„Aspoň, že uvarila.“
Jeden z provokatívnych nápisov na budove, kde je umiestnená výstava s názvom „Čarodejnice“. Na plagát použili kresbu odlietajúcej bosorky s nahým zadkom, aj ja by som – ako marketingový ťah. Bosorky sú však aj stareny s chlpatými bradavicami, bývajú v tmavej chyži, na sporáku sa varí nebezpečný odvar a v tmavom kúte sa blýskajú oči mačky, sovy, alebo iného zvieraťa. Za povšimnutie stojí, že vo filmoch tieto stvorenia často stvárnili muži.
„Každá žena, ktorá sa odváži nahliadnuť do svojho vnútra, je čarodejnica.“ Tento citát je z titulkov jedného z filmov, ktorých ukážky možno na výstave vidieť.
Dve poschodia objavov – sprievod výstavy poňatý z feministického hľadiska – predstavuje dejiny archetypu čarodejnice/bosorky. Zabudnem sa tu takmer na tri hodiny, chodím, čítam, pozerám, čoraz ľahšia a ľahšia. Vyjdem von s úsmevom, ktorý je naozajstný a len sa obzerám, kde som to zaparkovala metlu.
Dennodenne sa stretávam s podprahovým, nevedomým patriarchátom, potlačením autentického, a hej, muži, výstava nie je namierená proti vám. Túžime po vás, po vašej ozajstnosti, nenadarmo je metla medzi nohami príjemnou predstavou. A tak upravujem citát: Každý/á, kto sa odváži nahliadnuť do svojho vnútra, je čarodej(nica).
Na prvom poschodí stretnem triedu malých detí, ozaj štupľov, s pánom učiteľom, práve začínajú prehliadku, a počujem pána učiteľa po francúzsky povedať: Obraz ženy v dejinách je skôr negatívny…“ Frankofónne školstvo je intelektuálne a považuje dieťa za vyspelé a hodné dialógu. Tak rozmýšľam, ako tieto malé bytosti spracujú dve poschodia plné symbolov, erotických, strašidelných, rozprávkových, archetypálnych, politických, spoločenských. Možno v snoch. Postupne. Hádam bez ujmy. Osobne, myslím, že deti nepotrebujú výklad a teóriu, postačí im vidieť našu autentickosť. Ale dobre, kto som ja, aby som to vedela?
Dlho som sa bála prejaviť hnev – ženský hnev je okamžite označený ako hystéria, ako nevhodný nebezpečný. Potlačený hnev sa často prejavuje výbuchmi, naučiť sa bezpečne prejaviť hnev je niečo, čo by sa mohlo dostať do škôl, n´est pas? Muži sa často boja hnevať, pretože s hnevom idú fyzické prejavy sily, a tie dokážu ublížiť. Pracovný svet je stále pod-prahovo, a často aj nad-prahovo mačistický. Pamätám si jedno z niekoľkých stretnutí s head-hunters – bola som mladá, mala som magisterský titul a celkom slušný prehľad v anglosaskej literatúre. Pri poradenstve o tom, kam by sa mohla moja kariéra uberať, mi mladý personalista (Američan) hovorí – Ste ideálna kandidátka na pozíciu asistentky v niektorej firme. Pochybujem, že by toto navrhol niekomu zo spolužiakov. Tým som poradenstvo s head-hunters ukončila a šla som si vlastnou cestou. Ako vravievala naša úžasná Hanka, táto éra sa u mňa skončila. Asi je to odvtedy inak, všeličo sa zmenilo, zlepšilo, a tak jogínsky by som povedala, že nastala éra prepojenia: mužský a ženský princíp sú rovnocenné, kľúčové k pochopeniu duality a z nej možnej celosti, a obsahujeme všetci oba, bez ohľadu na pohlavie. A tak v sebe vyslobodzujem animus – tú aktívnu, horúcu, tvorivú, činorodú energiu – vďaka všetkým učiteľom, mužom na tejto ceste. Tá ženská – mesačná, nepredvídateľná, tvorivá, rozostrená, zaplavujúca – tú dôverne poznám – a hľadám ju tiež v mužoch. Sme navzájom sebe pozvánkou objaviť druhý pól, protipól, spojenie.
Na výstave beží ukážka starého čiernobieleho filmu, v ktorom stredovekí cirkevní sudcovia hľadajú na tele nádhernej mladej ženy znaky diabla. Žena s pohŕdavým úsmevom čelí ich pohľadom. Najviac mi je ľúto tých mužov, že jediný spôsob, akým sa dotknúť hodvábneho ženského tela a svojej túžby, je táto prekrútená hra na súd. Vidím v ich pohľadoch zmätok. Osočovaná cica má navrch, aj keď skončí pravdepodobne na hranici. Čarodeji-muži tej doby sa asi dokázali lepšie ochrániť. A ženy teda vôbec v týchto praktikách nie sú lepšie, viem, ako vieme zotročovať, okliešťovať, zamykať, manipulovať, a to všetko len zo strachu – byť sebou, nech to znamená čokoľvek.
Na výstave majú aj čarovnú guľu, chcela som ju ukradnúť pre svoje kolegyne – je to taký žart, keď sa ľudia pýtajú otázky, na ktoré nevieme zodpovedať – napríklad Aké budú protipandemické opatrenia o dva mesiace? – že by sa zišla tá guľa.
Čarodejnícke praktiky používam – s veľkou opatrnosťou –meditáciu najviac. Jasnovidectvo znamená jasne vidieť – takže tou najspoľahlivejšou metódou vyčistenia vnútorného zraku je meditácia. Mám rada tarot. Obľúbená praktika je natrieť si telo raz za týždeň kokosovým olejom. Som vďačná všetkým bytostiam, s ktorými smiem hovoriť priamo, a ktorí sa pridajú na ponor do hlbočiny. Treba na to obe energie: mužskú aj ženskú, slnečnú aj mesačnú, tmavú aj svetlú.
Tí, ktorí nájdeme to prepojenie princípov v sebe, stávame sa celými, ozajstnými. A inšpiráciou si vieme a môžeme byť navzájom.
Kokosový olej na podložke v dole-pozerajúcom-psovi kĺže. Nevadí. Krásne vonia.
A všetko, čo sa vytvorilo, nech sa rozpustí, a vzniká nanovo.
Kdeže som zaparkovala tú metlu?