Katarína Varsiková

Vlčie dni

Rieky sú tu sýto hnedé, mútne, brehy blatisté, krajina okolo bažinatá. Zlejú sa, spolu s kanálom vytvoria jedno a pokračujú na sever.

Krčmu pri sútoku spravuje muž, niekoho mi veľmi pripomína tou vlčou chudosťou, sivou gracióznosťou.

„Nič pre to nerobím, aby ma ľudia našli, a predsa ma nájdu,“ vraví.

Je to miesto, ktoré sa vymyká popisu a treba ho zažiť. Alebo, kto ho potrebuje zažiť, cestu sem si nájde. Všetky steny sú popísané názvami miest, a na hradu nad barom Nico pripíše Bratislavu.

„Odtiaľ je matka môjho syna,“ skonštatuje vlčí muž.

Niekoľko starých domov okolo krčmy prezrádza, že tu bolo kedysi rušno. Rieky priťahujú to túlavé v našej duši.

Akonáhle niekoho pustím do svojej blízkosti, dostávam sa blízko svojim zabudnutým, zahodeným, nepoznaným, odmietaným častiam. Je to napínavá chvíľa, strážcovia „bezpečia“ sa preberú z driemot a vytiahnu na obranu. Zlietajú sa energetické bytosti, aby boli svedkami toho, čo sa môže udiať.

Ak preváži strach, vyhrajú strážcovia. Intenzita svetla sa zmierni, konečne je znesiteľné, a môžem upadnúť do zvyčajného polobdelého modu.

Nikdy nie navždy, to nie je možné. Vždy sa niekto znova priblíži.

Nepotrebujeme vylepšenie. Potrebujeme prepojenie.

Chýbajúce fragmenty chýbajú. Známe časti potom nasilu zošívam, aby držali spolu, a pri pohybe to bolí. Ilúzia či skutočnosť?

Do krčmy vojde mladý muž so slepou dcérou. Objedná nápoje a tanier syra a zlatovlasému dievčatku vedie ruku: toto je syr, tu je chlieb.

Pri stolíku pod barom sedí dvojica, vlčí muž žene obradne nalieva bublinky do štíhleho pohára. Jeden za druhým. Žena má vo vlasoch štrasovú sponku a pochádza z nejakého ostrova, Bali, Thajsko? Hovorí plynulo po flámsky, takže tu nie je nová. Napriek tomu, ak spraví nejaké gesto rukami, vyzerá to akoby opisovala archipelág, brala do náručia tropický oceán.

Okamihov priblíženia nie je až toľko, ale sú. Rozsvietia sa kontrolky, strážcovia sa preberú z omámenia a postavia sa znova na obranu: ilúzie, strachu, identít, úzkosti, pochybnosti, starej bolesti a rany.

Naozaj, je to všetko stále hodné obrany?

Kto vie. Qui sait? Wie weet het? https://www.zennegat13.be/?lang=en

O autorke Všetky Články

Avatar photo

Katarina Varsikova

Príbehy. Ľudia. Joga. Prítomná chvíľa a vedomie, že všetko sa neustále mení.