Foto je od kamarátky. Vzniklo na meditačnom pobyte v Mexiku, ktorý organizuje Dr. Joe Dispenza.
„Joga je mŕtva,“ žmurkne na mňa titulok jedného zo zilióna online článkov. Algoritmus je chytrý, vie komu čo šupnúť. Článok je zamknutý, dokážem prečítať len prvé dva odstavce. Tému možno rozvíjať z rôznych uhlov – ako pandémia zmenila vzorce nášho správania, veľa skvelých hodín a zostáv jogy je na nete zadarmo a ďalšie faktory. Konkurenciou je aj Pilates, tak veľmi inšpirovaný jogou, a iné smery a techniky a školy a – je to úplne v poriadku. Čo má zomrieť, zomrie, aby koleso života pokračovalo, hovoria staré texty. Joga prežila tisícročia, a hoci z pohľadu veku tejto planéty je to stále iba záblesk, z pohľadu ľudského života dosť dlhá epocha. A teda vôbec sa nechystá zomrieť.
Prepletajúc sa uličkami obchodného reťazca na predmestí, kde mnohí nakupujú, lebo je to výhodné, uvedomím si, že stojím v joga asáne – v tej najnáročnejšej. Čakám, kým mama naloží do vozíka vybrané potraviny. Spomalená vekom, obrátená do seba, sústredená na to, čo robila celý život – zásoby.
Jedna časť mňa by bola najradšej, keby tento reťazec vôbec neexistoval, keby sa kupovali základné potraviny na trhu alebo v tržnici, nezabalené, lokálne, bez neónových svetiel, lákadiel, obalov. Na darčeky a tieto špecialitky by existoval butik, tam by sa chodilo pred narodeninami a oslavami. S vysokou citlivosťou sú supermarkety takmer neznesiteľné. Neón nad hlavou, hudba a veľa tovaru, ktorý nechcem a moja nervová sústava vyhodnocuje situáciu ako hrozbu. Vydržať tu, nestratiť trpezlivosť, nepoddať sa nervozite – toto je jogová pozícia. Podložkou je dlažba obchodu. Pred očami mi preblesknú niektoré sekvencie z detstva ako keď sa umierajúcemu prehrá v posledných chvíľach film života. Spomienky majú svoju energiu a emocionálnu stopu. Vnímam ľudí okolo: Čo kladú do vozíkov, čo hovoria deťom, ako sa tvária. Trvá to dlho, dlho.
Prečo toto nazývam jogou? Nejde tak veľmi o tréning trpezlivosti, prijatia, zachovania si vnútornej integrity. Áno, znie to vznešene, ale o toto sa neustále hrá. Ale to ešte nepotrebuje meno joga.
Zapriahnuť je jeden z významov slova joga: yoke. Staré slovo roľníkov, ktorí zapriahli zviera do voza, vyskočili na kozlík a viezli, čo bolo treba, kam bolo treba. Ak ktorýkoľvek článok záprahu zlyháva, škrípe to, nejde to. Vo vzťahu k sebe ide o vzájomný vzťah všetkého so všetkým: fyzické telo, postoj, pohyb myšlienok, pocity a emócie, všetko je prepojené vedomím a dychom. A tu je situácia v supermarkete jogou. Nesúdiť seba za to, čo mi víri v hlave. Sekundárne, nesúdiť sa za to, že sa súdim a chcela by som to zvládať lepšie. Rasizmus a šovinizmus, s akým sa pozerám na niektorých spoluobčanov potrebuje súcit, so sebou v prvom rade. Je to v poriadku. Ide o proces zvedomovania, vynášania z hlbín podvedomia nevedomia. Keby som poznala príbeh kohokoľvek z nich, súcit by sa vyplavil prirodzene. Viem to. Simultánne viem závidieť ploché brucho mladej matke v rade vedľa, nehlučne okríknuť príliš hlučnú partiu, hanbiť sa za niekoho, kto je neúctivý voči pokladníkovi.
Pýtate sa, načo je dobré tomu všetkému venovať pozornosť? Stačí sa obrniť, vybaviť svoje a nechať obchod za sebou. No, nie celkom. Jednak, nedokážem to, neviem prestať vnímať podnety a zavrieť svoju citlivosť. Jednak, venovať pozornosť tomu POEM – pocit, obraz, emócia, myšlienka na vnútornej strane mi zároveň dáva slobodu. Keďže sú také prchavé, premenlivé, viem, že POEM nie som ja. A okrem toho, potláčanie pocitov vedie k pretlaku.
Až kým nevynesieme potlačené mechanizmy na svetlo, budú riadiť náš život a my to budeme nazývať osudom, parafrazujem CG Junga. Vyhovárať sa na okolnosti, okolie, iných. A toto sa s jogou mení. Zobrať 100 zodpovednosti za všetko, čo sa mi deje. Nemusí to byť príjemné, ani radostné, ani povznášajúce. Ego je súčasťou konštruktu a záprahu, a vždy bude mať pripomienky a názor a chcieť niečo iné. Naše egá živia tento biznis, aj tieto obchody. Zajedáme a zapíjame nepríjemný pocit, že nie sme dosť, nikdy nie je dosť.
V joge ide práve o toto odhaľovanie, odkrývanie nevedomých mechanizmov a pohnútok. Ak v nejakom akomkoľvek období života potrebuje človek pracovať s fyzickým telom, využiť techniky z jogy na uvoľnenie, je to v poriadku. A vo chvíli, keď zrazu systém jogy začne ťukať do múrov, ktorými obostaval svoje srdce, tak od nej odskočí a nájde si niečo iné. Alebo sa rozhodne byť prítomný búračke. Všetko je sloboda a voľba. Joga sa začína v byť v okamihu, keď sa úplne, načisto a celkom prestanem vyhovárať na iných a okolnosti. A keď sa prichytím, že sa vyhováram, tak znova ten záprah preskúmam, pozriem miesta spojov, pohladím zviera, čo to ťahá, zvedavo a skúmavo nájdem, čo treba uvoľniť, a čo pritiahnuť, aby som pocítila voľnosť a pohyb.
Upozornenie: z voza kadečo padá, trúsi sa. Ťažné zviera potrebuje oddych a láskavého kočiša, pohoniča. Voz si takisto vyžaduje pozornosť.
Ktorá časť bytosti je kôň, ktorá voz a ktorá kočiš?
Nakúpené. V aute. Nákupný vozík zaparkovaný. Nič sa neskončilo a všetko sa mení. Slovo algoritmus tiež pred desiatkami rokov nepatrilo do bežného slovníka. A možno z neho opäť vymizne.
Nakúpte viac za menej. Naozaj, a načo?
Ahimsa, nenásilie, sa začína prijatím všetkého.
