Foto Hlavy na pláži @Miro Kukučka
Zuzi, ako si mi povedala, svojím špecifickým spôsobom sme všetci migranti. Tvoja nedávna výstava v Akadémii krásnych umení v Namure spracúva tému pohybu a migrácie. Do diela si zakomponovala ceruzky, ktorými kreslili deti v centre utečencov z Ukrajiny v prvej vlne aj čistý papier, na ktorý túžime napísať nový príbeh. Príbeh o slobode, prijatí, realizovaní snov. Je to utópia? Nie sme nepopísaný papier, všetko si nosíme v sebe: minulosť, príbehy, bolesti, radosti. Korene máme hlboko. Vytvorila si hniezdo z konárov plné prázdnych vaječných škrupín. Nie sú však celkom prázdne, na dne sa čosi leskne. Vajíčko má dokonalú formu a ukrýva tajomstvo zrodu. Je vložené do výklenku.
A napokon, hlavy. Rozostavené po pláži v Ostende, vo vlhkom piesku. Tí, čo odchádzajú na more a dívajú sa na brehy, ktoré tam niekde sú, nevidené, tušené.
Téma migrácie nemusí mať len ten ťažký, politický podtext. Je to aj téma pohybu, priestoru, hľadania ako takého. Niekedy potrebujeme odísť z miesta, kde sme sa narodili, aby sme sa našli. Niekedy sa vraciame tam, odkiaľ sme prišli. Objavením nových miest objavujeme aj tie časti seba, ktoré by inak zostali ukryté.
Tvorivý proces je takisto dobrodružstvo hľadania neznámeho, nepoznaného.
Zuzi, ako dlho si v Belgicku a čo ťa priviedlo k štúdiu umenia na Akadémii?
V Belgicku žijem spolu s rodinou už devätnásť rokov. Počas mojej poslednej materskej dovolenky som navštevovala kurz akvarelu, po ktorého dokončení ma umelec a dnes už aj priateľ, ktorý viedol kurz, povzbudil, aby som v tvorivom procese pokračovala, lebo vidí vo mne potenciál. A tak som si pred rokmi vyhľadala umeleckú akadémiu a dala sa na štúdium.
Po rokoch štúdia, skúmania techník, materiálov a tém, si sa vyprofilovala a našla si svoj rukopis. Vedela by si o tomto procese povedať pár slov?
Štúdium som začala v multidisciplinárnom ateliéri, kde sme kreslili ceruzou, suchým pastelom, olejovým pastelom, uhlíkom, maľovali sme akrylovými farbami, olejovými farbami, akvarelom, pracovali s hlinou, pokračovali amatérskou fotografiou, rytinou, prácou s textilom, drôtom atď. Otvorili sa predo mnou dvere k nekonečným možnostiam, úžasného nikdy nekončiaceho umeleckého procesu, pri ktorom som zistila, že ako umelkyňa som nezaraditeľná len do jednej disciplíny. Stále s humorom tvrdím, že potrebujem minimálne tri životy, aby som všetko vyskúšala. Chcem naďalej experimentovať, poznávať, vytvárať diela a pri tom všetkom objavovať samú seba a následne to komunikovať ľuďom okolo mňa. Je to taká pomyselná hra medzi mojím vnútorným svetom ako umelkyne a svetom, ktorý ma obklopuje.
Dať sa na štúdium v Belgicku znamená určite aj dostať sa hlbšie do kultúrneho a spoločenského priestoru tejto krajiny. Aká je scéna umelcov konkrétne vo Valónsku, kde ty žiješ a pracuješ?
Moje osobná skúsenosť je, že ak zaklopete na dvere každého druhého obydlia vo Valónsku, určite tam nájdete nejakého umelca. Belgicko je pre mňa úžasnou krajinou v tom, že dáva možnosť ľuďom v každom veku – a tým myslím naozaj v každom – vydať sa na cestu umenia na školách, ktoré ponúka. Či je to vizuálne umenie, tanec alebo hudba, môžete sa začať vzdelávať, spojiť sa, prinavrátiť alebo objaviť v sebe umelca, ktorý tam drieme. To je v rámci Európy dosť výnimočné. Vo väčších aj menších mestách sa pravidelne konajú tzv. Umelecké chodníky, kde majitelia domov poskytnú svoje obydlia na predlžené víkendy ako miesto na výstavu umeleckých diel a tiež stretnutí umelcov s návštevníkmi. Víkendy sú nabité umením všetkého druhu, rozhovormi, výmenou kontaktov, pracovných postupov aj osobných príbehov.
Príbehov pohybu.
