Ilustrácia: Tereza Giannitsadi a jej hravé tvorivé iskrivé portfólio si pozrite na IG rezi_illustration alebo na https://reziillustration.wixsite.com/rezi-illustration
Lásku nám nemôže dať niekto druhý, toto je ilúzia, z ktorej sa potrebujeme dostať. Zahlásim a na chvíľu na stane ticho, kým sa ozvú protesty.
Akože nie? To je dobrá sprostosť. Tak to potom môžeme celé zabaliť a stať sa egoistami.
Neviem nájsť slová, cítim potrebu brániť sa, vnímam útok, nátlak, všetky tie staré vzorce správania. Keby sme si mohli rozhryznúť krky ako kedysi, bolo by to jednoduchšie. Ale nemôžeme. Evolúcia.
V druhom zrkadlíme svoju nekonečnú kapacitu milovať, povzbudzujeme ich otvoriť priestor, pustiť nás doň, oni cez nás objavujú svoju schopnosť zahŕňať, zrkadliť, násobiť. Zdroj tohto zázraku nie je externý.
A záleží na tej hre so slovami a významami? Aj áno, lebo mám túto možnosť, slová, povolenie hrať sa.
Takže?
Samí Ukrajinci. Kde sa berú? A vôbec nie sú chudáci. Sú dobre oblečení. Jazdia na drahých autách.
A mám chuť rozhryznúť krk, keď počujem tento division bell. Na jednej malej planéte sa potrebujeme deliť na takých a takých? Iba mne to pripadá ako nezmysel? Ozvena tridsiatych rokov dvadsiateho storočia? Haló? A ani vtedy to nebolo nič nové, antisemitizmus nevymyslel Hitler. Ani koncentrák. Hitler je inak celkom pohodlná figúra zvaná výhovorka a prenášanie zodpovednosti. Nechuť vkročiť do svojej tieňovej energie. Poznám. Je to riskantné, šepká dozorca. Zosmiešniš sa, stratíš sa, možno nič nenájdeš. Choď, šepká iný hlas. Oveľa tichší, mimochodom. Prax meditácie je okrem iného aj na to, aby som ho započula.
Emocionálna hojdačka zamieňaná s láskou. Skús sa pustiť, šepká ten tichý hlas. Pusti sa úplne. Do prázdna. Spoľahni sa, že sú ruky, čo ťa chytia, zavíria fanfáry, na chvíľu pocítiš váhu druhého, on tvoju, gravitačnú silu, a zároveň okamih slobodného letu. Trochu sa to šmýka, emócie sa prejavujú aj ako spotené dlane, je to vzrušujúce, svet je naopak, a netuším, kam to vedie.
Milujem cirkus. Korpulentná blondína vypúšťa z klietky holuby, pred desiatkami rokov sa ladne prechádzala po hrazde a lane. Oddané psíky a cvičené kozy sú členmi svorky. My sme cirkus a všetko je v neustálej transformácii. Larva, kukla, motýľ a nikdy sa to nekončí. Kto raz prešiel plavne po vysoko zavesenom lane, nikdy na túto skúsenosť nezabudne. Na vzrušenie, na vedomie Všetky oči na mne, na ovládnutý strach, na pohyb, prúdenie, ľahkosť a radosť. O dvadsať rokov neskôr, aj a dvadsať kíl navyše, je esencia zážitku stále tu. Čas nie je lineárny. Ani hojenie nie je lineárne. Všetko je špirála, neustály pohyb nadol, nahor a expanzia v priestore.
Rodina je zväzujúca, je to kazajka noriem, pevných uhlov a názorov, vydávaných za hodnoty. Nie je ľahké sa z nej vyslobodiť, lebo, hej, my sme ťa živili, vkladali do teba nádeje, a ty takto? A každá ďalšia generácia začína s nádejou, že už to pôjde aj inak, slobodne, v otvorenom priestore, a predsa sa to znova vtesná do cely. O to mocnejšej, že takmer neviditeľnej.
Na ešte hlbšej úrovni v nás drieme neolitický človek, vnútorný neolitik, vybavený na prežitie, boj, útek, spoluprácu v záujme prežitia. Prejavuje sa v kolektíve, kde sa jednotlivci stretávajú pravidelne, podvedome vyťahuje nástroje z veľmi starej výbavy, sú prebrúsené a nalakované a vytunované do modernej verzie, a stále sú to tie staré dobré nástroje. Vidím nás pri rieke, na trávnatom brehu, o dosť chlpatejších a menej sofistikovaných, ale je tu veľa podobného: poškuľovanie po ostatných, či si náhodou neuchmatli viac mäsa, obozretné krytie svojho chrbta, keby dačo, ukazovanie prstom na toho, kto práve zašiel zo zorného poľa. Zábava vie byť drsná a na účet iných. Keď sa nájde vonkajší nepriateľ, svorka sa zomkne, na chvíľu. Vnútorný neolitik sa prejavuje aj v širších rodinných konšteláciách, v úzkom rodinnom kruhu sa upokojí a schová, tu bežia iné modely a vzorce, je tu zdanlivo viac bezpečia, ale aj tesnejšie, zmiznúť zo zorného poľa nie je také jednoduché.
Vsuniem sem kompliment všetkým, ktorým sa darí vymaňovať z neviditeľných povrazov, v znevýhodnených komunitách je to sto ráz náročnejšie, aplauz, ste na visutom lane, dych zatajený, a všetky oči upreté na to vzrušenie.
Meníme sa. Už sa dokážeme spojiť sa so svojou silou aj zraniteľnosťou. Už do nej dokážeme pozvať tých, ktorí o to stoja, ktorým intuitívne veríme. Pusti sa, pusti sa, neboj sa, ja ťa chytím, šepká hlas. Je tichý.
Ktosi nám v dobrom navráva, že sa treba držať známeho, istého, počúvať overené. Všetko, čo je overené, účinné a užitočné, tu je, naše intuitívne ja to pozná a používa. A sloboda sa začína za zónou komfortu.
Moja obľúbená Jonna Jinton sa pri príležitosti prekročenia 4 miliónov odberateľov svojho kanála opýtala, čo by je fanúšikovia v odkaze povedali 4 miliónom ľudí. Z video záznamov, ktoré dostala, zostrihala toto: https://www.youtube.com/watch?v=HsKWoCJ3eq4
Video záznam je silný, opakujúce sa motívy zo všetkých kútov sveta: Prijmime sa. Prijmime druhých. Prijmime inakosť. Choďme za svojim snom. Žime v radosti. Žime podľa svojho vnútorného kompasu.
Pridávam: Vstúpme do svojho tieňa, je v ňom to najzaujímavejšie a najvzrušujúcejšie – naša túžba a odvaha.
Všetci prichádzame z diaľky. Tip na čítanie: Tove Ditlevsen. Kodaňská trilógia.