Katarína Varsiková

Stratárky a Hitachi

„Po niektoré roky letné dažde zbili obilie a pritisli ho k zemi, vtedy ani nemalo zmysel poslať na pole stratárky, straty boli aj tak priveľké. No po iné roky dozrela krásna úroda a klasy šli prasknúť pod náporom slnka. Niekedy začiatkom augusta povolali všetkých do žatvy, aj mňa so sestrou.“ Marta položila šálku s kávu na stôl a zdvihla vyhrávajúci mobil. Všetky tri sme sedeli v chladnej prízemnej kancelárii, vonku horúčava mučila stromy aj ľudí, čakali, kým Marta dokončí telefonát, a bude pokračovať v príbehu. Rozosmiala sa, „Počkaj dám ťa na hlasno, povedz to aj im.“ Ozval sa mužský hlas z druhého konca, „Nezabudni im povedať o blikajúcich svetlách kombajnov.“

Aha, blikajúce svetlá kombajnov, pozreli sme sa na seba. Slovo, pamäť, rozprávanie nás z horúceho júlového piatku presunulo do iného leta, kedysi dávno.

Pusté Úľany, marec, 1978

„Je tu šéf z družstva zo Seliec, prišiel volať na žatvu, chlapi, poďte do kulturáku, je tam aj predseda.“

Volaní sedeli v krčme vo Veľkých Úľanoch pri pollitri, občas roztržito pozreli na čierno-biely televízor v rohu, no vzápätí sa pohľadom vrátili k poháru. Bolo čosi po piatej, po šichte, a v televízii bežal starý romantický film. Výčapníčka, pani Gizela, mala pohľad zarosený dojatím a rovnako dojato sledovala dej tučná Eržika stojac vo dverách do kuchyne. Nenápadne, lebo by mala umývať horu riadov po obede, kým nepríde do večernej zmeny Jolanka, tá by sa teda netešila, keby to musela umývať miesto nej.

„Dopime, chlapi, a poďme. Ide sa verbovať na leto na horniaky. Tuto mladý Tibo dostane svoju prvú šancu,“ Lojzo žmurkol na ostatných a významne sa pozrel na drobného tenkého chlapca s vlasmi zrelého žita, najmladšieho z partie. „Už si mal babu?“ chlapec sa začervenal a ostatní sa rozrehovali. „Aha, nie,“ skonštatoval provokujúci Gejza. „A už si držal v ruke ženské prso? Poznáš ten pocit, keď máš medzi prstami ten najjemnejší hodváb a celé telo sa tí nadúva túžbou?“ Tibo už bol bordový a vlasy farby žita sa s ohňom tváre náramne dopĺňali.“

„Aha, ani to nie. Tak poď, ideme sa dať najať na žatvu hore v Selciach. A tam to napravíš. Tam bude totiž Evelína, a tá ti to všetko rada dá. Kto nemal Evelínu, nepozná žatvu,“ všetci sa svorne zasmiali a Tibo sa nervózne pridal. Výčapníčka fľochla ich smerom, rušili jej sledovanie. Vonku bol sivý deň skorej jari, blato po roztopenom snehu, a nízke mraky nad nížinou, žatva sa zdala ďaleko aj tu dole pri Galante, kde sa sotva zasialo, no ľudský čas plynie rýchlo. Štyria muži v pracovných handrách vyšli z krčmy a zamierili doľava, kde sa v diaľke v mdlom svetle črtali budovy družstva.

Selce, nedeľa v auguste 1978

„Vezmete toto, dievčatá,“ otec stál zohnutý a obrátený k nim chrbtom, a tak jeho hlas znel, akoby prichádzal z rúry, sestry sa pozreli jedna na druhú so sprisahaneckým úsmevom a Oľga precedila cez zuby: „Toto aj Hitachi“.

Otec z kúta šopy s náradím vybral dva drevené rámy a vystrel ruky, aby im ich podal na zoznámenie.

„Vaša úloha bude veľmi dôležitá.“

Obe stáli a dôležito im pripadal on, otec, nie úloha.

„Agronóm vám to potom ešte raz vysvetlí na poli. V zásade,“ odmlčal sa a pokračoval. „Položíte rám na pole a vyzbierate všetky zrnká vo vnútri rámu. Spočítate ich. Rám má plochu pol metra štvorcového. Prepočítate stratené zrnká na hektár a zapíšete číslo do zošita. Máte v škole matematiku, všakže?“

„A načo je to dobré?“ spýtala sa Oľga lenivým tónom ignorujúc otcovu rečnícku otázku. Staršia z nich dvoch, a odjakživa väčšia rebelka.

