Nevedel, čo jej objednať, no vedel, čo potrebuje on:
„Borovičku a sódu,“ povedal staršej žene v plášti. Dopĺňala do vaničiek šaláty: vajíčkový, pikantný, bulharský, treska, zhodnotil pohľadom.
„Máte ešte niečo iné na jedlo?“ spýtal sa.
Hodila naňho plechový výraz:
„Máli sa vám?“ odpovedala protiotázkou.
„Nie, pravdaže nie, sám učil svojich chlapcov skromnosti: Buďte vďační, že máte čo jesť, že ste nezažili vojnu a hlad. Viete, koľko ľudí na Západe hladuje? A v Afrike? Dal mu raz protiotázku Janko. V Afrike tiež. Lenže v Afrike boli aj krajiny budujúce socializmus, tam sa hádam nehladovalo, dúfal, hoci nič presné o tom nevedel.
„Počkám, budem mať spoločnosť,“ povedal milo pani ktorá vôbec milá nebola. S táckou v ruke si všimol, že už prichádza. Prezliekla sa do džínsov a košele. Pravdaže, džínsy. On sám takýto kus odevu nevlastnil; do práce a na návštevy nosil obleky, doma a do záhrady tepláky, na zimu mal ešte jedny zelené menčestráky, ale v páse ho tlačili. Mal by si dávať pozor na líniu.
„Čo si dáte?“
Pozrela na jeho úlovok:
„Nie som zatiaľ veľmi hladná. Sódu.“
„Kávu?“
Pokrútila hlavou. Alkohol jej neponúkal, akoby sa to nepatrilo, takto na obed, v ubytovni pre mládež. Objednal ešte jednu sódu, a dva krát dvadsať deka šalátu – po dvoch druhoch. A štyri rožky k tomu. Všetko poukladal na umakartový stolík, spolu s hliníkovými príbormi.
„Tak mi o sebe niečo povedzte, aké máte plány?“ spýtal sa, jedlo si nevšímajúc, zato poldeci nepustil z ruky, chlipkal. Prvá reakcia žalúdka bola kladná.
„Neviem,“ znova pokrčila plecami. „Myslela som, že dokončím školu, potom uvidím, teraz naozaj neviem.“
„Nuž, my dvaja to tu asi nevyriešime. Jedzte,“ ponúkol ju. Nepohla sa. Nevedel, ako ďalej. V tom sa na opačnej strane vestibulu rozrazili vchodové dvere a dnu vošla vysoká dievčina. Zuzana sa začervenala:
„To je ona, moja spolubývajúca, volá sa Martine.“
Prekvapene pozrel na dievčinu, pohľady sa im stretli, boli jedinými osobami na scéne. Zbadal, že vonku zostali stáť traja mladíci a fajčili. Nonkonformisti, označil by ich v správe pre stranícky výbor. Podozriví. Oblečení nedbalo, účesy – nevedel by ich charakterizovať, no výraz v tvári áno – drzý. Zase to začal v duchu rekapitulovať manželke.
„Hi.“
Tá zahraničná si to k nim namierila. Zaujal obrannú pózu, ale pre istotu pozdravil – po nemecky. Ani Zuzana sa netvárila nadšene, len počúvala, ako jej to dievča čosi vysvetľuje. Onedlho sa pobrala – k izbe 16.
„Ide si po nejaké veci, čo má v skrini,“ vysvetlila mu. „Odchádza cestovať po Slovensku so zahraničnými novinármi, ktorí budú informovať o dianí v krajine mimo hlavného mesta.“
To si mohol myslieť, že sem vpadnú, a využijú príležitosť dokončiť rozvrat!
„Vraj by som mala zostať, nemčina mi celkom ide, bude príležitosť zarobiť si – prekladmi. Možno by som aj mala… Ktovie, čo bude s otcom.“
„A čo robí váš otecko?“
Chytil sa toho, konečne niečo, veď jej otec je možno niekto taký, ako on sám, a prostredníctvom dcéry nadviažu spojenie.
„Je – bol – je, vlastne teraz ani neviem, riaditeľ zbrojovky v Martine.“
„Ach, teda náš!“ zvolal neskrývajúc nadšenie.
„V tejto chvíli asi už bez práce.“
„Ach, jaj, Zuzana, je to strašné, čoho sme sa dožili. Čo my, no vy ste ešte mladá, ktovie, čo vás čaká?“
