Radnica Bruselu sa rozhodla zavrieť cafés. Nevôľa, a polemika, čo je vlastne café, a na koho sa nariadenie vzťahuje? Cafés nie sú kaviarne, tie Brusel takmer nemá. Hipsterské, ovankúšované obývačky s rôznymi druhmi alternatív pre mlieko a raw koláčikmi sa presadzujú pomaly. Sú, ale nie je ich veľa. Káva sa tradične pije v brasseries alebo v reštauráciách, či cafés, čo sú však bary. V meste sa objavujú malé espresso podniky, kde si človek buchne baristerské takmer postojačky.
Po istých naťahovačkách sa spresnilo, že nariadenie sa týka všetkých podnikov, ktorých hlavná aktivita nie je podávanie jedla pri stole. Keď som šla v piatok z práce na jogu, Woodpecker v Parc Bruxelles bol otvorený, drevené lavice pod šnúrami svetiel, a stačí si dať k pivu čipsy a pravidlo je viac-či skôr menej dodržané. Dala som si čaj a vzala si ho na lavičku. Rozprašovanie vírusu na všetky strany padá na hlavy mladých, chtivých všemožných a intenzívnych kontaktov. Otvorene sa nehovorí o spoluobčanoch etnických skupín, ktoré vyznávajú život pokope a v uliciach, lebo to je politicky nekorektné, ale padá to aj na ich hlavy. V tomto meste sú desiatky samostatných miest so svojimi zvykmi a pravidlami. Dobrá správa je, že Belgicko má po takmer dvoch rokoch federálnu vládu, a nie sú v nej extrémisti. Tak sa uvidí, ako si poradia.
V sobotu je na Gare Centrale takmer rovnako rušno ako vždy, čakám na vlak do Liège, vedľa stoja tri dámy, starostlivo vyčesané, oblečené a vychystané na návštevu. Nesú veľký darčekový kôš v priesvitnom celofáne, vyzerá to na dary pre novorodené dieťa – dievčatko. Dary a ísť sa pokloniť je spôsob, ako prejaviť úctu, radosť. Nemusel by to byť celofán s plyšovou hračkou, pre mňa, ale dobre. Alebo nie dobre, lebo potrebujeme von z tohto škôlkarského veku, kde čím farebnejšie a šušťavejšie, tým lepšie a polovica kúpeného sa okamžite zahodí.
Koľko ilúzii tu tancuje a poletuje? Devy si vo vlaku primaľovali nechty a pripudrovali nosy a vystúpili tiež v Liège pod kupolou novej stanice. Liège je fajn destinácia – mesto má sútok riek, okolo sú kopce, kostoly, ostrov s výborným múzeom moderného umenia La Boverie, a prvá art déco obchodná pasáž z polovice 19. storočia. 30 kilometrov do Maastrichtu, ďalších 30 na nemeckú hranicu. Francúzsky hovoriace mesto má atmosféru, jemnú pálenku z borievky, mäsové guľky, vafle a kávu a la Liegois, a svoje pivá, ako inak. Keď sme pri tých pôžitkoch a škôlkach pre dospelých. Výstava Andy Warhol, je otvorená až do februára a určite je lákadlom tejto sezóny, prijatá s veľkým záujmom a nadšením, to je cítiť. V Liège sa radnica rozhodla zrušiť pravidelný festival pouličných umení, so smútkom, ako inak.
A tie ilúzie? Ilúzia, že ma ktosi-čosi ochráni pred vlastnými strachmi. Že peniaze sú moc. Že moc je vyslobodením z komplexov. Že veda a výskum sú tu na to, aby sme žili dlho a šťastne, ako v rozprávke. Ajaj, dalo by sa pokračovať.
Nová kniha je na svete: Variácie záhad, čerstvo v predaji. A len domnelo píše André Aciman o láske. Píše o všetkých možných ilúziách, s akými si ego lásku zamieňa. Neviem, či to autor vie. To je jedno. A je to v poriadku, lebo sú to fajn príbehy.
Ilúzia ma sestru – tou je intuícia, tichá, skromná, tá, ktorú nechávajú doma, keď sa ide na bál. Má rada ticho, teplo, priestor a prijatie. Ilúzia ju má po svojom boku, aj keď o tom nevie, aj keď si myslela, že ju nechala doma a šla na bál sama. A vôbec to nie je Popoluška. Býva v Bruseli, v Liège a kdekoľvek na svete.
Múzeum moderného umenia v Liege
Kniha A. Aciman: Variácie záhad
https://www.martinus.sk/?uItem=776959
Skvelá krčma na dobré jedlo a pitie:
