Katarína Varsiková

Joga a príbehy

Svet stvorený zo slov a ríša, ktorá sa začína za hranicou slov.
Dve mestá – Bratislava a Brusel. A doma je v skutočnosti miesto, ktoré nie je na žiadnej mape.

Kniha radosti. Život v radosti.

Kniha radosti. The Book of Joy. Jeho svätosť Dalai Lama a arcibiskup Desmond Tutu spolu s Douglasom Abramsom.

“Našu budúcnosť nepredurčuje nejaký temný osud, ale my.”

Dalai Lama a Desmond Tutu hovoria o radosti za často neradostných okolností. Otvorená myseľ. Zahojená myseľ. Myseľ vyliečená z ilúzie izolácie. Sme tu na to, aby sme pochopili, že nie sme sami, vravia obaja. Radosť, súcit aj smútok zdieľame. V živote sa trápeniu nevyhneme. No naše osobné trápenie nie je prekážkou radostného bytia, práve naopak. Človek, tak veľmi vybavený na prežitie, zároveň túži po veľkorysosti, radosti a láske.

A tak dobre sa to číta, úsmev je tak veľmi blízko.

V Medickej záhrade kvitnú magnólie. Prechádzame sa so Samom. Delí sa o svoje prvé skúsenosti z práce na ministerstve.

„Nechápem, prečo obe moje kolegyne, analytičky, ľudia  automaticky považujú za sekretárky. Pritom sú šikovnejšie ako ja.“

Šikovnejšie, neviem, všetci sme šikovní v niečom. No ozaj, prečo?

Vojde pracovník, zbadá dievčinu, a okamžite mu napadne, že by mohla čosi prekopírovať alebo niekomu zavolať.

„Prepáčte, ja tu nie som sekretárka,“ ohradí sa dotyčná.

A dotyčný sa potom sťažuje na oddelení, že majú drzú a neochotnú… sekretárku.

Asi nám to potrvá, kým ako Dalai Lama a Desmond Tutu prekukneme ilúziu a dovidíme pod povrch. Moje svetlo hovorí s tvojím… a nie je problém niečo aj prekopírovať.

Máme rôzne vzťahy. Jeden milenecký, partnerský, kde sa napĺňa túžba po splynutí. Niekoľko úzkych priateľských, veľa kamarátskych, kolegiálnych. A potom tie komplikované, rodinné, kde moja bolesť je zároveň bolesťou všetkých ostatných. Radosť takisto.

Dalai Lama a Desmond Tutu hovoria o siedmich miliardách bratov a sestier, s ktorými zdieľajú… všetko. „Som presne ako oni, moja bolesť je ich bolesťou,“ vraví Dalai Lama. „Moja túžba po šťastí je rovnaká ako u každého človeka.“ A to zároveň oslobodzuje, lebo načo mať trému, pochybnosti, keď viem, že sme všetci jedna nekonečná bytosť túžiaca po láske?

A tak, ako povedala Nina na začiatku hodiny jogy, kamkoľvek sa pozriem, vidím vždy len seba.

Žeby sa tu niečo začínalo?

 

Ingenuidad. Naivná. Nevinná?

Slečna Ingenuidad inak zvaná Naivita. Je, či skôr bola, dlhoročná spoločníčka, verná a neviditeľná. Prečo? Chcela chrániť? Niečo učiť?

Vidieť v ľuďoch dobro, pestovať dôveru, umožňovať vzťahy. No rovnako pomáhala zabúdať…

Zabúdať na tiene u iných, zabúdať na svoje tiene. To ja som sa rozhodla ich nevidieť, z pohodlnosti, zo sebaobrany. Ingenuidad nie je nevinná, viem. Má svoju cenu, či lepšie povedané, prináša dôsledky.

Raz sa neviditeľná Ingenuidad rozhodla ukázať v plnej kráse. Vo chvíli, keď som bola pripravená. Provokatívne sa usmiala a spýtala sa:

“Už ma vidíš?”

