“Ja už ďalej nevládzem! Celý čas vláčim tu ťažkú tašku a ešte aj v takýchto topánkach.
Ďalej už nejdem!”, zastala v strede cesty a odhodila kabelku na zem. Zvuk rozsypaných
vecí sa ozýval kamennými dlaždicami a stúpal úzkou ulicou, ktorú lemovali nevysoké
barokové budovy. Obzrela som sa. Mali sme pred sebou ešte slušné stúpanie do kopca.Ulica
bola vyľudnená a tmu prebýjali nariedko rozmiestnené pouličné lampy. Pozrela som sa
opäť na ňu. Stála nehybne na ceste pod jednou z tých lámp. Taška s vysypaným obsahom
ležala vedľa a očividne ju nemala záujem tak rýchlo pozbierať. Vlasy mi rozfúkal príjemný
jesenný vietor. Celá situácia mi pripadala ako klišé z amerických 90-tok. Pohla som sa k nej
s neveriackym úsmevom, že to fakt urobila. Pripadalo mi to rozkošné. Keby ešte začalo
pršať, bola by to čistá nevydržateľná filmová romantika. A s tým dažďom by sa to v
Bruseli pokojne mohlo prihodiť…
Obsah kabelky bol opäť na mieste a my sme pokračovali. Tašku som už niesla ja. Po
prechádzke skrz na skrz bruselskými štvrťami som mala dosť aj ja, a to som mala obuté
bežecké tenisky. Hodila som súcitný pohľad na jej vysoké topánky.
Konečne sme sa ocitli na mieste. Sadli sme si pred zastávku na schody. Tabuľa hlásla
príchod električky až o dvadsaťtri minút. Po našej púti sa mi to zdalo ako celá večnosť a
evidentne aj jej. Hlavu si oprela o moje rameno. Zľahka som sa naklonila a zacítila vôňu jej
vlasov. Zhlboka som sa jej nadýchla a chcela som ju chytiť okolo pása. Príliv dopamínu v
sekunde zastavila kvapka na mojom čele. Pozrela som sa hore. Druhá, tretia, štvrtá… už sa
ich nedalo spočítať.
Tak predsa, Brusel, pomyslela som si. “Brusel,” dvihla hlavu a pozrela na mňa zmierlivo
ako keby mi čítala myšlienky. Ak by sme boli vo filme, romantika by sa práve začala, no tu
akurát skončila. Elementárnou chybou v Bruseli je nenosiť v septembri dáždnik. Vlastne v
akomkoľvek mesiaci, nie to ešte na jeseň. Dobre som to vedela, no dáždnik som zo zásady
nenosila, neznášam to. Ona ho nenosila skôr z rozmaru. Práve nespútanosťma na nej
najviac fascinovala. Bol v nej kus rebelstva, aj keď na prvý pohľad vyzerala krehko.
Poobzerala som sa. Okolití ľudia sa bleskovo nahrnuli pod zakrytú zástavku.
“Pokojne bež domov, toto asi len tak neprejde. Počkám sama,” kývla som hlavou smerom,
kde bývala. Bolo to pár sto metrov, kým mňa ešte čakal kus cesty.
“Určite?” Bolo mi jasné, že je to zdvorilostná otázka a už sa nevie dočkať, kedy bude v
teple.
“Veď nie som z cukru,” prehodila som sebavedomo a jedným ťahom ruky ju objala.
Vymanila sa spod objatia, vytrhla kabelku z mojej ruky a sprisahanecky sa uškrnula: “Veď
vidím.”
V tej chvíli sa dvihol povestný bruselský vietor. V najbližších dňoch vraj mala prísť
víchrica, dokonca ju už aj nejako pomenovali. Eunice alebo Eurin. Ženské meno.
Samozrejme, že víchrice sú pomenované podľa žien.
Z pár kvapiek bol zrazu plnohodnotný lejak a ja som naozaj začínala ľutovať, že som
nechala ten dáždnik v skrini. Dlane som mala dostanočne skrehnuté, no pri pomyslení,
koľko ešte budem čakať na električku, som sa na to nechcela sústreďovať. Rukáv košele
som si zhrnula dole a zapla gombíky pri zápästiach. Tiež to nebolo najrozumnejšie
oblečenie na belgické večery. Rozmýšľala som, či jej nespútanosť bude s týmto živlom
bojovať alebo s ním splynie.
“Poď, ideme ku mne, nebudem mať na svedomí tvoj zápal pľúc,” prehlásila rozhodne,
nečakajúc na odpoveď, a už aj šla. Ešte raz som sa neochotne pozrela na tabuľu hlásiacu
príchod električky. Dvadsať minút. Pobehla som za ňou.
“Nečakala som takúto kalamitu,” konštatovala pri otváraní dverí. Vošli sme dnu. Konečne
teplo. Kabelu razantne zahodila do kúta a snažila si dať nešikovným spôsobom dole
premočenú riflovú bundu. Prichytila som jej ju zozadu, aby sa ľahšie vyzliekla. Tričko s
krátkym rukávom odhalilo zimomriavky na predklatiach.
