Vždy na jar v Bruseli snívam o lese plnom divého cesnaku. Rovnako, ako na jeseň v Bruseli snívam o vinobraní v Rači. Väčšinou zostane pri snoch a spomínaní na známe chute a vône.
Tento rok som však tu, v Bratislave, v období, keď sú cesnakové lesy v okolí zelené a plné silnej arómy… Pochovali sme otca. Cesnak z duše nenávidel, rovnako ako ryby. Asi by sa zatvráil znechutene, keby ma videl, ako ho jem. A vôbec, zdravá strava nášho oca nezaujímala, jedol, čo mu chutilo. Vždy. Dožil sa 84 rokov, a posledné mesiace veľmi trpel.
Okrem smútku je tu aj pocit úľavy, vedomie, že už netrpí.
8/4 predpoludním svietilo na krematórium jarné slnko, stromy kvitli, motýle lietali, vrabce sa naháňali. Veľké otvorené priestory, lúky a stromy pomáhajú precítiť smútok, hovoria o kolobehu v prírode.
Prišlo veľa starých známych tvárí… rozlúčiť sa. Radko je evanjelický farár a naša rodina, a spravil vrúcnu rozlúčku. Spomienku na otca som za rodinu napísala ja, ale Rado ju prečítal, ja by som to pod náporom citov a pohľadov nezvládla.
Najbližší sme sa stretli pri obede v obľúbenej sídliskovej reštaurácii; oco si tu vždy dával vypr.syr.
Teplý, takmer letný deň. Podvečer sa zatiahlo, rozfúkalo, kvety zo stromov lietali vo vzduchu, ružové. A potom sa rozpršalo. Vytúžený dážď po týždňoch sucha, na Slovensku je vraj toho roku deficit vody.
Sledovali sme s Braňom špagáty dažďa za oknami baru na zimnom štadióne. Dali sme si po pohári bieleho, a spomínali.
Tajomstvá života.