“Už ťa vidím. Môžeš zostať. Môžeš sa dokonca aj priblížiť. Teraz, keď ťa vidím, už nie si nebezpečná.”

“V tom prípade som Ingenuidad. Naivita, ale mám aj priezvisko.”

“A aké?”

“Nevinná.“

(K napísaniu textu ma inšpirovala Raquel, úžasnej učiteľka španielčiny. Slovo Ingenuidad označuje úprimnú a dobromyseľnú osobu a jej konanie. V rímskom práve sa však používalo na označenie osoby, ktorá sa narodila ko slobodná, čiže nie v otroctve 🙂

Zostava s obrátenými pozíciami

Foto vďaka Lule a Viki 

Obrátené pozície sú tie, pri ktorých je brucho a srdce vyššie ako hlava, a v tom tkvie ich zmysel, radosť a potenciál transformácie. Brucho sa pri nich a po nich regeneruje samo, využívajúc vlastnú inteligenciu, hľadajúc harmóniu. Takto: ja tu obrátenú pozíciu dám, a ostatné šťastne nechám prísť. Srdce, otvorené srdce, ponúknuté srdce je kľúčom k radosti z bytia. Pri obrátených pozíciách je bežné usporiadanie postavené na hlavu, a to doslova (stojka), alebo na plecia (sviečka), všetko je inak, nohy a chodidlá skúmajú priestor tam hore, nechám ich v tom, pozornosť zameriam na krk a hrdlo, piatu čakru v sanskrite menom višudi. Lebo na nej pozícia stojí. Jej farba je modrá, je to priestor komunikácie, vyjadrenia sa, nášho hlasu aj smiechu. Zároveň zóna, do ktorej nám svet veľa hovorí, na ktorú sa dívajú iní, a ktorú si podvedome chránime. Stuhnutý krk a šija nie je nič iné ako reziduálna energia obrany. A tak predtým, ako vytiahnem telo do sviečky, treba celú oblasť piatej čakry poriadne zohriať, nachystať, rozhýbať, skontaktovať, skrátka, milovať tu a teraz.

18 dychov v sviečke, potom spúšťam nohy pomaly za hlavu do pluhu, až nájdem zem, kolená odťahujem od tváre, vytváram priestor, a višudi je stále v hre ako kľúčová oblasť, až napokon znova vrátim nohy na zem a počúvam brucho.

Klasickou proti-pozíciou v zostave je vo viniyoge kobra, uzavretý priestor šije a hrdla sa znova otvorí, a už teraz šťastné brucho dostane jemnú masáž. A potom čokoľvek, možno to najlepšie je len tak si ľahnúť znova na chrbát, vychutnať si blízkosť a pevnosť zeme, predstaviť si živú modrú energiu ako prúdi ústami do hrdla a hornej časti hrude: Vyjadrujem sa slobodne a tvorivo.

Jar je na zostavy s obrátenými pozíciami ako stvorená, nový cyklus, obnova, radosť a ľahkosť na podložke, ale hlavne  kedykoľvek a kdekoľvek a v prítomnosti.

Námestie v La Hulpe

Slnečná nedeľa, jedna z prvých túto jar a v taverne v parku nenájdete voľnú stoličku. Námestie v neďalekom mestečku La Hulpe  je poloprázdne, obchody pozatvárané, len vo dverách jedinej café stojí krčmárka a prívetivo sa usmieva. Vnútri miestni štamgasti pozerajú futbal, Anderlecht hrá proti komusi. “Kedysi v klube Anderlechtu naozaj hrali chlapci, ktorí sa v tejto štvrti narodili,” vraví muž pri bare. Svet sa mení. Pri stolíku v rohu sedí starý pán, jeho brucho dávno vzdalo úsilie udržať svoj obsah pokope, a vyvalilo sa do všetkých strán. Sedí ticho, pozoruje. Vedľa neho pani v sladkom strednom veku a levanduľovom svetríku, na kolenách má malého psa, pes má labky na stole a občas svojej pani na požiadanie udelí božtek, ale občas temne vrčí, dávajúc najavo svoj postoj k vysedávaniu v bare. Milujem podniky, kde majú psy misky na stole, a kde sa po stoloch prechádzajú mačky, je to moja neposlušnosť, moja radosť z nedodržiavaných pravidiel… niektorých. Na stene je čiernobiela fotografia džezového harmonikára Tootsa Thielemansa, ktorý sa narodil v Bruseli a v La Hulpe, tu za rohom, je vraj priestor, kde sa konajú hudobné večery na jeho počesť. Prečo o ňom neviem, ja ignorant? Vlastne už viem…Celým menom sa volal Jean Baptiste Frédéric Isidor, alias baron Thielemans. Ach, to je meno! Youtube sľubuje prekvapenia aj stories.

