Normandia je záležitosť mužov. Meno pripomína Normanov, ktorí dobyli britské ostrovy. Odvážneho Viliama Dobyvateľa, ale aj Richarda Levie Srdce. Normandiu odjakživa milujú maliari, fotografi, Parížania, a nielen oni. Najbližšia odbočka za mostom – Pont de Normandie – vedie do mesta Honfleur, prístavu obkolesenému vysokými úzkymi domami. Nerovnomerne dláždené ulice vedú nás, zvedavcov; žil tu skladateľ Eric Satie, rád by tu bol žil Baudelaire, ako vraví hrdý nápis na knižnici.
Z mestského prístavu a popri ústí Seiny sa dostaneme na pláž, a hoci je prvý november, deti behajú po piesku bosé, rovnako ako šťastné psy na výlete. Výhľad na Le Havre a rafinériu nie je práve pitoreskný, ale splynutie Rieky a Mora stojí za to.
Na francúzskych diaľniciach treba kde-tu zaplatiť, raz euro, raz päť, potom zase euro, raz človeku, raz mašinke, no privedú nás na Omaha Beach, jedno z miest vylodenia Spojencov. Prvé múzeum je realisticky stvárnené, s figurínami a zaprášenými artefaktami, kulisami domov, akoby človek vstúpil do zákulisia divadla, trochu zaprášeného, nevykúreného, ale vášnivého. Je francúzske, a lokálne. Američania poňali pamätníky symbolickejšie a moderne: dokumenty na veľkých plátnach, rozhovory s pamätníkmi, generálmi, vo vitrínach drobnosti – fotky, denníky, talizmany vojakov… Ženský hlas číta mená mužov a chlapcov. Prešli krátkym drsným výcvikom, a stali sa aktérmi dlho pripravovanej, utajovanej akcie. Na zväčšeninách fotiek sa niektorí hrdinsky usmievajú, a pre mnohých skončil boj hneď prvý deň vylodenia – 5. júna 1944. Biele kríže a hviezdy s menami vysoko nad morom.
Dlhú romantickú pláž so žltým pieskom a pobrežie po vojne odmínovali a vyčistili, no vôľa nezabudnúť tu je rovnako prítomná ako chuť žiť.
V reštauráciách dobré jedlo – karafa s vodou na stole, domáca majonéza v miske – zatúžim po recepte. Tri generácie za vedľajším stolom, tri chody. Vek nebráni dámam a pánom vychutnať si pohár vína a tanier ustríc.
Zastavili sme sa aj v Rouen, veže katedrále vykúkajú spoza panelákov rôznych období 20. storočia. Opravuje sa. Fúkalo a pršalo, a otvárali až o druhej, a tak sme hrobku, do ktorej pochovali Levie Srdce, nevideli. V arcibiskupskom paláci súdili, a v tomto meste popravili Johanku z Arcu, aby ju o pár rokov oslobodili a rehabilitovali; vtedy ešte žijúci pamätníci procesu svedčili, že šlo o komplot, nezmyselnú krutosť. Johanke už to nepomohlo, leda ak k večnej sláve. Dojal ma citát, odpoveď na to, či sa cíti blízko Bohu:
„Keď sa necítim blízko, vezme ma bližšie. A keď sa cítim blízko, tak si ma u seba drží.“
Ani nie devätnásťročná dievčina upálená za živa. Normandia je aj kraj žien. Rouen má hrazdené domy a dláždené ulice, a námestie, kde je stará tržnica – brucho mesta – premenená na kostol Jeanne d´Arc. Má rieku Seine, lunapark na nábreží a viac či menej vydarené ulice moderných domov.
Zjazvené mestá a miesta, drsná klíma a chuť života…
