„Ponúkol mi, aby som zariadila čajovňu pre kamarátky a veštiareň. Jasné, že mu pri predstave starých báb nenapadlo nič iné ako bosoráctvo,“ rekapitulovala som svoje nedávne zážitky a skúsenosti pred kamarátkami.
„Náhodou brnkol na správnu strunu, stareny sú odjakživa symbolom mágie, strážkyňami múdrosti a skúsenosti, aj v rozprávkach sa na rady chodí k starým, nie k mladým,“ povedala Jolana, doktorka sociológie so zvykom komentovať realitu jazykom tejto vednej disciplíny.
Sedeli sme v kaviarni v uličke, do ktorej sa odbočuje z Michalskej ulice, z hlavnej pešej zóny. Hoci sme ani jedna nebývali v starom meste, rande sme si dávali v centre, sem nás to ťahalo, asi pre spomienky na korzo našej mladosti. Korzo žilo aj teraz, hlavne cez letné víkendy; búdy, ako vravela Jolana o domoch, boli tie isté, mnohé zrekonštruované, len my sme sa zmenili, a niet toho, kto by nám spravil fasádu. Aj dnes sa tu prepletalo veľa turistov, najmä Japoncov, Talianov, Nemcov – to za našich čias nebývalo. Za mladi som na korze poznala takmer každého, kto šiel okolo. Ozaj, ktovie kam sa podeli všetci z mojej generácie, do akej emigrácie odišli? Kamsi von, či do vnútornej?
„A ty si mu teda vrátila kľúče, že pekne ďakuješ,“ pretrhla moje myšlienky Kata.
Bolo skoré zimné popoludnie všedného dňa a za oknami len občas prešla postava či skupinka postáv. Túto kaviareň sme mali rady predovšetkým v zime – pre vôňu sviečok a arómu vareného vína, pre chladničku s presklenými dverami, za ktorými boli vystavené gaštanové jazýčky a dobošove rezy, zákusky našej mladosti.