Brusel sa z ospalého La Hulpe javí ďaleko, a miestni sú tomu radi. Jazyková hranica sa v tomto regióne prepletá, neviem, ako flámčina, ale francúzština je tu krásna, zvonivá, vykrojená, znie, ako keď si priťuknete pohárikom z kvalitného skla. Osadenstvo v bare sa počas dlhého popoludnia mierne pomení, tiene sa predĺžia, tehlová fasáda kostola aj laického domu (pod obojím ?) dostane tmavo terakotový odtieň. Čas na aperitív, skorú večeru alebo pieseň.

Pondelok dokáže byť v nedeľu ďaleko.

Berlín

Paneláky v Berlíne istým spôsobom dominujú, staré mesto zmizlo počas bombardovania, takže sú tu hlavne obytné bloky rôznych ér, a pomedzi kde-tu secesia, či pompézna bazilika, alebo veľká, klasicisticky nafúknutá úradná opacha. A všade ceduľky, tabule, nápisy pripomínajú, že nie tak dávno sa toto mesto stalo obeťou davovej psychózy a jej dôsledkov. V jednom hnedom panelovom dome z osemdesiatych rokov je České centrum, v susednom, zelenom, ambasáda Kórejskej ľudovej republiky, okolo nemecké úrady a pár krokov odtiaľ čínska reštaurácia, inak bývalý Hitlerov bunker. Vraj jedna z najlepších v meste.

Miguel hovorí o tom, ako ho prvé ráno cestou do práce zastavil japonský turista a pýtal sa na Hitlerov bunker. „No idea, man, just starting new life here.“

Zvyšky múru, ktorý Berlín na desaťročia rozdelil, a rozdelil hlavne rodiny a priateľov. V chodníku osadené okrúhle kovové platne s menami a dátumami tých, čo sa pokúsili utiecť na druhú stranu. Kaplnka opätovného stretnutia s dojímavým súsoším. Napriek studenému februárovému vetru pocit vďaky, že táto éra pominula.

Dvory vo východnej časti okolo Sophienstrasse sú prevažne bývalé manufaktúry, kde sa v časoch NDR usilovne šilo a vyrábalo, sú to dnes technické pamiatky, citlivo zrekonštruované a zväčša prístupné zvedavcom a hľadačom mestského ticha a pokoja. (V Bratislave by ich pravdepodobne zbúrali).

Po vojne krátko francúzska časť mesta, štvrť Kreuzberg, je plná uletenej módy, obchodíkov s kadečím, usadili sa tu ľudia s intenzívnou potrebou tvoriť a ponúknuť sa svetu, bývalí punkeri, ako vraví Aneta, majú dnes deti, jazdia na bicykloch, obliekajú sa po svojom, jedia bio a vegán, z alternatívy je pomaly hlavný prúd. Aspoň v tejto časti.

