Na niečo sa psychicky pripraviť dá, ale aj tak je vždy všetko inak. Pri sťahovaní sa treba sústrediť na praktické veci – najskôr škatule, potom triedenie, balenie, v prestávkach prehlasovanie adries a iné drobnosti…
Všetko klaplo – Branko je skvelý organizátor, kamaráti pomohli, Lula tiež, Alex bol dobre odložený – na pikniku s kamarátom, k tomu slnečné letné počasie, plné ruky práce, takže nezvýšil čas na nostalgiu a smútok. V tú sťahovaciu sobotu skončili podvečer všetci u nás, záhrada plná detí, bagety s maslom a pečené kuracie stehná, únava aj eufória.
Od ďalšieho rána začalo to, na čom som pripravená nebola, aj keď som si možno myslela, že hej. „Kde mám…? Nevideli ste moje…? Kam si mám dať toto…?“ Jasné, nijako inak to ani nemohlo byť. Eufória doznela, a na jej miesto sa dostavili pochybnosti. Prečo to my, ľudia vlastne robíme? Myslím, tie pochybnosti. Je toto ten správny dom? Nie je moc malý? To bude vždy nad našimi hlavami lietať toľko lietadiel? Pochybnosť potrebuje výživnú pôdu, a tak si ju nájde – v rôznych detailoch, ktoré sa v tej chvíli zdajú zlé a neznesiteľné. Krásna záhrada, ale tie lietadlá klesajúce k Zaventem
a stúpajúce z letiska…
Našťastie, treba riešiť iné veci – nájsť, kde je zastávka pre deti, doplniť zásoby v chladničke, povykladať ďalšie veci, znova zahodiť kopec umelej hmoty, papiera, obalov… Prečo vytvárame toľko odpadu? V tejto nálade ďalšia takmer neznesiteľná myšlienka. Beneton. Zdá sa byť totálne spokojný s novou adresou, našiel medzeru, ktorou vie zo záhrady utiecť a prechádza sa po našej slepej ulici voľne prechádzajúcej do lúk a polí, čo sa končia na ringu. Okolo Bruselu, všetky cesty vedú na ring. Neprejde veľa hodín a všetci nášho psa poznajú. Pobede čaká Luciu tam, kde ústi cestička, ktorou prichádza domov. Tú dieru treba zaceliť, lebo nikto nemá čas v jednom kuse strážiť Benetona, povedali sme si, ale nestihli myšlienku zrealizovať. A tak aj zmizol, ani sme si nevšimli, kedy. Unavení z neustáleho vykladania a prekladania a zisťovania a pochybovania sme padli do postele a zaspali. Ráno po psovi ani stopy. Zistiť telefónne číslo na políciu, zavolať a čakať. Popŕcha jemný teplý dážď. Chvíľu čakám tak, že meditujem, potom si vezmem nepremokavú bundu a vydám sa na obhliadku ulíc. Zašla som až po miesto, kde sa končia domy a začínajú lúky a polia obce Zaventem. Volám, pýtam sa pani so psom, či nevidela strateného kríženca…
Cestou späť domov vidím uprostred cesty policajné auto so služobnými psami, plno ľudí na ulici, hrniem sa k nim. Fešný flámsky policajt telefonuje do vysielačky a nahlasuje Benov popis, z balkóna sa na mňa usmieva a kýva staršia pani a vraví, že ho videla ráno pobehovať okolo jej domu. Diktujem svoje údaje, číslo Benovho čípu a – zrazu spoza rohu vyjde pani s kóliou a za ňou cupká Beneton. Všetci prizerajúci sa usmievajú nad dojímavou scénou zvítania, hoci mne až tak dojímavá nepripadá, a asi ani tomu nepoučiteľnému členovi našej rodiny, ktorý zásadne vyvádza vtedy, keď to najmenej potrebujeme. Beneton ledva prepletá nohami od únavy, asi celú noc pobehoval, policajt s jasnomodrými očami ukončí pátranie a ideme domov.
Teraz tu sedím za malým počítačom a píšem. Zatiaľ nemáme internet a televízor, Alex neprotestuje proti domácim úlohám a upriami pozornosť na hračky, žeby sme ten televízor vôbec nedali zapojiť? Celkom lákavé. Lula je samostatná a usilovná. Cvičí skladbu Pre Elišku a Naomi vraví, že je to klaviristka. V dome je niečo vybalené, a niečo nie, v pondelok sme si dali pauzu a boli sme s Braňom zmyť prach v Thermen Dilbeek. Práčka perie, umývačka umýva, a domček je čoraz prívetivejší, hoci stále cudzí.
Sťahovať sa asi treba buď veľmi často, a človek si zvykne, alebo len zas len keď je na to veľmi silný dôvod. Vytvoriť z miesta domov totiž trvá. Manoir d´Anjou sa stal skutočným chez soi, domovom, až posledné dva roky, čo sme tam boli. Prečo sme tam teda nezostali aj naďalej? Ostáva mi veriť, že sme sa dobre rozhodli, a že sme mali dôvod.
Čo sa týka lietadiel – je to téma. Braňo stretol susedu, ktorá býva v pôvabnom dome, na starej farme oproti, a tá mu povedala: Pozerajte sa, o chvíľu bude pristávať jedno špeciálne lietadlo, úplne nový typ… Asi si z toho treba spraviť šport. Iná známa, ktorú som tu stretla, vravela, že komúna dosiahla dohodu s letiskom, a odletové dráhy sa striedajú, keď je slnečný víkend, presmerujú ich, aby si ľudia mohli užiť záhrady. Vtáky čvirikajú a poletujú, vyzerá to tu ako na vidieku, hoci pešo sa človek dostane za päť minút do biznis štvrte a neďaleko je aj rušná chaussé Louvain vedúca do
centra mesta – plná obchodov a reštaurácií. Skrátka Brusel, lietadlá a kohútie kikiríkanie, milión ľudí na malej ploche, ruch mesta aj stopy starodávneho flámskeho vidieka.
Uvidíme. Sme tu. Každý má svoje nohavičky, slipy, ponožky, a škatule sú dobrá výhovorka nestarať sa až tak veľmi o poriadok. Adresa je Hof Ten Berg 133, 1200 Brusel.
A čo sa týka odtučňovania – v tom zhone a aktivite je menej času aj chuti na jedlo, a tak to blahobytne nadobudnuté kilečko dve zrazu niekde zmizne. Ako Beneton. Asi sa tiež nájde.
