaľnici, tie som však prespala. Od úľavy. S pocitom bezpečia. Beneton zjedol svoj kebab.

O autorke Všetky Články

Katarina Varsikova

Katarina Varsikova

Príbehy. Ľudia. Joga. Prítomná chvíľa a vedomie, že všetko sa neustále mení.