V jednom z bývalých industriálnych dvorov, no tento je naozaj odporný sivo-hnedý, ako si ich pamätám z Bratislavy osemdesiatych rokov, je inštalácia venovaná Hieronymovi Boschovi. Cez tmavé chladné chodby vstúpime do haly s nerovnou dlážkou, tiež v prítmí. Na stenách citáty o ľudskom osude, o šialenstve a normálnosti a tenkej červenej čiary medzi nimi. V ďalšej miestnosti sa usalaším na vaku a pozerám sa na zväčšené detaily z Boschových triptychov, premietajú sa na veľkých stenách, plné symbolov; spolu s hudbou ma unášajú do krajiny, kde neplatí čas a priestor je iná veličina. Vonku sa medzitým sychravo zotmelo, kokteil na šestnástom poschodí iného paneláku, svetlá celej tejto takmer päťmiliónovej metropoly.

Dávno som sem chcela prísť. Našiel sa dôvod, jeden z najlepších – návšteva u priateľov, nezabudnuteľné rozhovory, pohľady a úsmevy, a Berlín je toho súčasťou, komunikuje s nami v podobe odkazov zo stien, chodníkov, kaviarní, a v podobe každodenného umenia, či úsilia oň, o prežitie tvorivého okamihu; jeho plody sú potom nám na čas zverené, ponúknuté láske, svetu, životu.

Ďakujem.

A zopár odkazov z berlínskych stien, dvier, a múrov:

Sorry, Primark bags must wait outside!

How Long Is Now

Milk and Honey Taken Far Far Away

Midway upon the journey of our life I found myself within a forest dark, for the straight-forward pathway had been lost. Dante, The Divine Comedy, Inferno, Canto I,I.

 

 

Vieme lietať?

Pravdaže… v snoch a v láske, a v joge.

Zostava s orlom, ktorá prepája tretiu čakru ohňa s čakrou lásky.  Oheň nás živí a hreje, je palivom našej tvorivosti, ale až keď ho pocítime v srdci, dostaneme sa domov, staneme sa bytosťami svetla a radosti. Orol má slobodu aj disciplínu, jeho živlom je vzduch a priestor, a tak nesie naše posolstvo do sveta.

Nadýchnime sa doplna, do otvorenej mysle, pocíťme radosť z čistého bytia, z lásky, ktorá sa násobí našou ochotou dať.

Garudasana. Matsyandrasana. Garuda mudra.

Radostný let. Joga.

Dôvera v januári

Joga je disciplína, vyžaduje vytrvalosť a dôveru. Nie je všeliekom, ani riešením psychických a fyzických problémov, hoci sa často prezentuje presne týmto: Chcete lepšie spať, lepšie sa sústrediť, podať skvelý výkon? Šup do joga štúdia, permanentka, abonentka, podložka, vankúš, tepláky…

Hm. Dosť dlho som bola v tomto prúde a presne toto som si myslela a viac či menej otvorene presviedčala iných, že ma majú nasledovať. Akurát… Žiť jogu denne, vytvoriť si priestor na meditáciu a položiť si každý deň otázku, Kto som a načo som tu?… Nuž, kto sa pýta, ten sa dozvie.

Joga je neustály dialóg medzi telom, dychom a dušou. Čím viac sa mu otvorím a odovzdám, tým jasnejšie sú signály, aj upozornenia, ak nekonám v súlade s vnútornou pravdou, vlastnou intuíciou. Fair enough. A upozornenie, ktoré dostanem, je v pohode aj kopancom do… Ak som si teda myslela, že si vyjogujem silné telo a psychickú odolnosť odovzdám do služieb ega, tak už si to nemyslím. Dokonca ani zotrvávanie na oblaku vytvoreného z čistého svetla, sa neosvedčilo. Je to len iný spôsob otupovania.  Numbing, či už prostredníctvom vína, nakupovania handier alebo jogy, je maskovaný strach.

Na jogu sa možno spoľahnúť. Otázky nezostanú bez odpovede.

Sme tu, aby sme tvorili, hojili, milovali a dôverovali. Toto sme sa prišli naučiť. Nikoho iného to naučiť neviem, dokonca ani seba nie, môžem len učeniu vytvoriť priestor – v sebe, a prostredníctvom toho v okolí.

A postaviť sa na podložku, a poprosiť, aby boli všetky bytosti v láske slobodné. A usmiať sa, a hoci s rozochveným vnútrom, dôverovať.