„Na základe vášho prepočtu si kombajnista nastaví stroj tak, aby sa straty minimalizovali. Dievčatá, toto je chlieb pre celý kraj na celý nadchádzajúci rok.“ Marta kreslila do prachu dlážky v stodole kruhy, ruky za chrbtom.

„Marti?“

„Áno, oco?“

„Počúvaš ma?“

„Pravdaže.“

„Tak si vezmite rámy a ráno sa hláste o siedmej u uja Paľa, agronóma, do služby. A nezabúdajte, že ste moje dcéry. Neurobte mi hanbu,“ dodal a prepustil ich.

Vyšli von, každá s ľahkým, no pomerne veľkým rámom po boku. Prázdniny boli v polovici, pred pár dňami sa vrátili z tábora, opálená pokožka sa im leskla, podobne ako to obilie, nasiaknutá letom.

„Rámy a Hitachi,“ zasmiala sa Oľga znova na vlastnom dôvtipe.  

„Nemali sme si ho radšej vypýtať? Ak na to prídu, bude zle.“ Reč bola o novom kazetovom prehrávači, ktorý otec kúpil v tuzexe v Bystrici za ťažko zohnané bony.

„Ak si ho vypýtame, nedostaneme ho,“ prakticky poznamenala Oľga. „Takže zabudni. Odložme tieto haraburdy a poďme sa okúpať, zajtra sa okúpeme akurát vo vlastnom pote. Rámy položili pred domom pod stenu a šli si dnu vziať plavky, uterák a ríbezľový koláč, ktorý im mama nechala v kuchyni na stole.

/

„Chlapi, „ruky preč od Marty a Oľgy. Ani si nezačnite robiť zálusk, a neopovážte sa zamilovať a použiť lásku ako výhovorku. Vieme, ako to chodí. Leto, hormóny, dievčatá v šortkách. Poviem vám aj prečo. Jednak, sú to moje dcéry. Druhák, Marta má štrnásť a Oľga pätnásť. No do basy by ste ani nedošli po vlastných, lebo by som si to s vami najskôr vybavil ja. V dedine je dosť dievok a žien. Ak budete potrebovať radu starého skúseného, čo pochybujem, no ak by, som samé ucho. V najhoršom, je tu Evelína, tú už niektorí poznajú,“ veľavýznamne pozrel do radov očí. „Chudák dievča, ale nie je to moja starosť. A má osemnásť. Keby mi jej otec prišiel pod ruku, to je iná vec. Zakrútim mu krkom. Nechal matku so štyrmi deťmi a zdúchol. Nečudo, že sa dievča takto potom spustí. Chlapcov vychová dedina, no dievky potrebujú pevnú aj láskavú ruku, a otca doma.“

Kombajnisti pozerali na svojho dočasného šéfa a ktovie, čo im behalo hlavou pri tejto prednáške, a či sa im slová vôbec z uší kamsi dostali. „No dobre, skrátim to. Viete, že sa najbližšie dni narobíte ako kone, aj viete, prečo a začo. Je to niekto po prvý raz?“

Zodvihla sa ruka váhavého svetlovlasého chlapca zastrčeného za chrbtami svojich kolegov.

Prikývol. „Ale máš tu parťákov, hej? Vy ste od Galanty, hej?“

Prisvedčil.

„Tak ťa zaučia a všetko ti vysvetlia,“ a popod nos si zamrmlal, „určite nielen do pracovných záležitostí.“

„Dostanete raňajky, párky alebo praženicu, môžete si vybrať. Desiatu a studený obed so sebou a teplá večera sa podáva tu v jedálni. Kuchárky už sa nás už chystajú. Pivo a borovičku môžete až po šichte, nech sa za vás nemusím hanbiť ja ani matere. A v krčme viete ako? Vy ste tu hostia, Selčania domáci.“

„Skráť to, počuli sme to už sto ráz,“ zamrmlal si Gejza pod fúzy po maďarsky.

„Dobre, chlapci, teším sa, že ste tu, a že to vyzerá na dobrú žatvu, počasie nám tento rok praje.“

Ozval sa rachot drevených stoličiek na kachličkovej dlažbe, to sa muži zdvihli a pobrali do letného večera.

