Katarína Varsiková

Mambo-Jambo

Foto Stano Dančiak 

Fúkal horúci vietor, akoby jej do tváre púšťali vzduch z obrovského
sušiča vlasov, pálil ju na nosnej sliznici, s námahou zliezal do pľúc,  a s
rovnakou námahou sa dral zase von. Vlasy mala zopnuté v drdole,
pieklo jej na šiju, ľutovala, že si nevzala klobúk, no kráčala ďalej. Sme
súčasťou prírody, znel jej v hlave jeho hlboký hlas. Sme však jediní, kto má šancu uvedomiť si náš vzťah k nej. A našu duchovnú podstatu. Cítila sa byť až prílišnou súčasťou prírody, zajatcom horúčavy, tela, a aj bzukot hmyzu znel ako hrozba. Stromy sa chveli listami, ale znášali to extrémne teplo stoicky. A ona by mala svoje pocity pozorovať, nebyť ich otrokom, tvrdil. Šla ďalej s celkom jasným poslaním – prísť na miesto, o ktorom vyhlásil, že sa vyznačuje mimoriadnou duchovnou silou. A potom splniť
jeho inštrukcie napísané v správe v mobile zastrčenom v zadnom vrecku pieskových šortiek. Má tam prísť v čase vrcholiacej horúčavy, medzi štvrtou a piatou popoludní. Rozmýšľala, či si ten klobúk nevzala preto, že jej to zabudol uviesť v pokynoch. A či sa náhodou nestávala bábkou jeho mysle. Odjakživa túžila spoznať tajomstvá života, dovidieť za záves myšlienok, asi preto ju opantal. Ešteže si vzala fľašu vody. Nikde nikoho, ľudia aj zvieratá zaliezli, len lastovičky pretínali modré nebo všetkými smermi, nemali na výber, do konca prázdnin muselo byť potomstvo pripravené vyletieť, tak diktovala príroda, či duch jej prostredníctvom.
Nehľadala odpoveď, šla po rozpálenej vidieckej ceste, inokedy takej
romantickej, na lúku, kde sedela pred niekoľkými dňami. Vtedy nebolo tak odporne dusno ako teraz, bolo svieže ráno. Spravila tam zopár fotiek a poslala mu ich. Smartphone jej kúpil on, aby mali stály kontakt. Krútila sa jej hlava, alebo si to namýšľala? Ak to tu s ňou sekne, nájdu ju až o niekoľko hodín, keď slnko zájde za horu a ľudia sa znova vynoria – vyjdú si na prechádzku, na maliny, skontrolovať dobytok na pastvinách. Ľudia mali na tomto svete rôzne poslanie a predstavy o trávení času.
Zastala pri ceste, v riedkom chládku mladej slivky, a odpila si z vody, než sa odhodlala prejsť posledný úsek. Lúku obkolesoval bukový les, páľave bude vystavená len na tú chvíľu, kým vykoná jeho inštrukcie. Potom zalezie medzi stromy, cestičkou sa dostane k potoku, kde sa ochladí. A večer mu pošle fotky. Len si musí niečo vymyslieť, aby ju pri tom nepristihol Peter. To nebude až taký problém, podľa všetkého strávi večer na internete, postačí mu, že ju uvidí v chalupe. Väčšinu času si aj tak robili každý svoje. S týmito úvahami vošla medzi buky a okamžite pocítila úľavu, keď jej tá žeravá guľa nepiekla priamo na hlavu. Lúka bola naozaj jej obľúbeným miestom, veď preto mu poslala tie fotky hebkej
trávy a skalky porastenej drobnými kvetmi. O niekoľko minút prišla od neho odpoveď: Natrafila si na miesto mimoriadnej sily, chodia tam na hostinu rôzne lesné bytosti aj duchovia. Blahoželám, si skutočná adeptka šamanstva.
Komu by to nelichotilo? Veď dnes už takmer každý znova uznával, že svet je viac, než mechanické fungovanie fyzických síl. Niečo ich dáva do pohybu, je tu nejaký nám skrytý zmysel, niekto, či niečo. Hej, mávala chvíle, keď jej stačilo sedieť, vnímať seba ako súčasť veľkého obrazu, ojedinelé, vzácne chvíľky. Prišla na okraj lúky, stála a zbierala odvahu vyjsť z tieňa stromov na čistinu. Páľava naozaj vrcholila. Znova sa napila, trochu vody si vyšplechla na ramená a mokrými rukami si pretrela čelo a jemné, svetlé vlasy, otvorila fotoaparát telefónu, lebo keď sa ocitne na slnku, na displeji nič neuvidí. No potom sa znova