Možno sme mnohí leteli niekedy s pilotom, pre ktorého to bol prvý let naostro – s posádkou a pasažiermi. A netušili sme to. Má nalietané, naskúšané, nacvičené a toto je magický okamih. Vzrušenie a očakávanie z po prvý raz.
Expert so začiatočníckym nadšením je výborná kombinácia a majstrovstvo. Vyšiť si na tričko absolute beginner, napätie a uvoľnenie v jednom. Spojenie protikladov, prijatie paradoxu.
Absolute beginner vyšila kamarátke kamarátka na tričko, keď čakala prvé dieťa.
Patanjali sa v štvrtej knihe vracia znova na začiatok – k adeptovi, ktorý získa isté schopnosti, dary, a vzápätí sa ich vzdáva. Aby po nich nechňaplo ego, ale aj preto, aby mohol začať nanovo. Nikdy nie je hotovo.
Možno je človek pokročilým jogínom vtedy, keď mu presne toto – pokročilosť – začne byť úplne fuk. Jedno. Slovo pokrok v sebe obsahuje krok, a každý krok je aj tak jediný a prvý.
Vo vzduchu poletuje babie leto, slnko je horúce ale omamuje inak ako letné. Možno ako keď ťa zvedie zrelosť a ty sa necháš?
Tak fajn. Tá pokročilosť v joge je aj toto: pozícia sa tvorí, opravuje aj ukončuje zvnútra. Nie zvonku, nie podľa odrazu v zrkadle. Pozíciu živí dych, nie ego, hoci aj ego je prijaté, lebo nezabudnime, že všetko sem patrí, čo tu je. Všetky časti sú v poriadku. Z miesta na podložke sa objavujú možnosti aj prekážky, a všetky sú tu doma. Roztápa sa musím, a mäkne do môžem. Vzniká priestor pre neti-neti, ani-ani a teda zároveň aj-aj.
Opilo ťa to slnko, alebo prvé víno? Nie. Objala som paradox: má vysekané ramená, pevné, dá sa o ne oprieť. Aj absolute beginner sa môže oprieť, práve pre neho tu sú.
Rezignácia na názor, správnosť, či dobro?
Nie. Prepojenie hlavy a srdca, ktoré si do rozhodnutia pozýva intuíciu aj múdrosť. A potom – aj tak sa všetko stále mení. Čo je dobré v tejto chvíli, nemusí byť v inej, a naopak.
Včely a motýle lietajú v tom babom lete bez náznaku paniky a stresu, že sa to skončí. Prídu dažde (kiežby), hmly, nastane chlad (hádam). Včely ani motýle to nevedia, neriešia. Malé ružové blšky štípu. Au! A skáču. Ako myšlienky, ako emócie.
Technika pozície slúži ako lešenie – aby sme sa dostali po fasáde tam, kam treba. Samotná pozícia je tiež lešenie, aby sme sa dostali do zákutí svojej bytosti. K možnostiam, k prekážkam, k poznaniu.
Rýchlo klesne, to jesenné slnko. Zrazu je za stromom, za domom, kdesi za obzorom, ktorý sa v meste až tak často neukazuje. Treba ísť vyššie, na strechu, na most, na hradný kopec. Keď slnko zapadne, votrie sa chlad, takmer okamžite, prinesie ostré kontúry. Vyjsť z jogovej pozície ako po prvý raz. Iyengar a jeho kniha Svetlo jogy. Žiadne poletovanie po podložke, každá asána sama za seba, pripravená, podporená pomôckami, preskúmaná zo všetkých uhlov.
Ak sa v osemdesiatke zohnete, aby ste si zaviazali šnúrky, a bez problémov aj vztýčite, je to vedľajší benefit jogy. Parafrázujem Iyengara.
Informácie ku mne putujú cez krátke videá, iba niektoré si pozriem. „Joga je iná na Západe ako v Indii“, vraví žena, ktorá o tom niečo vie. „Pre nás Indov je 90 percent práce v joge vnútornej, len 10 percent vonkajšej.“ Táto naša kultúra (západná) je obrátená von, čo ma tam niekde čaká, v inej krajine, v inej miestnosti, čo si odtiaľ vziať, hej, aj privlastniť. Ako ma prijmú iní, ako ma ohodnotia. Niekedy mám pocit, že sme si svorne vytiahli tarotovú kartu Súd. Zilióny názorov, uhlov, hodnotení.
Jogová turistika – vymetať štúdiá v rôznych krajinách a mestách, a potom pri oat cappucine debatovať o zážitkoch, rozdieloch, špecifikách. Je to vzrušujúce, je to inšpirujúce a je to – aj mätúce. Niektoré z tých štúdií medzitým zanikli, od iných mi stále chodia newsletters, niektoré občas prebehnem očami a občas aj srdcom.
Treba niečo vedieť? Vedieť cítiť, vedieť prijať, vedieť pustiť. Hej, sú o tom knihy, sú finty a techniky a je tu joga a je umenie. A to je dosť.
Nekonečno ciest.
