Niektoré mestá, ako niektorí ľudia, sa chcú krášliť. Vyzerať. Nič proti tomu. Wake up and make up, je heslo mojej dcéry, položartom ho beriem vážne. Iné mestá, ako Brusel, Berlín, a napríklad aj Petržalka v rodnom B-meste, vedia, že jednoduchá krása sa je osud iných. Niežeby sa tu nesadili ruže, nečistili chodníky od cigariet, hovien, pľuvancov, rozliatych substancií a ďalších mestských výlučkov.
V jazierku v parku v Berlín-Mitte sú lekná. Ryby, ktoré sem každý rok nasadia, vyjedia cez leto volavky. Nezdržia sa, priletia odkiaľsi, kde je asi pokojnejšie a – sú to zdatní lovci. Hľadím do čiernej vody, v ktorej pláva zvyšok potkana. Nad ružovou záhradou v hornej časti parku sa v kríkoch krčí líška. Je zatúlaná, alebo má tu, medzi traťami električiek a domami, na kúsku zelene, svoj brloh? Pred kioskom v parku je malé pódium a DJ, možno posledný letný víkend, naozaj, a ľudia krútia kruh, ktorý sme kedysi volali hula-hup. Tí, čo už dlhšie navštevujú kurz hula-hup, s ľahkosťou splynú s kruhom, poslušne sa im ovíja okolo bokov, ale v pohode aj lýtok, či krku. Mne padá, zdvíham ho, padá. Buď to nie je ako jazdiť na bicykli, že nezabudneš, alebo som to nikdy poriadne nevedela. Už sa nepamätám. Zrazu kruh na okamih udržím. Zrazu to, trochu, ide. Ako so všetkým, tých 10000 hodín pozornosti, a prišla by ľahkosť. Zoženiem si niekde kruh, rozhodnem sa. Pozorujem ľudí, Berlín. Deti odbiehajú ku kríkom ukázať ďalšiemu dospelému líšku. Ako líška prežíva tento hluk? Lúče podvečerného slnka, ktoré hreje, nepáli. Kníhkupectvo Ocelot na opačnej strane ulice, tam za jazierkom, má na priečelí heslo Nie obyčajné kníhkupectvo. Trochu spupné, nie? Čo viac chcete od kníhkupectva? Možno kávu a priestor čítať či písať si. To majú aj iné. To viac je v Ocelote menej. Menej kníh, je to kohosi pozorný výber, to je jasné. Tvárou k ľuďom sú na polici obrátené ešte vybranejšie knihy – zopár vezmem do ruky. Témy sú najmä antifa a eko. Rozumiem srdcom. Rozbiť klišé, pretože my v tomto štádiu evolúcie veľmi radi zjednodušujeme príbeh. Radi ochkáme nad záhonmi tulipánov, a radi nevieme, že zem, v ktorej rastú, je plná aditív a, áno, v podstate jedov, ktoré im dodávajú jasnosť a pestrosť. Radi myslíme v zrozumiteľných pojmoch, a podliehame ilúzii, že rozumieme. Že sa to dá pochopiť. Lenže životná sila je stále tá istá, a má svoje zákony: Paradox. Tvorivosť. Prekvapenie. Neuchopiteľnosť. Niekedy sa nám tieto pojmy hodia do krámu, vtedy berieme, ale často nie. A vtedy vytiahneme poučku, definíciu, zaštítime to vedou. To ako ľudí napadlo vyhlásiť seba za pánov tvorstva a postaviť sa na vyššiu priečku? Pýta sa austrálsky ekológ. Prelistujem knihu a cítim autora. Na najvyššej polici je najnovšia kniha od Elisabeth Gilbert, sprevádzam autorku po knižnom turné na sociálnych sieťach a vediem s ňou dialóg. Táto epocha je príbehom prepojení. Mohli by nás zložiť z toho piedestálu, na ktorý sme sa vyšplhali, ale asi to nepôjde jemne. Dalo by sa to jemne? Dalo. Verím tomu, že áno. Popíjame kávu, víno, pivo, tu, v Mitte. Medzi zvyškami múrov. V chodníkoch sa lesknú spomienkové kamene pred domami, odkiaľ vyviezli spoluobčanov, a zdalo sa to vtedy ostatným v poriadku? Tak, ako sa zdalo v poriadku rozdeliť mesto na dve a strieľať po ľuďoch, ktorí mali svoje dôvody preliezať múr? Nezdalo. Nebolo. Je to náš paradox. Všetci sme schopní najlepšieho aj najhoršieho, pretože sme v dimenzii kontrastu a máme ego. Ustráchané ego má silu. V miestnosti a v systéme má vždy najväčšiu moc to, čo je potlačené. Táto veta zaznela v inom B-meste, a v tej chvíli som vedela, že počujem, čo potrebujem počuť. Možno Berlín pochopil čosi a prestal potláčať. Ale nie je vyhraté. Vo svete kontrastu a duality sa to nedá. Predstav si, že by ti v človeče padali samé šestky, ako dlho by ťa hra bavila? Hierarchia nefunguje, monetárny systém je založený na dôvere v peniaze, ale peniaze nesú energiu psychózy, presvedčenia, že nie som dosť. A mohlo by sa to zmeniť, aj nežne, cez srdce. Mohlo?
Umelci si dobrovoľne volia chudobu, neistotu, je to súčasť ich punku, hovorí jedna blízka duša. Vnútorný tínedžer oponuje, prečo by to tak malo byť? Zatiaľ to tak je. Sedím v inom B-meste pri kostole a čakám na stretnutie. Na stĺpiku oproti sedí žobráčka. Dáme sa do reči. Myslela som, že aj vy tu žobrete, povie. Sú to naše miesta. No, zatiaľ nie, hovorím si v duchu. Aj v Berlíne väčšina výtvarníkov a dizajnérov cibrí kupecké počty, aby vyšli, a mohli si dovoliť zostať tu žiť. Tu mať deti, ak sa rozhodnú. Alebo nie.
V jednom zo slávnych berlínskych dvorov je obchod s dvoma východmi – nová kolekcia na zimu. Červený kabát. Tento odtieň by ti pristál, konštatuje moja berlínska spoločníčka. Strih ale nie. A radšej nepozerám na cenovku. Ale nejde mi z mysle. Červený kabát z kvalitného materiálu, podľa možnosti, aby ho nešili v kolóniách za nefér mzdu. Zabudni, aj veľké značky tam šijú. Máme naozaj citlivosť len na to, čo je na blízku?
Neexistuje nie. Neistota. Neviem. Tvorím€?
Ocelot v Berlíne: https://www.instagram.com/ocelotberlin/
V tejto chvíli rozčítané Real Estate od Deborah Levy. Smaragd.