vrátila k inštrukciám v odkaze od neho: Na každý kameň nasyp trochu zeme a polož naň kúsok machu a kamienok. Presne do stredu. Obíď každý z troch kameňov dokola v smere hodinových ručičiek. Na každý polož obe dlane a rátaj do stoosem. A potom mi ich opäť odfoť. Sivé kamene boli ploché, naozaj ako stolíky určené na hostinu víl. Šibe jej? Touto otázkou nemalo zmysel zaoberať sa práve teraz, to sem nemusela vôbec chodiť. Nahmatala vo vrecku tri kamienky z potoka, ktoré si nachystala a obzerala sa okolo seba pátrajúc po machu. Opatrne oddelila z vysušeného machového pokrovca a rozdelila ho na troje.
Potom to všetko poukladala, ako kázal. Keby ju niekto videl, čo by si
pomyslel? Ďalšia zbytočná úvaha. Obišla každý z kameňov a snažila sa pritom vyprázdniť si myseľ, oddať sa meditácii. Pri druhom kameni sa jej to celkom podarilo. Pri prvom jej v hlave vírila mantra, že je trúba. Pri treťom si hovorila, že už je to takmer hotovo, má to za sebou, a chladný potok bude miestom odmeny. S úľavou sa vrátila pod stromy, keď si uvedomila, že nesplnila poslednú časť jeho inštrukcie – odfotiť. Tvrdil, že na fotkách vidí auru miesta, zistí, či je miesto spokojné. Princíp šamanizmu je zjednotiť sa s Prírodou. Veľké P. Znova otvorila smartphone a lúku zaznamenala na sérii záberov – trochu sa s tým hrala, do tej miery, do akej to svetelné podmienky umožňovali. Fotila čupiac, aby sa dostala do horizontálnej roviny kameňov. Si druidka, napísal jej v inej správe. V dávnej inkarnácii si bola dôležitou vodkyňou. Teraz si sa vrátila, aby si znova objavila svoje skryté sily. Pretože v životoch medzitým si ich nepestovala.
Nik ju nevidel, len horúce slnko, a predsa mala pocit, že ju ktosi
pozoruje. Šialený diviak, ktorému preskočilo z tepla? Stačilo, povedala si odhodlane, bez obzretia opustila lúku a zašla naspäť na lesnú cestu. Potom už celkom veselo vykračovala smerom do doliny, zurčanie potoka počula z diaľky. Naspäť to bude znova do kopca, ale neprekážalo jej to. Poriadne sa schladí, nohy aj ruky si ponorí do chladnej vody. Pozdraví sa so žabami, ak nejaké uvidí. Cestou späť sa zastaví v krčme na jedno malé. A kým sa dostane znova na lúku, bude už večer, slnko za horami, zem bude sálať a voňať suchým senom, a to milovala. Aj túto samotu. Ktovie, ako na fotky zareaguje? Opäť predbiehala. Našou úlohou je naučiť sa žiť v prítomnom okamihu, pripomenula si ďalšiu jeho správu. Nie v minulosti, a neprojektovať budúcnosť. To práve robila, hoci to bol
projekt len na najbližšie hodiny. Dobre, stačí, vnímaj svet okolo. Zem pod bukmi bola suchá, vetvičky príjemne pukali a šumenie vody sa
stupňovalo. Pri potoku si vyzula sandále a opatrne vkročila na mokré
kamienky. Znehybnela, vnímala, ako jej chlad vody preniká cez kožu do tela. Možno by mu mala napísať, že toto je v skutočnosti v lete to pravé miesto. A dostane ďalšie pokyny, ako ho rituálne uchopiť. Z nejakého dôvodu sa rozhodla, že nie, nechá si zážitok pre seba, ani mu o ňom nenapíše. Z hlbín ju zaplavila spokojnosť s rozhodnutím. Čerila vodu, volala na žaby, presýpala si kamene z dna potoka pomedzi prsty, až jej chlad vliezol do miechy. Potom vyšla z tône do mihotavých lúčov večerného slnka. Príjemne hriali. Aj predstava studenej desiatky a nezáväzného rozhovoru s krčmárom. Ale to zase predbiehala. Mobil sa rozvibroval – správa od Petra. Kde si? Asi sa prebral po sieste a uvedomil si, že nevie, kde je. Napísala mu odpoveď – V lese, do ôsmej som doma. Stmievalo sa až pred deviatou. Nenapísala mu, aby je šiel naproti, prípadne zišiel do krčmy na jedno. Nepotrebovala ho. Ľudia sedeli pri niekoľkých stoloch na úzkej prednej terase, odkiaľ bol dobrý výhľad na cestu z dediny do susednej kopanice. Pozdravila sa kývnutím hlavy, nenadviazala s nikým očný kontakt. Vošla dnu, k barovému pultu to bolo na dva kroky. Krčmára Gejzu nevidela, iba jeho ženu, stála vzadu a obracala na panvici obaľovaný syr. Vzala mobil a v prítmí baru si pozrela fotky, ktoré urobila na lúke. Kompozične boli v poriadku, no žiaden zázrak. Prepálené, iné sa nedalo čakať, pri takom ostrom svetle. Auru, ani lesné bytosti na nich nevidela.
