Katarína Varsiková

Perá a joga

Z močiarov, z rozčítaných a nedávno prečítaných kníh: Emmanuel Carrère: Yoga Elif Shaffak: 40 pravidiel lásky (v slovenskom preklade vydal Slovart).

Električka 81 cestou z práce. Nastúpime s kolegom, a nájdeme si miesto na sedenie, lebo na tejto trati jazdia staré vozne a brzdí sa každú chvíľu. Ráno mi to nevadí, popoludní ma to znervózňuje. Vedieme unavený rozhovor, po mnohých stimuloch dňa by dobre padlo aj ticho, ale akosi sme naučení vrhať sa na slová a vrhať slovami. Poza Andrejovu hlavu ma zaujme tvár – je to žena, mladá, a niečo je na nej zvláštne. Úsmev, jamky v lícach. Až po pár zastávkach mi doklikne – je bez rúška. Nikto si to hádam ani nevšimol, je taká prirodzene zvláštna, trochu ako z iného sveta (asi ako všetci, ostatne).

Osvojila som si tento trik– v doprave nie, ale vonku chodím s holou tvárou, a vysielam signál, že toto je normálne. Víťazstvo či rebélia? Je to jedno.

Ráno si v električke prečítam pár strán – sú to sladké čerstvé chvíle, ako croissant a káva cez víkend.

Ku knihám:

Emmanuel Carrère sa  po desiatich rokoch dennodenného cvičenia jogy chystal literárne spracovať svoj život s jogou. Všetky tie úžasné účinky: plný dych, radostný pocit, doma vo svojom tele, atď. Lenže sa prepadol znenazdajky do stavu akútnej depresie, nie po prvý raz, dôverne to poznal. Úspešný francúzsky románopisec a táto kniha je delikatesa, a zďaleka nielen o joge. Emmanuel nehovorí veľa o svojom cvičení, viac o písaní, o meditácii, o ženách, snoch, o pobyte na psychiatrickej klinike, o ceste na grécky ostrov, do centra pre migrantov. Vycibrené pozorovanie a presné pomenovanie – kombinácia spisovateľského umenia a umenia jogy. Nepotrebujem vidieť jedinú asánu v jeho prevedení, a aj tak viem, že je jogín. Podľa toho, ako sa slovami dotýka miest a ľudí. Hassan a Atiq, mladí chlapci, ktorých príbuzní zaplatili tisíce dolárov, aby ich dostali do Západnej a Severnej Európy, sa stávajú súčasťou autorovho príbehu.

40 pravidiel lásky je kniha, na základe ktorej som si nanovo definovala, čo je láska: Ochota vytvoriť v sebe priestor pre všetko, čo vnímam, cítim, pociťujem, a tento priestor potom ponúknuť iným bytostiam. Láska rovná sa bezpečie byť sama sebou.

Citát zo 40 pravidiel lásky od tureckej autorky, dokonalej rozprávačky príbehov:

„Východ, Západ, Juh či Sever, nie je v tom žiaden rozdiel. Nech je cieľ akýkoľvek, podstatné je, aby to bola cesta dovnútra, pri nej cestujete zároveň po celom svete.“

Korán, Biblia, Patanjaliho sútry… všetky inšpirujúce knihy majú silu aj ohybnosť, s akou ich interpretujeme, dávame im významy. A 40 pravidiel lásky je pre mňa o vnútornej slobode. O slobode milovať, nech čokoľvek.

Emmanuel píše:

„Na začiatku cesty, hovorí istý zenový básnik, hora v diaľke vyzerá ako hora. Počas cesty sa neustále mení. Človek ju nespoznáva, horu nahradí predstava, nevieš ani, kam to vlastne mieriš. A na konci je to znova ona, hora, úplne iná ako tá, ktorú predtým, na začiatku pozoroval z diaľky. Je to naozaj hora. Konečne ju vidím. Prišiel som. Som tu.“

Emmanuel hovorí aj o kurze tai tchi a cvičení, ktoré sa nazýva krájanie mrakov. Na prvý pohľad pomalá gymnastika pre starých Číňanov v parku. Raz však príde na kurz jedna členka s očami prilepenými na vrchu hlavy; Chceli ju v metre okradnúť. Napadli ju, nerozmýšľajúc, poslúžila si „krájaním mrakov“. Zložila útočníkov, ani nevedela ako. Majster na to vraví: „Nedajte sa mýliť, toto je bojové umenie, toto je smrtiaca zbraň.”

Vybrala som sa skontrolovať bociany, ktoré hniezdia okolo ZOO v Plankendael. Slobodne lietajú, kým supy vo voliére depresívne sedia na bydlách, kusy mäsa rozhádzané okolo. 

Máme to všetci jasné, sloboda je tisíc ráz lepšia ako väzenie, len už nie celkom jasné, čo tá sloboda vlastne je a čo potom so zodpovednosťou, ku ktorej nás vyzve. A tie neviditeľné mreže, ktoré stavia myseľ, a ak ich aj zbadáme, myseľ rýchlo povie, že kľúč neexistuje, ani dvere. A pritom dvere sú dokorán, hovorí Rumi, a opakujem sa, viem to. Cestou za bocianmi som objavila močiar a v ňom sediacu postavu človeka – má ženské prsia, opradené chaluhami, výraz tváre pokojného bojovníka. Buď sa z močiaru vynára, alebo doň klesá, ako to chcem vidieť. Tie prsia nepozývajú prisať sa, neponúkajú útechu, lebo netreba. Tam, kde je nádej, je aj zúfalstvo. Cesta z duality je dostať sa za obe, vydať sa na neprebádané chodníky, za plot, tam, kam sa obyčajne nechodí, tam, kde niet sprievodcu. Alebo áno – sprievodca sa volá prijatie a ďalší sprievodcovia sú zväčša nevidení bežným okom. Močiar je symbol tvorivosti, a táto postava v ňom symbol znovuzrodenia.  

O autorke Všetky Články

Katarina Varsikova

Príbehy. Ľudia. Joga. Prítomná chvíľa a vedomie, že všetko sa neustále mení.