“Hej, veď ty sa celá trasieš,” pritiahla som ju za pás k sebe, neuvedomujúc si, že som na tom
rovnako a celú košeľu mám zmoknutú.
“Aááh, si studená,” odtiahla sa a začala mi ju výchovne rozopínať, “..vyzleč sa, hodím ti to
do sušičky.”
Ako na rozkaz som si rozopla rukávy, zatiaľ čo ona sústredene pokračovala ku poslednému
gombíku. Rozopnutá košeľa mi odhalila telo. Zastavila, no stále držala košeľu po stranách.
Jej sklonený pohľad prechádzal pomaly hore po mojom mokrom tele. Pár usadených
dažďových kvapiek mi stekalo od krku, cez prsia nižšie. Pohľadom spočala na mojej rýchlo
sa nadvíhajúcej hrudi. Paralyzovane som tam stála a sledovala, čo urobí. Pravú ruku
opatrne zdvihla. Inštinktívne som zadržala dych. Rukou mi pomaly prešla po bruchu
smerom dole. Narozdiel od môjhu tela, dlaň mala prekvapivo teplú. Nešla rovno, skôr
blúdila do tvaru písmena S. Trochu váhavo. Akoby chcela nahmatať všetky brušné svaly.
Dvihla poľad ku mne. Vydýchla som. Dlane vložila pod límec košele a jemne prešla ku
ramenám. Košela sa elegantne zošuchla. Dvihla ju zo zeme a pokračovala do kúpeľne,
akoby ani nenastal žiaden podivný moment ako vystrihnutý z tých upršaných
romantických filmov.
“Ak máš mokré aj nohavice, vyzleč si aj tie,” pokračovala znova trochu učiteľsky. Pri
pomyslení na to, že by som zostala vyzlečená, som si len pošúchala navlhnuté nohavice na
stehnách a predvídavo usúdila, že to tú hodinu, kým sa mi vysuší košeľa, zvládnem.
“Netreba,” zakričala som cestou za ňou. Vo dverách sme sa takmer zrazili.
“Nechceš sa osprchovať?” podávala mi osušku. Rozmýšľala som, ako to myslí.
Pravdepodobne dešifrovala moje zmätenie a dodala s úsmevom: “Si dosť zmrznutá.”
“Aah, jasné..” Vzala som si osušku a hlavou mi prebehla myšlienka na jej teplú dlaň.
Vyšla som zo sprchy. Snažila som sa tých pár minút na nič nemyslieť, vonkoncom nie na
ten dotyk. Obliekla som si nohavice a podprsenku. Vošla som do miestnosti. Lampa v rohu
navodzovala intímne prítmie a vzduchom prúdila vôňa zapálenej sviečky. Nemyslím, že by
čokoľvek z tej atmosféry bolo cielene naaranžované, skôr by som si takto predstavovala
všetky jej večery zahĺbené v knihách s vonnými tyčinkami naookolo. Oveľa viac ma
rozrušoval pohľad na ňu. Stála pri linke, otočená chrbtom a pasovala sa s fľašou vína.
Oblečené mala iba biele bavlnené tričko, o niekoľko čísel väčšie, aké ľudia zvyknú nosiť na
spanie. Bola bosá. Postavila sa na špičky a naťahovala sa na policu po vývrtku, no nevedela
ju nahmatať. Tričko sa jej vyhrnulo presne do polovice zadku a odhalilo tmavo modré
nohavičky. So zatajeným dychom som jej pohľadom prešla zo zadku na napnuté stehná a
lýtka. Rýchlo som sa skoncentrovala, aby som jej podala vývrtku.
“Počkaj,” pristúpila som k nej odzadu a len veľmi jemne som sa oprela rozkrokom o jej
zadok. Pravou rukou som sa natiahla, ľavou som jej chytila obnažený bok a s protichodným
pohybom naspäť som ju vrátila nohami na zem.
“Si vysoká,” otočila sa a urobila jeden nervózny úskok.
“Áno, a v otváraní vína som majster.. Ukáž,” pustila som sa do korku.
Sledovala moje pohyby. Aj keď som si nebola istá, či si opäť neprezerá moje telo v pozadí.
Stála nehybne, opretá zadkom o kuchynskú linku. Vytiahla som zátku. Pohľady sa nám
stretli. Pomaly, držiac očný kontakt, som sa nahla cez ňu a zobrala vínové poháre, ktoré
boli pripravené za ňou. Neuhla. Ani pohľadom, ani telom. Naliala som víno na dno pohárov.
Podala som jej ho a svojím som zatočila. Stále sme sa, kde-tu, dotýkali. Obe sme vedeli, že
atmosféra zhustla.
“Tak na zdravie,” nastavila pohár.
“Na ten zápal pľúc.. či naopak,” pristúpila som k nej bližšie. Oči mi klesli na odhalené
stehná. Vedela som to. Moje telo sa rozhodlo, aj keď hlava sa snažila protestovať. Ani som
sa nenapila, položila som pohár vedľa nej. Rukami som sa oprela o linku a pritisla sa na ňu.