/

Ráno pred siedmou je začiatkom augusta v horách už cítiť, že leto prešlo vrcholom. Noci sú chladnejšie a dlhšie. Magdu striaslo, keď vyšla pred dom, aby vzala oba rámy. Mala na sebe sivé tielko a červené šortky a na tom natiahnutý starý dlhý sveter, ktorý si neskôr vyzlečie, a poslúži ako podložka, keď si kľakne na pichľavú slamu. Brala oba stojany, ako sa dohodli, pretože Oľga mala za úlohu vykradnúť sa z domu s prehrávačom pod svetrom. Otec už bol dávno na družstve a mama v práci, v Bystrici v lekárni. No dedina má neviditeľné oči, a ani by nevedeli odkiaľ, rodičia by sa dozvedeli, že dievky šli na pole s tým novým tranzistorom. Sestry sa stretli na konci záhrady, odkiaľ viedla skratka cez sady do družstva. Oľga mala na sebe krátku džínsovú sukňu prešitú z páru starých wranglers, a takisto veľký pletený svet ukrývajúci v toto ráno okrem mladého tela aj hitachi.

/

Žatva sa teda posunula na sever, do údolí a úbočí okolo Hrona aj Váhu, do horského chotára Selcov. Robilo sa od svitu do mrku, s polhodinovou prestávkou na desiatu a hodinovou na obed. Chlapi pili ku všetkým jedlám pivo desinu, napriek zákazu sa to tolerovalo. Alkohol vypotili skôr, než prešiel trávením. Cez deň bolo horúco, pšenica, jačmeň aj ovos padali pod otáčajúcim sa ostrím, kadiaľ prešiel kombajn, ostala ležať slama v radoch. Oľga a Marta chodili po poliach s rámom, rátali, prerátavali a zapisovali spadnuté zrná. Cez prestávky sa stretli, rozprestreli na zem svetre, vybalili desiatu a obed, čo im nachystala mamka, nie tie grcky z jedálni, ako obe tvrdili, a počúvali z kaziet pop tohto leta. Aj pop predchádzajúceho leta, slovenský český, nemecký, anglický, či americký, to veľmi nerozoznávali. Dôležité boli hity, chytľavé melódie ich prenášali každú do vlastného sveta.

Evelína zatiaľ žila romantiku vyspievanú v hitoch naživo a naplno, striedala náručia, miesta aj časy. Počas obedňajšej pauzy a za letných nocí, za kombajnom, v lese konča poľa, v posteli v nocľahárni, a raz dokonca aj v závodnej kuchyni pod pultom na odkladanie hrncov. Delila sa s mužmi a chlapcami rovnako štedro, ako príroda nadelila jej. Počúvala hlasné volanie prírody, túžby po láske. Tibo zatiaľ na rad neprišiel.

Selce, august 1978, o týždeň neskôr

„Čo si kúpiš za výplatu?“ spýtala sa Marta, keď kráčali s Oľgou ráno na pole.

Žatva sa chýlila ku koncu. Prešlo to, ako keď bičom šľahneš, ako vravievala mama. Zostávali im ešte dva týždne prázdnin. Aj keď im mama zaiste nechá každé ráno odkaz s milión príkazmi, budekopec času na nič nerobenie, kúpanie, túlanie a tej zvláštnej nepriznanej radosti, že sa blíži začiatok školského roku.

„Džínsy určite. Tmavomodré levisky, alebo wranglers.“

Oľga sa v duchu videla prejsť uličkou medzi lavicami v triede sprevádzaná pohľadmi spolužiakov, zadok pevne obopnutý v tom najdokonalejšom kúsku odevu: modrých džínsach. Prehodila si hitachi a rám z jednej ruky do druhej. „Už sa teším, že sa toto skončí, celkom mi stačilo,“ dodala.

Obe boli do kávova opálené a modrooké, plné svalov a snov, a pritom každá iná. Marta mala pokojnú energiu a sny si žila v tajnom priestore svojej bytosti. Oľga bola poskakujúci oheň, každú chvíľu čosi vyšľahlo von, hriala aj pálila.

Prišli na jedno z posledných, ešte nezožatých polí a vybrali sa každá opačným smerom. Šoférom kombajnu, ktorý sa od Marty vzďaľoval hltajúc tú najkvalitnejšiu pšenicu chotára a nechávajúc za sebou slamenú stopu, bol Tibo. Aj on už mal toho dosť, a plné pľúca obilného prachu. Unavený z práce aj neustálej spoločnosti tých istých chlapov pri jedle aj v noci v nocľahárni, unavený z toho, ako musel napínať uši, aby rozumel tejto slovenčine, celkom inej ako sa hovorilo u nich dolu. No dnes na poludnie mal konečne pred sebou čosi iné: rande s Evelínou, ktorá naňho bude čakať v horárovej útulni v lese, sotva kilometer vzdialenej od poľa, kde žal. Zároveň bolo toto posledný deň, a musel prácu dokončil, nech by sa dialo čokoľvek.

