Maison Communale, Woluwe St. Lambert, Brusel, máj 2015
Je to miestny úrad. Budova z 1938 v modernistickom štýle, na ktorú je táto štvrť hrdá. Vstupná hala je veľká, plná svetla, interiér má teplé a prívetivé prvky. Ako návštevníčka a stránka som si vytlačila poradové číslo pre okienko označené „Etrangeres“. Cudzinci. Počkala som si svojím dokumentom na lavici, obzerajúc sa dokola. Je to vždy zaujímavé, pozorovať ľudí, ako vybavujú. Istá africká dáma je tu s kočiarom a sprievodcom – zjavne dobrovoľníkom povereným pomáhať ľuďom, ktorí majú zatiaľ ťažkosti vybaviť si svoje záležitosti sami. Je výborný; najprv odprevadil staršiu dcérku tejto stránky k stolíku a dal jej papier a ceruzku, aby si kreslila. A potom pri okienku pokojne, neutrálnym tónom, objasňuje okolnosti svojej klientky…
Prišla som na rad a predložila svoju záležitosť – papiere a doklady k žiadosti o vydanie ID, úradníčka zbežne prelistovala zložku a povedala mi:
„Nuž ale, veď vy už patríte k okienku „Population“. Počkajte, posuniem Vaše dokumenty kolegyni, číslo poradia si nechajte, keď sa rozsvieti, choďte k vedľajšiemu okienku.“
Tak som si opäť na chvíľu sadla, a onedlho mi iná pracovníčka dala podpísať žiadosť o belgickú ID kartu, ekvivalent občianskeho preukazu. Napriek tomu, že som v to ráno mala v hlave celkom dosť chaosu a starostí, fakt zaradenia do belgickej population vo mne vyvolal ľahkú radosť a veselosť. Niežeby som sa chystala kandidovať na nejaké funkcie, niežeby to čosi výrazne menilo, ale predsa…
Desať rokov života v tejto krajine, v tomto meste… Šla som domov cez park G. Henri a na chvíľu som si sadla na lavičku: Je máj, ako vtedy pred desiatimi rokmi. Odkvitajú rododendrony a azalky, ako vtedy pred desiatimi rokmi. Ťažké hlavy farebných kvetov padajú do tône. Park je takmer prázdny vo všedné ráno, je tu len niekoľko zahraničných mamičiek s malými deťmi, ako som bola ja vtedy. Belgické deti sú v jasliach, zarezávajú od útleho veku. Aj tieto matky, ak tú zostanú, napokon zveria svoje ratolesti školskému systému.
Park bol kedysi cintorín, pripomínajú to kamene chodníka, na niektorých možno prečítať: Tu v pokoji odpočíva A.B., manžel či manželka… Vytesané litery ešte celkom nezmazali podošvy tenisiek a kolesá trojkoliek. Aj stromy sú tu akési dôstojnejšie, vyžarujú pokoj.
Vtedy pred desiatimi rokmi som tento park objavila s pomocou mapy, pyšná na to, že som potrafila. Našla som parkovacie miesto (a dostala hneď aj pokutu, lebo som nepoznala systém parkovacích hodín).
Je tu výborné ihrisko, tých je v Bruseli toľko! Udržiavané trávniky polievané štedrým dažďom, parková stráž, ktorá ma kedysi opakovane upozorňovala na povinnosť viesť psa na vôdzke. Keď náš pes to nechápal a chcel behať a lietať! Nechápal belgický systém a povahu, nutnosť organizovať spoločnosť s veľkou hustotou obyvateľstva.
Pes Benetton už lieta tam, kde mu je dobre, a zajace naňho vždy počkajú, tak nejako to povedal môj bratranec. Deti vyrástli z ihriskových čias, hoci si stále predstavujem, že by sme si tu našli zábavu na pár slnečných hodín, ihriská sú predsa pre všetkých. Pre mňa určite – jemný piesok pod nohami, hojdačky, preliezky – kedykoľvek.
Čo všetko sa za desať rokov zmenilo, stalo, to je téma presahujúca túto úvahu. Dôležité sú udržiavané staré väzby s rodinou a rodným mestom, aj nové vzťahy v novej krajine…Návrat nemožný, možno však znova a nanovo prichádzať, hľadať spojenie. Je to tapiséria so zložitým vzorom, mnohofarebnými niťami, niektoré tenunké ako vlások, iné jasné a pevné… Predraté miesta dojímavé či znepokojujúce… Tapiséria je však živá a neustále sa mení…
