Katarína Varsiková

Priateľka kúpila manželovi knihu o Belgicku, potom ju rozobrala, a vlastnoručne zviazala, a potom mu ju venovala… To je však iná story. V knihe (len som ju prelistovala) sa píše, že ľudia si o Belgicku a Belgičanoch väčšinou myslia, že… nuda. A má to aj údajné vysvetlenie: Belgicko toľko ráz okupovali a uzurpovali cudzie mocnosti, a tak sa domáci v sebeobrane skryli za… nudný zovňajšok. Nuž, a ktorú krajinu v Európe či na svete tisíc ráz neokupovali a nenapádali?

Je to jedno, belgická nuda je však naozaj len zdanlivá, tvrdenie, aké si možno ľahko overiť na niektorej street party. V sezóne medzi májom a októbrom je ich viac ako dosť, v mestách aj mestečkách. Pozrime sa, napríklad, na deň kosatcov v májovú nedeľu.

Kosatec, iris, je symbolom Bruselu. Kvitne v máji, má dlhú stonku a na nej kvety – v rôznych odtieňoch; vo váze sa im nedarí, a tak tešia ľudí v exteriéri. Mesto má v logu modrý kosatec na žltom pozadí.

Oslava je…všehochuť, hlavne chuť baviť sa, prezliekať, tancovať, byť sám sebou. Čo tam po trendoch, aj tak budú zajtra iné.

Plynie dlhý víkend, veľa ľudí, najmä z európskych inštitúcií, odišlo k moru či do hôr, takže ľudí je v meste príjemne dosť, akurát, a najmä veľa miestnych. Svieti slnko, nádherných 27 stupňov. Dávnejšie nepršalo, čo sa v tomto meste často nestáva, a tráva v parku je suchá. Hlavné pódium na večerný koncert pred kráľovským palácom (kráľ je na najvyššej úrovni momentálne jediný spojovací článok krajiny, kde vlády stále niet) sa ešte len chystá, no neďaleko odtiaľ na Kopci umení (Mont des Arts) sa už swinguje, tancuje, zabáva. Muž, čo nafukuje žlté a modré balóny, ich s veľkou radosťou pripevní dievčatám o ramienka podprsenky, aby neuleteli. Balóny, či dievčatá? Jeden balónik Lucia neskôr nechá odletieť s odkazom…Kto ho nájde, nech si ma nájde na facebooku…

Pod vrchom sa v záhrade levandúľ suší bielizeň rozvešaná na dlhánskych šnúrach. Devy v bielom ju zvešiavajú, skladajú do košov, prenášajú, a znova rozvešiavajú. Vedomé si pohľadov a mnohých fotoaparátov. Pozor na reči, ak sa rozohnia, pustia koše a rozbehnú sa za provokatérom. Prepletajú sa pomedzi levandule a stovky ľudí.

Belgičania majú zmysel pre humor. Niekoľko strýcov nesie sochu cikajúceho chlapca okolo kaviarenských stolíkov, a cikajúci sa občas len tak vyciká: ľuďom na hlavu, na ramená. Veď je teplo. Komedianti, cirkusanti (v Bruseli sídli riadna cirkusová škola, povolanie ako takmer každé iné) sú rozložení kdekoľvek medzi domami, na nádvoriach, námestiach. Možno by sa dalo povedať, že bavia ľudí, no oni sa skôr bavia s ľuďmi. Nech sa páči, prezlečte sa, zahrajte, zatancujte, všetci sa pozerajú, to je ono!

Moja kolegyňa z kurzu raz vyhlásila, že Brusel je veľmi demokratické mesto, tu môžete vyzerať, ako chcete, zadok ako tácka na pivo, kolená ako Pipi dlhá pančucha? A čo má byť? Je fakt, že ľudia menej riešia svoj vek vzhľadom na to, čo sa patrí robiť a nosiť a čo nie. A pritom sú krásni. V okne zasnene sedí mladík a na líci sa mu ligoce strieborný motýľ. Za oknom kaviarne sa usmieva osoba, ktorej čokoládová pleť je pomaľovaná pastelovými farbami, v ruke zvodné café latte… Ľudia. Mesto sú ľudia, veci sú kulisy, symboly. Ružový klavír vo fontáne. Dve dámy tvoria jednu. Polica s knihami a vedľa kus trávy, kde si možno čítať. Akási pani so šachovnicou pripevnenou na hlave si číta, vedľa má tašku, z ktorej trčí cibuľa.

Pomôžte mi postaviť scénu, pantomimicky naznačuje komediant a podáva Lucii veľkú kocku. Alebo sa choďte previezť vláčikom, ak inak nedáte. Neviem ako neskôr večer, ale popoludní táto party nie je veľmi o konzumácii. Stánok s pivom či kolou sa nájde, aj auto, z ktorého predávajú známe sladké goffres či churros. No zatiaľ sa hlavne hrá a tancuje.

V mestskom parku, Parc Bruxelles, sa možno natiahnuť, rozložiť, obzerať, pokrikovať, keď sa vám už nechce chodiť. Takmer všetko je dovolené, hranice sú dané, policajti sa nevšímavo prechádzajú, opakujem, ešte je len podvečer, a moje spoločníčky sú tri rozkošné desmoiselles. Čo sa bude diať neskôr netušíme.

Nemôžem si pomôcť, pouličné oslavy sú pre mňa vzývaním duchov tých, čo tu žili kedysi, mostom medzi viditeľným a neviditeľným svetom. Lebo kto žije pre súčasný okamih, spoznáva večnosť. Bavme sa, tu, teraz, čo tam potom.

O autorke Všetky Články

Katarina Varsikova

Katarina Varsikova

Príbehy. Ľudia. Joga. Prítomná chvíľa a vedomie, že všetko sa neustále mení.