Starší pán v čakárni u doktora podriemkava, ruky zložené v lone. Vyzerá pokojne, spánok, aj driemoty, sú dar. Pán doktor je všeobecný, ale má aj špecializáciu na srdcové choroby, a úspešnú prax. Čakáreň bola kedysi pravdepodobne salón meštianskej rodiny, ako ukazujú niektoré detaily – zamurovaný krb, štukový strop. Uplynulé časy pripomína aj vyrezávaná komoda v jednom rohu. Inak je to čakáreň – s oknom do ulice, stoličkami a stolíkom pokrytým časopismi.
A tak tam ticho sedíme a čakáme.
Ozve sa bzučiak a rozletia sa dvere, dnu vojde rodina s dvoma malými chlapcami. Obaja rodičia majú na uchu telefón: žena čosi vysvetľuje v jazyku, z ktorého nerozumiem ani f, okrem spojenia woluwe shopping. Asi sa dohovára s kamarátkou na stretnutí, možno jej vraví o tom, že deti sú choré…
Jej muž hlasno hovorí do svojho mobilu – po anglicky. Vybavuje pracovný telefonát, ktosi si chce požičať auto, Polo, 200 eur na štyri dni aj s benzínom. Nie je to drahé, my friend, zdôrazňuje. Zákazníka oslovuje zásadne my friend. Chlapci čušia.
Dedko sa na tie hlasy strhne z driemot a neveriacky sa obzerá okolo seba: Kto to tu hlaholí? A navyše, nič nerozumiem. Je po spánku.
Mladý pán dokončí dva obchodné rozhovory a prihovorí sa mi:
„Malý má zapálené hrdlo.“
Jeho žena vyjde s mobilom von.
„Akým jazykom hovoríte?“ spýtam sa, aby reč nestála, v skutočnosti zo zvedavosti.
„Po albánsky.“
Doktor nás príde zavolať.
Belgický dedko s nimi zostal sám.
Hej, musí to byť pre nich ťažké, mať krajinu plnú toľkých ľudí zo všetkých končín sveta, vravím si.