Marta položila na zem rám, a začala zbierať tučné žlté zrnká. Napočítala ich štyridsať. To je dosť, povedala si sama pre seba, rýchlo spravila prepočet, zapísala číslo a rozbehla sa za kombajnom. Čím skôr mu povie, nech si prestaví stroj, tým lepšie. Utekala na ľahkých nohách brázdou a pribehla zboka k veľkému stroju. „Hej, hej,“ zavolala mávajúc rukami. „Priveľa, treba to zoštelovať.“

TIbo zastal, ako mal v inštrukciách.

„To fakt?“ zatiahol neodmysliteľným maďarským prízvukom.

„Fakt.“ Marta stála a čakal.

Prezeral si ju z tej výšky kabíny kombajnu. Páčila by sa mu, no bola šéfovou dcérou, inštrukcia znela jasne, tak sa len na chvíľu popásol pohľadom a skočil dolu. Marta už kráčala smerom od neho k miestu, kde v diaľke videla malú postavičku sestry v bielom tielku a ďalší kombajn. Sestra aj stroj sa postupne zväčšovali, videla, že svetlá kombajnu blikajú, signál, že zásobník je plný. Šofér auta s vlečkou už spozoroval blikanie a s rachotom sa blížil. Cez dlhý žľab sa zrno presype na vlečku, a pre Martu to bol jeden z najkrajších okamihov, pohľadov a zvukov žatvy, to tiché syčanie a sypanie zrna. Ostala stáť a sledovala žltú riavu, sestra si neďaleko nej sadla na zem a žuvala medzi zubami steblo. Zásobník kombajnu sa vyprázdnil, dno vlečky pokrývalo zrno, a auto začalo pomaly cúvať, aby vymanévrovalo preč a počkalo si na ďalšiu várku z ďalšieho stroja. Slnko hrialo, Marta si zacláňala oči a hľadela na známu scénu. Zrazu sa ozval príšerný škrek, akoby jej do útrob zaťali nožom.

„Nie!“

Obrátila sa za hlasom. Oľga už stála a v mihu vyrazila šprintom smerom k autu. Marta stále nechápala o čo ide, auto zastalo, spravilo poloblúk a pomaly sa vzďaľovalo. „Beží ako zmyslom zbavená,“ hovorila si Marta a kráčala tým istým smerom, kam utekala Oľga. Strach ju prešiel, nemohlo ísť o život, aspoň nie Oľge na rezkých nohách. Až keď prišla takmer k sestre, pochopila: obe stáli nad kovovou plackou toho, čo bol ešte pred chvíľou tuzexový prehrávač.

„Otec nás zabije,“ hlesla Oľga.

„Ty koza, prečo si ho tu nechala ležať? Nezabije, ale zbije nás,“ dodala Marta a pocítila zmes hnevu a strachu, ľudská reakcia na zbabranú situáciu, aj keď ju otec nikdy v živote nezbil. Na fackanie bola mama.

„Dokelu, nesmieme mu to povedať. Akože sa stratilo, budeme sa tváriť, akože nič.“ Oľga sa spamätala a začala myslieť na svoju záchranu.

„Pchá, to sa nám neprepečie.“

Stáli tam obe a zazerali na seba, bolo by super môcť to zvaliť len na tu druhú, ale to nepôjde, a to viac sa hnevali.

„Hej?“ maďarský akcent sa ozval za ich chrbtom.

„Nemám celý deň, poď to zmerať, či už je to dobrý.“ Bol to Tibo, ktorý dokráčal až k nim. Neprišiel sem len preto, ako magnet ho vábili obe dievčatá, hoci gramatickú kategóriu rodu v slovenčine neovládal, neuspokojenú túžbu po ženskom lone poznal dokonale. Čas rýchlo bežal, ak to nepokosí do poludnia, nestihne prísť za Evelínou do šopy. Najviac ho zneisťovalo, že nevedel, či to chce stihnúť. Radšej by šiel na rande s jednou z týchto dvoch: obe modrooké, jedna brunetka, druhá s vlasmi ako dozreté obilie za letného západu slnka.