Jemne som jej odhrnula ešte trochu mokré vlasy a stiahla tričko k ramenu. Šiju mala
posiatú pehami. Nadýchla som sa jej vône. Nemala žiaden parfém. Cítila som len prirodzenú
vôňu tela, v kombinácii s trohou potu a dažďa. Perami som prešla cez krk až k uchu.
Povzdychla. Jej pohár buchol o linku. Ruky zľahka prehodila okolo mojich pliec.
“Hej… Nemyslím, že je to dobrý nápad,” zašepkala opäť poučne, no neuhla ani o kúsok.
Nepokúšala sa ma ani odtlačiť. Jej hlava zrejme tiež bojovala s tým, čo chcelo telo.
Sklonila som pohľad k nej a dotkla sa rukou jej tváre: “Je to veľmi zlý nápad.” Potvrdila
som konštatovanie a po milimetroch som sa približovala k perám pred sebou až som
zastala len kúsoček od nich. Striedavo sa mi pozerala do očí a na ústa. Vtedy som to
pocítila. Chvíľa predtým, keď sa rozhodnete skočiť. Moment, keď sa chystáte stlačiť
spúšť. Ten pocit absolutného vzrušenia pár sekúnd predtým, ako ju idete pobozkať. Už
viete, že to príde. Že splyniete s tým druhým. Akoby všetko bolo už dopredu rozhodnuté a
vy sa vraciate v čase a retrospektívne prežívate ten proces objavovania nového,
nepoznaného. Chcela som ju objaviť celú. Všetky pehy na jej tele. Pomaly, postupne. Cítila
som, že to chce tiež. Zatvorila oči. Pritisla som pery na tie jej. Spoza okna sa ozýval zvuk
dopadajúcich kvapiek neutíchajúceho dažďa. Tempo sa zrýchľovalo presne v rytme
búchania jej srdca. Pootvorila ústa. A v ten moment… telo vyhralo.
Chutila ako stelesnená neha. Bolo to veľmi jemné. A opatrné. Ja som bola opatrná.
Znamenalo to príliš veľa, než aby som to neuvážene pokazila. No z jemných dotykov pier
sme sa rýchlo dostali k vášnivému bozkávaniu. Držala som ju za pás a ona mňa okolo krku.
Viete, že je to výnimočné, keď vás ten druhý v objatí dopĺňa, akoby ste našli nejakú
chýbajúcu časť puzzle. Bola oveľa drobnejšia, ale práve preto dokonale zapadala. Ako
puzzle. Hlava sa mi začala odkrvovať a celý prefrontálny kortext zapĺňal len jediný vnem.
Ona. Bola všade. Dýchala som jej každú molekulu, cítila jej dotyky každým nervovým
zakončením, na jazyku som mala chuť jej pokožky a hlavou sa mi ozývali jej nežné
vzdychy. Bola úplne všade. Von a bola aj dnu.
Jedným ťahom som jej vyzliekla tričko. Spolupracovala a dvihla ruky hore. Odhodila som
ho na dlážku a konečne som držala v rukách to nahé telo. Nemo sa prizerala ako prstami
prechádzam po jej oblých ženských krivkách. Chytila som ju pod stehná, vydvihla a
položila na vedlajší stôl. V ten moment sa ma silno objala okolo pliec. V úrovní očí mi
spočali jej plné prsia. Nemohla som sa od nich odtrhnúť. Bradavky mala stvrdnuté. Citlivo
reagovala na každý dotyk môjho jazyka.
Opäť som dvihla pohľad k nej. Pritiahla ma nežne za krk k svojim ústam. Bolo to ako keby
ma potrebovala. A ja som jej chcela dať všetko, čo potrebovala. Rukami som prešla od
stehien k rozkroku. Zreničky sa jej rozšírili. Ako pár sekúnd po intravenóznej aplikácii
drogy. Od pása dole bola ešte rozpálenejšia, než hore. Pomaly som vošla. Jej nežný dotyk na
krku sa zmenil na regulérne zovretie. Oprela si čelo o moje. Bol to kruh. Keď silnelo jej
zovretie, tak aj moja kadencia. A naopak. Cítila som, ako zvnútra pulzuje. Ako keby sa tie
kvapky dažďa dostali úplne všade a teraz mi stekali v úzkych pramienkoch po dlani.
Nechtami sa mi zaryla do kože na zátylku a pošepkala: “Spomaľ.”
Odstúpila som. Obe jej nohy som si prehodila cez plece. Uložila sa na stôl. Nenásilne som jej
stiahla nohavičky, akoby by tam ani nikdy nemali byť. Zrak som držala na trase, po ktorej
prechádzali. Zadok, stehná, lýtka až kotníky na mojich pleciach. Pobozkala som jej lýtka a
kľakla si. Posledný krát som dvihla pohľad a pozrela sa na ňu cez tie neuveriteľne plné
prsia. Ochutnala som ju. Cítila som, ako ma chytila za vlasy a pritlačila hlbšie. Za oknom
bolo stále počuť dážď, cez ktorý sa prerývali len jej tlmené vzdychy. Bola som rada, že som
ten dáždnik nechala doma.
Alex Nacht
