za foto z cyklu Tajomný les v Karpatoch ďakujem @miriamfecikova
Polnoc predeľuje starý a nový rok. „Tak nech to nebolí, a nech to dlho netrvá,“ zahlási moja mama lakonicky s pohárom bubliniek. Neobjímame sa, nebozkávame sa, a nič to nemení na našom bytí spolu. Viem, čo má na mysli a vôbec túto tému nejdem ďalej rozvíjať. Realita je prítomnosť. Vonku trieskajú delobuchy, rakety, a svištia odpaľované ohňostroje. Toto naozaj nech dlho netrvá, mrmlem si pre seba. Nevadí, že každý deň z TV pripomínajú, aké utrpenie tým spôsobujeme vtákom a lesným zvieratám. Ľudský druh si dal meno homo sapiens, človek rozumný, zdá sa, že je to dosť veľká drzosť a naivita v kombinácii. Smiešna nafúkanosť. Vianočná Bratislava je, okrem jednej noci s delobuchmi, tichá, podniky zavreté, ľudia utiahnutí do súkromia a roztrúsení v lesoch, medzi poľami, popri riekach.
Občas prichádza mesiáš. Vraví, že sme láska, že utrpenie možno skončiť, že sme nekonečná bytosť. Oh, yeah, baby, koňak, koláč, kapustnica. Filmová verzia príbehu Jozef Mak. Slovenský Jób. Utrpenie, viac utrpenia, a ešte viac, a neotrasie to Jozefovou vierou. Len zhranatie, zatvrdne. Studený dážď, bolesť vykĺbeného členku, na ktorom doskáče domov, sex ako vynútená penetrácia, pri ktorej lietajú anjeli a striebornými ústami šepkajú: Aj toto je láska. Utrpenia sme zažili v našej evolúcii viac ako dosť. Tak je celkom prirodzené, že vynájdené prostriedky proti bolesti sa javia ako skvelý počin a úspech homo sapiens. Lenže vo svete duality má všetko svoju tieňovú stranu. Otupovanie bolesti nevedie k slobode a uvoľneniu. Vedie k závislosti, k neschopnosti vnímať bolesť, a splošteniu vnímania celkovo, takže aj vnímania vznešenosti a nádhery okamihu. O tom rozprávajú rozprávky. Intelektuálna myseľ zážitok klasifikuje, katalogizuje, a v zásade človeka od zážitku autentického odstrihne. Zachyť pocit, zachyť pocit, predtým ako sa stane emóciou, čo prehluší cítenie. Zachyť, nepotláčaj.
Let do Bruselu sa ukáže ako dobrý trenažér, slovo turbulencie padne aspoň desať ráz a v plnom lietadle nepretržite svieti príkaz zostať pripútaný. Celkom iný let ako pred pár dňami do Bratislavy. Zapadalo slnko, od ktorého sme sa vzďaľovali, ktosi na indigovom nebi zažínal hviezdy, leteli sme do zamatovej tmy. A v lietadle málo ľudí, takže sa dalo pobehovať z jednej strany na druhú pre lepší výhľad. Cestou do Bruselu všetci traja neznámi v rade čítame, čím viac sa lietadlo trasie, tým zanovitejšie čítame, a to šteklenie v bruchu cítim aj teraz, s prstami na klávesnici. Myseľ vybavená na ukladanie spomienok prehráva ten istý zážitok, hoci sedím na stoličke, ticho bzučí kúrenie, a vonku je svetlomodré januárové predpoludnie. A niekto iný možno takýto let bez problémov prespí, a šteklenie z ohrozenia zažíva v iných kontextoch. Alebo nikdy? Hm. Wim Hof? Sadhguru? Kňaz našej farnosti?
Lietadlo pristálo na dráhe bičovanej dažďom a vetrom a všetko pokračuje. Od letušky dostanem okrúhlu čokoládu v červenom obale s nápisom servus. Obľúbený pozdrav môjho otca. Tenunká línia nášho spojenia nikdy neskončila – potreba prečítať sa k autentickému, v knihách hľadať zmysly, v slovách a jazykoch chytať, čo sa chytiť nedá, a aj tak v tom pokračujem.
Hovoriace, mysliace, čítajúce, píšuce hlavy, prepojené s telom len v okamihoch rozkoše a bolesti? Homo sapiens? Vážne? A riešenie ne-dohody tým, že do zákopu štyri roky plynú ďalšie a ďalšie živé bytosti, aby tam v blate a smrade zomreli, skôr, než začali žiť? Homo sapiens? Trieskanie, otupovanie, zakrývanie, lebo sa mi to nechce cítiť?
Žiadne súdy. Lepšie to neviem, kým nepríde chvíľa, že čosi-kdesi-akosi-magicky-pukne a začne plynúť z vedomia a do vedomia, prepojí sa. Knihy, joga, dážď, zapadajúce slnko, blízkosť, horizont, vniknutie, presun – všetko sú aspekty jedného a toho istého. Ľahučko, ľahučko potom možno k sebe pustiť všetko. Ach, toto som chcela?
Rok 2022 je nositeľom čísla 6. Potrebuje tento rok predsavzatie? Jedno hej.
Všade tam, kde sme uverili tomu, že musíme byť tendenční, aby sme boli pochopiteľní a pochopení, že musíme žiť kompromis, aby sme boli milovaní a úspešní, môžeme to prijať, pretvoriť a prepustiť?
V tomto citáte sa doširoka usmieva Silvia, ktorá ho dnes priniesla. Áno, cez slová sa možno dostať k autenticite cítenia. Je to rozhodnutie hrať sa.
