Prvé novoročné dni a noci sú mimoriadne daždivé, nie je to silný, intenzívny lejak, ale neprestajné crčanie a kvapkanie vody, ktorá sa kondenzuje na holých konároch, napĺňa póry zeme, ťahá k nej oblohu, tvaruje hmlu. A z tej sa vynárajú sochy a strechy v jasných farbách trópov – zlatá, zelená, červená, pávia modrá, oslnivo zelená a všetky ich kombinácie. Tibetské budhistické centrum neďaleko mesta Huy a neďaleko atómovej elektrárne Tihange. K chladiacim vežiam sa dá dostať neuveriteľne blízko, chráni ich síce dvojitý ostatný plot, ale naozaj natesno, a tuším ich zrekonštruovali, lebo plášť už nevyzerá akoby bol polepený kancelárskou opravnou páskou ako pred pár rokmi. Kúdole pary sa vo vlnia vo vlhkom vzduchu, zámkov a zámočkov je tu niekoľko, neďaleko som bola na viniyoga tréningu, zvláštne, akoby sem teraz prišiel niekto celkom iný, nie ja.
Budhisti tu majú svoj zámok, klasická obdĺžniková stavba s vnútorným nádvorím, pôvodný zámocký dekor si múzuje s tibetským, symbióza s jogou funguje, ale tuším, že tibetskí mnísi o jogu nestoja; je to dobrý zdroj financií, ktorý pomáha zabezpečiť prevádzku. Vlastne, prečo nie? Akurát, moje ego sa tak strašne vzpiera čomukoľvek inštitucionálnemu. Mám veľkú chuť búchať do gongov, ktoré sú v chráme a pred ním, nechať zaznieť to zvučné benggggg…, lenže to asi nie je v súlade s pravidlami, a tak sa ovládam. Vlastne, asi sú to prísne pravidlá, v inštitúciách nevyhnutné, ktorým vzdorujem. Ideme na večernú meditáciu, a gongy zaznejú, ale len občas, je tu hlavne to ticho, v ktorom má človek nechať rozplynúť ego a jeho potreby a počúvať, byť, poddať sa. A znova mám chuť tresnúť do gongu, alebo nech ho rozozvučia mnísi, a zvuk ma pozdvihne. Miesto toho sa posúvam, presúvam, škrabkám, obzerám a robím všetky tie parazitné pohyby, ktorými sa myseľ snaží udržať pri moci.
Joga je meditácia v pohybe, vyhovuje mi viac ako nehybné sedenie. Pri x-tom pozdrave slnku sa hlava vypne sama od seba. A dostaví sa radosť. A niekam som sa v joge posunula, pretože pozície cítim zvnútra. Tri hodiny aktívnej jogy vo veľkom chráme a k tomu čokoľvek. To čokoľvek na tomto mieste je vegetariánske jedlo za spoločnými stolmi, a v gumových čižmách les, a knihy v posteli a… Hosťovský poriadok naštudoval Abram, ja vôbec, akonáhle o nejakom pravidle viem, mám chuť ho porušiť, nie nevyhnutne to spravím, ale chuť tu je. Joga je disciplína seba-pozorovania, a tak ju nemusím potláčať, ani pustiť z uzdy, bavím sa pozorovaním – okolia a seba.
Cítim úctu voči ľuďom, ktorí si vybrali cestu odriekania, vedomého hľadania čohosi, čo je mimo pochop, ďaleko za možnosťami mysle. Chce to odvahu. Okolo kuchyne sa motajú muži, Belgičania, skúšajú žiť ako mnísi. Na kopčeku v altánku je jediné miesto, kde sa smie fajčiť, stále sa odtiaľ ozývajú hlasy, neveľký ostrov vzdoru a dekadencie. Lama si pri obede hmká svoje mantry, cícer, mrkva a ryža v tesnom objatí.
Učiteľ je Sebastien a prítomný okamih. Hodiny sú koncipované ako predstavenie zostavy shivananda jogy; pozdravy slnku, hneď potom obrátené pozície, protipozície. Sebastien je plný nadšenia a radosti, inšpiruje, a zostava funguje, v hodine a po nej cítim dych života. Je skvelé nechať sa viesť, takže vďaka, Sebastianovi, joge, a áno, aj budhistom. Cena stanovená na tento víkend ja darom tomuto centru.
V januárovú nedeľu popoludní urýchlia tmavé mraky súmrak, v knižnici tibetského inštitútu panuje pokoj kníh, vidím tu niekoľko známych a učiteľov, prejdem sa zrakom po ich chrbtoch a na chvíľu zaspím na koženom gauči. Poukladáme veci a podložky do auta a o po pár sto metroch sa vo výhľade zjavia chladiace veže atómky.
Jaj, zabudla som na dôležitých obyvateľov zámku: v jazierku s budhistickým pokojom plávajú čierna a biela labuť a jedna kačka. Možno ju labutí pár adoptoval, ako v rozprávke.
Sebastien:
https://www.yogawebacademie.fr
Centrum tibetských budhistov pri Huy:
https://www.tibinst.be/nl_BE/institut-tibetain-yeunten-ling-huy