Zimná obuv v Bruseli

Foto: V Parc Woluwe. Víkend snehu. 

Mrazivé ráno, tri centimetre snehu, svetlomodrá obloha. Nedeľa a vyjdem do tohto sveta. Autobus 29 na konečnej síce stojí, ale s oznamom, že je mimo služby a smutým smajlíkom. Dvaja páni šoféri mi navrhnú, že ma zvezú pod kopec, Hof Ten Berg je na belgické pomery strmá ulica.

„A máte zimné pneumatiky?“ spýtam sa nonšalantne.

Stojaci šofér sa obzrie: „Nie.“

Schádzame z kopca a páni hlásia na dispečing, ako to vyzerá v jednotlivých zákrutách. Pod kopcom ma vysadia a idú naspäť hore, na druhé kolo.

Putujem ďalej, ráno je nové, áut aj ľudí málo. Podarí sa mi dostať na zastávku električky 92, kde stojí jedna osamelá slečna. Spýtam sa, či je to správne nástupisko a ona veselo odvetí, že áno. Prehodím niečo o zime, veď o čom inom? Je zababušená vo veľkom šále, na hlave parochňa – ružovo-čierne mikádo – trochu posunutá dozadu, takže vidno hranicu jej vlasov. Nevdojak mi zrak padne na jej nohy – ružové papuče! Zimná obuv je v Belgicku všeličo – conversky, balerínky, gumáky…ale papuče?

„Idem od milenca, nechcelo sa mi prezúvať,“ tentokrát je nonšalantná ona, a má nákazlivý smiech.

“Okrem toho, mám ponožky „adapté“ do papúč,” dodala.

Adapté do papúč sú obyčajné biele vlnené ponožky. A tak tam spolu desať minút čakáme a odvezieme sa kus cesty. Veď prečo nie, vlastne?

Dva a pol týždňa v Bratislave a potom

Dobrodruh, Kubista, Urban, Radnička, Frida, Af…bratislavské podniky, hlavne kaviarne, nepotrebujú moje promo, moje určite nie, a toto píšem z vďaky za spoločnosť na rôznych adresách, domácich aj verejných, za rozhovory, odtiene hlasu, melódie očí, dotyky smiechu… Fredy na joge (niekto by povedal, že zasušil) – „Toto je pozícia Shiva lingam, symbolom je penis boha Shivu, v hinduizme rovnako silný ako kríž v kresťanstve“. Smejem sa v krkolomnej pozícii poprehýbanej sviečky. India je azda dôkazom, že symbolika naozaj funguje, a prirovnanie nie je rúhanie, všetko je hodné úcty, aj predmetom interpretácie. Dva a pol týždňa vianočnej Bratislavy, prechádzok a posedení…

Vianoce rýchlo blednú, bol víkend trojkráľový, taký mimoriadny v našej rodine, lebo priniesol Lulu.

Prechádzka pri Severnom mori v bezvetrí a jemnom daždi a skvelé jedlo z rýb a zeleniny. Dôležitá je spoločnosť, naša túžba poznať a spájať.

V knihe A Course in Miracles, ktorá má v kindle verzii tisíce podčiarknutých pasáží, sa píše, že myseľ má viacero poschodí a utrpenie, ktoré na niektorých z nich vzniká, nie je nutné. Niežeby bolo zbytočné, lebo nič nie je zbytočné, ale nutné nie je. The Miracle is… odovzdať všetko vyššej inštancii na očistenie. Hm, idem na to, ak sa niekto pridáva, ozvite sa.

P.F. 2017

pf-2017

Dokončila som preklad románu Elif Shafak Architektov učeň. Tak nech je tento citát z neho želaním, aby sme vedeli, že :

“Stred sveta nie je na východe ani na západe. Je tam,kde sa človek odovzdá láske.”

I have finished translating a novel by Elif Shafak The Architect´s Apprentice. Let me offer the quotation as a wish to know that

“Centre of the Universe is neither in the East nor in the West. It is where one surrenders to love.

Katarína