Severné Holandsko, známe aj ako bible belt, (kedysi) bašta protestantizmu. Čepce a dreváky – možno ich na sviatky miestne ženy oblečú, a vyjdú si v nedeľu do kostola…Možno. Žiadne historicky vystrojené občianky sme nevideli, urastených Holanďanov a Holanďanky s výbornou angličtinou áno. Ale nie o tom…
Všetko sa neustále mení, minulosť sa vplieta do súčasnosti. Holandsko je dnes ľudnaté, no severný región je relatívne riedko osídlený, medzi dedinami a usadlosťami sa rozprestierajú polia a lesy pod nekonečnou oblohou.
Ľudia v období neolitu tu ako prví začali žiť usadeným spôsobom života a pestovať. Jeden z veľkých skokov, niečo dôležité sa mení, z kočovníka a lovca sa stáva dedinčan. V regióne Drenthe po týchto ľuďoch zostali zvláštne pamiatky – navŕšené balvany slúžiace ako hrobky.
Kde sa v rovine s piesčitou pôdou vzali obrovské balvany? Prinieslo ich oteplenie a topiace sa ľadovce zo Škandinávie.
Prečo sa neolitickí ľudia rozhodli balvany presúvať a vŕšiť a využívať ako hrobky? Mali odrazu popri klčovaní, sadení a iných prácach, viac času? Išlo o hygienické opatrenie? Mysticizmus a vieru?
Hovoríme o období predkresťanskom – 5. až 3. storočí pred Kr.. Ľudia neolitu písmo nepoznali, nechali po sebe krásne zdobenú keramiku. Kosti sa veľmi nezachovali, miestna piesková pôda ich konzervácii nepraje. No balvany v malebnej rovnej a zelenej krajine obklopené dubmi, bukmi, ihličnanmi, akoby hovorili.
Geopark de Hondsrug hovorí, čo vie…Moderné a prístupné múzeum vonku aj vnútri: dozvedáme sa o kameňoch starých milióny rokov, o predkov dnešných Holanďanov. O tom, ako asi ľudia presúvali ťažké balvany, aby ich dostali, tam kde potrebovali. Prečo? Odpoveď som nedostala. Aby si v celoročnej lopote v čase-nečase pridávali prácu navyše len tak?
Po noci a raňajkách v hoteli je návšteva chatrče neolitických ľudí naozaj poučná – v komforte sme to potiahli ďaleko. Oni boli odolnejší, chlpatejší. Predstavivosť ma unáša – takto v prítmí pri ohni sedávali unavení roľníci, piekli chlieb, opekali mäso. Čo si asi rozprávali? „Poďte mi, pomôcť, toť som objavil(a) fajný balvanisko, bude sa nám hodiť na rodinnú hrobku…“ Muselo to byť silné volanie.
Komunikujeme…cez dlhé obdobia dejín, prostredníctvom ružového pieskovca zo Švédska, skamenelín, črepov keramiky, úlomkov zbraní…
Chrumkavé bagety, syr, káva pečené rebierka, pohodlie značených ciest, údel súčasného turistu.
Istú námahu cestovanie stojí – skôr mentálne úsilie dovidieť ponad stáročia. Priznať si pominuteľnosť, premenlivosť i stálosť.
Stará časť dediny Borger je malebná, ako sa len dá: chodníky z tehličiek, domy so slamenými strechami – akoby hladko sčesané vlasy. Čisté okná, mnohé stále bez záclon či závesov, a mnohé krásne vyzdobené, ono tie ozdoby sčasti chránia domáci pred našimi zvedavými očami.
Moderný a rušný Groningen.
A chceli sme vidieť more, pravdaže, keďže je tu na skok. Okamih napätia predtým, ako vylezieme na hrádzu…kde je ono…Severné more? Ďaleko, delí ho od nás pás mokradí, chránené hniezdiská vtákov. Všade rovina a nad ňou nekonečná obloha so slnkom klesajúcim k vzdialenej hladine. Dalo by sa po nej preplaviť na ostrovy, pokračovať v objavoch…Ide sa však domov. Nabudúce.
https://picasaweb.google.com/101715623970636537737/SeverneHolandskoNorthHolland#