„Zdravím, čo si dáš?“ oslovil ju Gejza, zjavil sa za pultom, nevšimla si
kedy.
„Ahoj. Jedno svetlé. Malé.“
„Malé? Dobre. Hoci zvládneš aj veľké, určite.“ Premeral si ju priateľsky, oceňujúco, a trochu provokatívne. Nebolo to nepríjemné.„Určite. Môžem si dať aj dve malé, koniec-koncov.“
Zasmial sa, a začal čapovať.
„Budem vzadu.“
Prešla cez miestnosť s pieckou, teraz vyhasnutou, okolo toaliet na zadnú terasu, kam slnko nesvietilo. Bola obrátená do neveľkej priehlbiny zvažujúcej sa k potoku, na svahu rástli slivky a hrušky a trávu medzi nimi spásali ovce. Tie raz skončia v guláši, vedela. No dnes večer im bolo fajn, zvonce štrngotali, keď sa presúvali, občas zvedavo vyliezli k ohrade terasy, zvyknuté na pozornosť hostí. Zvieratá žijú v prítomnom okamihu, blyslo jej, keď sa s pivom usadila v rohu, nohy si vyložila na stoličku oproti a kochala sa odtieňmi zelene. Nesedel tu nik, všetci boli vpredu, pozorovali západ slnka, okoloidúcich, a klebetili.
Spoločnosť nepotrebovala. Gejza ta nakukol o desať minút a opýtal sa, či si naozaj dá to druhé. A spýtal sa na Petra. Pivo odmietla, pokrčila plecami, a otázku odbila dvoma slovami: „V chalupe.“ Sedela tam, kým jej nezačalo byť chladno na holé ramená. Potom sa zdvihla, pozdravila ovce, zaplatila a pobrala sa späť do lesa, odkiaľ viedol chodník strmo hore na lúky, kadiaľ sa krížom dostane k chalupe za necelú polhodinu.
Peter nebol na dvore, ani v kuchyni. Vyložila mobil z vrecka a šla si
prezliecť prepotené tielko a vymeniť šortky za džínsy. Na večer sa
v auguste už schladzovalo. Keď sa vrátila do kuchyne, spomenula si, že sľúbila fotky poslať. Pripojila sa na mobilné dáta, otvorila aplikáciu
a odoslala fotky, jednu za druhou. Bez komentára aj bez pozdravu.
Akoby na tom ani nezáležalo. Pivo jej cestou z hlavy vyšumelo, cítila iba príjemnú únavu svalov. A netušila, prečo ho poslúchla. Zrazu sa jej to všetko zdalo nezmyselné, nedôležité. Obloha za oknom bledla a sad pod ňou tmavol. Súmrak. Necítila hlad, nemala nijaký plán na večer. A Peter možno zašiel k susedom. Celý deň strávil sám, možno mal chuť na pohárik v spoločnosti. A čo ona teraz? Mohla by ísť za ním, ale to sa jej nechcelo. Do postele bolo priskoro. Rozhodla sa, že sa osprchuje, spláchne deň. A potom sa usadí s pohárom vína a knihou, zažne pár sviečok. Pookriala pri tej predstave. O pol hodinku, s tvárou zbavenou nánosu potu a tej trochy mejkapu, ktorého sa nevzdala ani na vidieku, vyšla z kúpeľne a cítila sa nová. Kúpeľňa susedila s kuchyňou, strnula, keď ho zbadala, stál nad kuchynským stolom a držal v ruke mobil, jej
mobil.
„Máš správu od kohosi menom Gino,“ povedal priškrteným hlasom.
Mimovoľne sa začervenala, nevediac prečo. Chladnými prstami od neho vzala telefón, na displeji svietil len začiatok správy, ďalej by sa Peter nedostal, nepoznal prístupový znak.
Mojej vášnivej druidke… Podarilo sa ti to…
Čo napísal ďalej, v tejto chvíli nevedela. Len vedela, že letná pohoda a čas mlčania sa odrazu skončili.

About author View all posts

Katarina Varsikova

Katarina Varsikova

Joga. Príbehy. Ľudia. Prítomná chvíľa a vedomie, že všetko sa neustále mení.