„Už idem,“ ozvala sa Marta a začala dumať, kde vlastne nechala svoj rám. Pohodený na poli, presne ako prehrávač, ktorý nechala pohodený Oľga, nemajú si čo vyčítať. Nahlas by to nepriznala a šla premerať pás, ktorý Tibo zožal s novým nastavením. „Stále priveľa, lepšie, ale priveľa. Toto je najkvalitnejšia pšenica, strata nesmie byť viac ako dvadsať,“ ohlásila mu.

Ozvala sa spŕška maďarských nadávok, od hnevu, úľavy, či frustrácie, že mu toto lákavé stvorenie dáva pokyny.

Kým to nastavil správne, minulo sa poludnie. „Marte škŕkalo v bruchu, hoci keď si spomenula na Hitachi, hlad ju okamžite prešiel. Ak im to dá otec zaplatiť, tak sa tu zbytočne plahočili týždeň na poli. Ale vedela, že napokon nedá. Bol prísny, ale mal mäkké srdce.

Tibo znova naskočil na svoje miesto za volantom, „Idem to dokončiť.“

„Ja na prestávku,“ odpovedala mu. V kastróle pod obrúskom zavesenom v plátnovej taške na dolnej vetve planej hrušky na kraji poľa čakali bryndzové pirohy s čerstvým kôprom a smotanou, budú tak akurát, nie horúce, ale teplé od slnka.

/

Evelínu v horárovej chatrči medzitým otravovali muchy aj čakanie. Svedomie ju nehrýzlo, mala ho dôkladne odpojené, raz sa prebudí, ale nateraz čušalo. Toto leto spala s dvoma, ktorí sa jej veľmi páčili aj minulý rok, s troma, ktorí ju nesmierne vzrušovali, lebo sa im tak strašne páčila ona. A s jedným len tak, lebo nebol nikto lepší poruke. A sľúbila jednému z tých troch, že počká na toho mladého ušatého v šope. No nechodil, a múch bolo neúrekom. A tlačilo ju v podbrušku, znak, že dostane dnes-zajtra menzes, návštevu z Ruska, ako to volali v škole. Čo bola vždy úľava a dobrá správa, aj keď otrava. Hniezdila sa v útulni páchnucej drevom a starou slaninou. Vlastne, ona tu nemusí čakať, nie je nikoho slúžkou, blyslo jej mysľou. Vykukla z okienka, žiadny človek na dohľad. Rozhodla sa v mihu. Oprášila si ruky o boky v svetlej zvonovej sukni a s ľahkým srdcom vyšla cez vŕzgajúce dvierka do lesného chládku. Na jeseň aj tak odíde do mesta, má dohodnutú prácu v obchode vo Zvolene, nech ju má celá táto dedina rada. A matka si z nej už nebude robiť slúžku a poskoka.

Kým Tibo zožal pás a rozhodol nabrať kurz hájovňa, bola Evelína už pri dverách do jedálne družstva. S rukami za chrbtom, v starých teniskách, nerozhodná, čo ďalej a či vojsť medzi chlapov, z ktorých mnohých poznala dôverne a pritom vôbec, zbadala odrazu toho, čo ju na Tiba nahovoril. Podišla k nemu, postavila sa na špičky, a horúcim dychom mu šepla do ucha, „Nevyšlo to.“

Prekvapene sa pozrel, no kým stihol niečo povedať, dvere jedálne sa za ňou zavreli. Zajtra-pozajtra budú všetci preč a viac ich neuvidí. No dnes je dnes a dočerta so zapýreným Tibom, je tu toľko zaujímavých mužov.

/

Marta a Oľga odniesli rádio-placku na zadný dvor družstva, kde sa zhromažďoval kovošrot. Pochovali ju hlboko pod zvyšky zlomených ostrí a náradí.

„Dnes im o tom kazeťáku ešte nepovedzme,“ rozhodla nečakane Marta za obe.

„Dobre,“ súhlasila Oľga. K jedálni sa blížil Tibo, vyzeral trochu ako nešťastný psík, minuli ho, venovali mu len jeden krátky milosrdný  pohľad, a pokračovali ďalej. Čakali ich pirohy, ktoré stále viseli na hruške a hlad zvíťazil nad strachom a vinou.

O autorke Všetky Články

Katarina Varsikova

Katarina Varsikova

Príbehy. Ľudia. Joga. Prítomná chvíľa a vedomie, že všetko sa neustále mení.